Ak to tak má byť
Detský plač ma prebudí skôr než obvykle. Ponáhľam sa do izby svojho syna, ale on si leží v postieľke a sladko spinká. Plač však pokračuje a ja si uvedomím, že ten zvuk je vzdialený; nasledujem ten zvuk k našim vchodovým dverám. Poviem si, že moje oči sú ešte stále unavené a preto ma klamú. Pretože nikto, dokonca ani oni, by na toto nebol dosť veľký blázon. Jeseň v Surrey nie je mierna, ale mrazivý chlad novembra vôbec nie je najnaliehavejšou hrozbou. Tam vonku sa potulujú medvedíky čistotné, vtáky, možno dokonca aj vlky. Tínedžerskí chuligáni hľadajúci kruté a násilné vzrušenie. Nádejní zlodeji prečesávajúci okolie. Nie, moje oči ma musia klamať. A preto na mňa, s červenou tvárou, zrejme premočená a asi aj hladná, na našom chodníku čaká mača. Áno, musí to byť mača zabalené do prikrývky a uložené v košíku, mňauká na mňa, keď celú tú vec prenesiem cez prah dverí. Čo ak to uvidia susedia? Ďakujem Bohu, v ktorého neverím, ale predsa sa naňho sťažujem, že som sa zobudila predtým, než prišiel mliekar.
Košík so sebou beriem do obývačky a položím ho na konferenčný stolík. Schúlim sa do klbka na svojom rohu gauča a zamračím sa pri pomyslení na všetky tie možnosti, ktoré sa okolo mňa zvierajú ako oceľová pasca, ich zoznam večne narastá. Na prikrývke je prilepený list, ktorý silno potiahnem a on sa s tichým mľasknutím odlepí. Nedokážem sa prinútiť hneď ho otvoriť, keďže viem, čo mi musí hovoriť. Existuje len jediný dôvod, prečo sa toto… mača… objavilo na mojom prahu a mimoriadne ma rozčuľuje fakt, že pergamenovú obálku považovali za dostatočné médium na to, aby mi šetrne oznámili túto správu. Keby existovala súťaž o najlepšiu sestru, zrejme by ma ani len nevybrali medzi súťažiacich, ale som snáď naozaj taká otrasná potvora, že nikto so mnou nechce pretrpieť ani len jedno stretnutie? Niečo, čo by dotyčnému zabralo menej času než napísanie toho listu? Ibaže by ten list nehovoril nič viac než ´Lily je mŕtva, tu máš, vychovaj jej mača.´
Pretože dokiaľ je to stále ešte len mača, mám na výber, moje možnosti sú široké, môj život patrí len mne.
„Čo robíš, Pet?“ poskočím pri otázke môjho manžela a cítim, ako moje ramená a krk znova klesnú známym porazeneckým pocitom. Som prekvapená, že sa skrútili do iného postoja a bojujem sama so sebou, aby som sa donútila do tej neznámej pózy.
„Moja sestra je mŕtva,“ prehovorím s nevzrušenou istotou. Ukážem prstom na obálku vo svojich rukách. „Toto je jej mača.“
Počujem, ako sa Vernon nadýchne a otvorí ústa, ale on ma ešte nikdy predtým nepočul hovoriť takýmto spôsobom: trochu rozzúrene, trochu vydesene, prevažne otupene, a bez slova zatvorí ústa.
Onedlho nastane v miestnosti ticho, Vernon vyšiel hore na poschodie a zobral si to čierne mača so sebou. Nedovoľte čiernej mačke, aby vám skrížila cestu, prináša to nešťastie. Otvorím obálku s vedomím, že čoskoro budem musieť všetko vysvetliť a chcem vedieť všetko, čo sa dá. List potvrdí moje slová: moja malá sestra, Lily, je mŕtva. Plný obsah listu nikdy nemal byť napísaný ani prečítaný. Mala som počuť toho starého muža s dlhou bradou, ako mi ich povie do tváre. Rozhorčuje ma pomyslenie, že tu bol, len pred niekoľkými hodinami, rovno tu a rozhodol sa radšej sa zakrádať v noci, než by sa mi mal postaviť tvárou v tvár.
Na ľavé rameno mi dopadne ťažká ruka, „Je mi ľúto, čo sa stalo tvojej sestre, Pet,“ Vernonov hlas znie drsne. Niektoré pocity sú mu nepríjemné, žiaľ je jedným z nich, ale nemusí sa báť scény s plačúcou ženou. Už nejakú tú dobu som sa s Lily nerozprávala a kým som sa nedozvedela, že zomrela – bola zavraždená – želala som si, aby čas medzi našimi stretnutiami bol oveľa dlhší. Milovala som Lily, a myslím, že ju ešte stále milujem, ale tento žiaľ je starý a medzi nami sa udialo priveľa zlého, než aby som oplakávala túto stratu. Pretože som nikdy nedokázala naozaj žiť, keď sme boli spolu. Sotva som vládala existovať. Nikdy nebolo dosť vzduchu pre nás obe a jej pľúca považovali za oveľa cennejšie než tie moje.
„Bola tu polícia?“ pýta sa ma Vernon.
Počujem, ako sa z môjho hrdla vyderie neprístojné odfrknutie. Nikdy mojim príbehom o Lily tak celkom neveril, ale čoskoro sa presvedčí. Polícia, naozaj. Nedokážem to. Nechcem to dokázať. Nechcem, aby sa môj syn niekedy cítil druhoradý, bezcenný, ako nádor. Radšej ho rozmaznám až do nemoty a dám mu vedieť, že v mojich očiach je najmilší, než aby som dovolila, aby si prešiel tým čo ja. Ale neviem, ako ho pred tým uchrániť, nie keď máme jedného z nich pod našou strechou.
Pretože to nie je mača, ja nemám na výber, mám obmedzené možnosti, život, do ktorého som unikla.
„Nechali ho v noci na našom prahu,“ poviem Vernonovi a podám mu list.
„Ten kult, do ktorého patrila?“ povie. „Prečo si ho nenechali – “ odrazu sa odmlčí, keď sa obsah listu stane oveľa zaujímavejším. Čakám dlhé minúty, kým si ho prečíta znova a pokúsi sa to stráviť. Vidím, ako sa mu stiahne obočie a viem, že premýšľa nad tou časťou, kde nám ten starý muž prikazuje, aby sme dodržiavali ´zákon o utajení´, nikomu nepovedali o existencii mágie. „Títo ľudia sú šialení,“ vyštekne.
„Nie,“ odfrknem si. „Sú magickí.“
Chce sa začať hádať, jeho červené líca naznačujú počiatky plného záchvatu, ale uvidí môj výraz tváre a zastaví sa. Začína mu to dochádzať, že všetko, čo som mu povedala, by mohla byť úplná pravda.
Vernon sa rýchlo prispôsobí a vráti sa k svojmu krédu: Na prvom mieste Dursleyovci.
„Je to bezpečné?“ opýta sa napätým a nahnevaným tónom. „Aby bol v našej blízkosti. Dal som ho k Dudleymu.“
„Je to fyzicky bezpečné,“ odpoviem úprimne ale nejasne. Vernon zúži oči a čoskoro stratí trpezlivosť.
Mohla by som zájsť na políciu. Lily zrejme nemala veľa nemagických záznamov. Vydala sa v magickom svete a jej manžel nemal v podstate žiaden skutočný kontakt s nemagickými ľuďmi, možno dokonca nemá ani rodný list. Nebolo pravdepodobné, aby ich smrť bola nemagicky zdokumentovaná. Mohla by som zájsť na políciu a povedať im presne, čo sa stalo: zobudila som sa a našla som na našom prahu dieťa s lístkom, ktorý tvrdí, že je to môj synovec. To bábätko v Dudleyho kolíske by mohol byť ktokoľvek, ako môžem vedieť, či je to naozaj Harry Potter?
Mohla by som to spraviť, ale som si istá, že to by skončilo iba ďalším listom a ďalším ránom, počas ktorého by som našla to isté dieťa na našom prahu. Tento prvý list nie je priateľský. Nie je neslušný, ale skôr povýšene blahosklonný: ja som tá poddaná a on ten božský vládca vesmíru. Skryté vyhrážanie, narážky na obrovskú moc, ktorú má a o ktorej musím vedieť len v teórii, naznačenie, že ak nedokážem splniť úlohu, ktorú mi pridelil, mimoriadne ho sklamem. Žiadne vysvetlenie o tom, ako alebo prečo by mal vôbec mať moc prideliť mi nejakú úlohu. Ale dieťa je tu a on nie a ja nemám žiaden spôsob sa ho zbaviť, takže jeho moc a pozícia sú zrejmé.
Nie, nemám na výber. Tento dom teraz poskytuje prístrešie štyrom a očakávam, že minimálne traja z nás kvôli tomu budú trpieť. V Lilyinej blízkosti sa vždy diali zvláštne veci predtým, než sme zistili, že má mágiu. Vždy sme si to vysvetlili ako očný klam, alebo šťastné náhody šťastnej dcéry, ale tentoraz, keď sa polámané hračky zázračne opravia alebo keď pád z vysokých konárov skončí pružným odrazením od zeme, ja to budem vedieť a bude to vedieť aj Vernon a potom to bude vedieť aj Dudley.
Buď si magický alebo nie. Nemôžeš sa to naučiť, nemôžeš si to kúpiť, nikto na teba nemôže vyčarovať magické kúzlo, ktoré by ti umožnilo používať mágiu tiež. Buď taký si alebo nie si. Buď to máš alebo nemáš. A my traja takí nikdy nebudeme a budeme musieť sledovať, ako sa takým Harry stane.
Pre Dudleyho to bude iné, nie ako pre mňa. Na rozdiel od mojich vlastných rodičov už o existencii mágie viem. Nebudem tak fascinovaná svojou zvláštnou dcérou, že odstrčím tú nemastnú – neslanú, obyčajnú dcéru bokom. Nikdy si nebudem myslieť, že Dudley je nemastný – neslaný, alebo obyčajný. Nikdy sa naňho nepozriem s nadšeným očakávaním, čakajúc na jeho zázračné schopnosti a potom sa sklamane nezamračím, keď nevytiahne žiadnych králikov z klobúka. Nikdy nebude mať pocit, že Vernon a ja milujeme Harryho viac pretože on má mágiu a Dudley nie. Ale tak či tak bude cítiť bolesť z toho, že ju nemá. Možnože tentoraz sa ten starý muž v našom dome neobjaví. O mágii už vieme, takže nebude treba, aby niekto prišiel a vysvetlil nám ju. Takže Dudley možno nebude musieť celý deň zbierať odvahu na otázku „A čo ja?“ a nepozrú na naňho s takou vľúdnosťou a súcitom. Pretože presne o tom to je: čistý súcit. Úbohé malé dievča a jej nemagický život. Ako sú to vlastne schopní prežiť, tí muklovia? Tak nás nemagických volajú, muklovia. Slovník presne definuje to, čo si o nás myslia: ´Mukel: obyčajný človek, resp. niekto neznalý a neučený, kto nemá žiadne zručnosti.´ Nie je to presne to isté, ako keby nás volali idiotkovia, ale rozhodne sa to rovná ťuťmákom.
Nie, Dudley nikdy nezažije ten pocit poníženia: nikdy neuvidí tváre svojich rodičov skrútené sklamaním, keď sa dozvedia, že nemá žiadnu mágiu. Ty si pre mňa magický, Duddinko, ale Harry, on je magický naozaj. Veľká sláva.
Je načase, aby to Vernon úplne pochopil, aby bol jeho vzdor pochopiť zlomený.
„Pamätáš si, ako si v detstve čítal rozprávky, Vernon? Príbehy o drakoch, jednorožcoch, magických prútikoch, lietajúcich metlách, duchoch?“
Vernon zbledne.
Malo by to byť úžasné, nie? Keď sa dozvieš, že mágia je skutočná. Že tie veci, o ktorých si sníval, fantazíroval, naozaj existujú. Ale ako to môže byť úžasné? Vedomie, že to nikdy nezažiješ, vedieť, že to tam vonku je pre iných ľudí, ale ja nie som jedným z nich. Hoci by to bolo milé, byť géniom, nebyť jedným ešte nie je tak strašné, pretože géniov neodvezú do kolónie, kde môžu byť brilantní spolu a nechávať si svoje objavy a vynálezy a myšlienky a výtvory len pre seba. Nevzali si so sebou Dávida a Kráľa Leara a teóriu relativity a transplantácie sŕdc a mikročipy a nekonečné množstvo iných prác a neskryli ich pred nami, aby sme ich nemohli my obyčajní ľudia vychutnávať a nechať sa nimi obohatiť a prosperovať vďaka nim. Nie, byť géniom je skvelé, pretože je to pre všetkých. Možnože nie si jedným z nich, ale ešte stále si toho všetkého súčasťou.
Je to naozaj veľmi deprimujúce, vážne, keď zistíš, že to všetko existuje a je to skutočné, a že ty to nikdy nezažiješ. Rokfortská stredná škola čarodejnícka nemá rodičovské združenia, a keby aj mala, nie som si istá, či by sa ich nemagickí rodičia vôbec mohli zúčastniť. Muklov ten hrad magicky odpudzuje, vieš. Lily chodila do školy na hrad.
Áno, Dudley, existujú jednorožce, a draci a obri a trolovia. Existujú elixíry, ktoré dokážu zahojiť polámané kosti alebo nechať narásť nové, kúzla, ktoré dokážu premeniť stôl na prasa. Existujú spôsoby, ako sa teleportovať naprieč celým svetom v priebehu sekúnd. Existujú škriatkovia a sirény a nymfy a fénixovia. Existujú lietajúce metly a –
„Dudley,“ zavrčí Vernon, teraz v tvári šedastý a vyzerá to tak, že to chápe a cíti to.
„Nie je magický.“
Na prvom mieste Dursleyovci. Nie sme proti, ak máme pomôcť niekomu inému, ale nedáme im vlastnú košeľu, ak nemáme ešte niekoľko iných košieľ v zásobe. Na prvom mieste Dursleyovci, všetci ostatní sú na druhom. A teda, chráňme Dudleyho.
„Môžeme to udržať mimo domu,“ povie Vernon. „Žiadne z tých kníh, žiadne z tých hier, žiadne z tých filmov.“
Začneme vážne debatovať o tom, ako vytvoriť atmosféru týrania voči Harrymu a všetkému magickému, takže keď sa Dudley dozvie, že Harry má mágiu, skôr ho to zhnusí, než by po tom túžil. Takmer to znie ako dobrý plán. Máme dom so štyrmi spálňami: rodičovskú spálňu, Dudleyho izbu, izbu pre hostí a izbu, o ktorej sme dúfali, že raz bude patriť nášmu druhému dieťatku. Možno by sa z toho namiesto toho mohla stať izba pre Dudleyho na hranie a mohli by sme prerobiť komoru pod schodmi pre Harryho. Dudleymu dáme na vedomie, že na Harrym je niečo zlé a keď sa jedného dňa dozvie, že to niečo zlé je mágia, nuž, ďakuj bohu, že mágiu nemáš! Budeme ho musieť učiť doma, alebo nájsť spôsob, ako ovplyvniť rodičov jeho spolužiakov, aby nepredstavovali svojich synov a Dudley takto nezíska žiadne magické predstavy, o ktorých by mohol snívať.
Až na to, že na prvom mieste sú Dursleyovci. Toto možno Dudleyho ušetrí od doživotného sklamania, ale kam ho to zavedie? Ako sa bude správať k iným ľuďom? Ako sa naučí byť správnym mužom? Ako môže byť úžasný, ak potlačíme jeho predstavivosť? Už teraz je to všetko zle a to je len dieťa; už teraz ho rozmaznávam v odpovedi na moje vlastné sklamania. Toto je to, čo preňho chceme? Aby bol jedným z tých rozmaznaných faganov, z ktorých vyrastú otrasní ľudia, ktorí nenávidia svojich rodičov?
Na prvom mieste Dursleyovci. Chceme, aby bol Dudley šťastný, múdry, zdravý, prispôsobivý, sebaistý a schopný. Chceme, aby miloval nemagický svet a chceme, aby nenávidel nespravodlivosť, nie ľudí. Chceme, aby bol šťastný, že Harry má mágiu, ale necítil sa menejcenný, pretože on ju nemá tiež. Ale ako?
„Nuž, všetko to záleží na Harrym, nie?“ Vernonove oči svietia ako chladná oceľ. „Predstava mágie je úžasná, rozsiahla. Ale my sme dokázali nejaké naozaj skvelé veci, my, nemagickí ľudia, veci, ktoré oni možno nedokázali?“
Zamyslím sa nad tým. Lily nikdy nespomenula, že by magická komunita žila na mesiaci, alebo putovala do iných slnečných sústav. Nikdy nespomenula magické filmy ani divadlo. Majú vôbec bicykle? Stereá? Trigonometriu? Bunsenove kahany? Levi džínsy? Beatles?
„Musíme nájsť spôsob, ako sa dozvedieť viac o mágii,“ Vernon si pre seba prikývne. „Nechcem začať našim chlapcom ukazovať zázraky nemagického sveta, len aby sme sa dozvedeli, že to v skutočnosti spravili kúzelníci.“
Súhlasím, „Mimochodom, sú to čarodejníci. Čarodejnice a čarodejníci.“
„Ehm.“
V to mi dôjde, čo práve povedal, ´naši chlapci´. Pretože má pravdu. Toto nie je o tom, ako presvedčíme Dudleyho, že nemagickí ľudia sú rovnako dobrí ako čarodejníci. On to musí vedieť, vedieť to inštinktívne, cítiť to, žiť tak. A aby sa tak stalo, Harry to musí vedieť rovnako intuitívne.
„Dokážeme to?“ čudujem sa nahlas, dovolia nám to vôbec? A ako by nás mohli zastaviť? Hodili ho sem, nechali ho na našom prahu tak, aby sme nemohli odmietnuť. Zdá sa mi, že sa neplánujú vrátiť. Nikdy nám nedajú šancu povedať ´nie, zoberte si ho späť´. Začínam uvažovať nad dôsledkami tohto činu. Neposkytnú nám príležitosť zbaviť sa ho, ale to nie je len o tom. Ak sa nikdy nevrátia, nemôžu si ho ani vziať späť.
Myslia si, že ho budeme týrať.
Myslia si, že sa vrátia a nájdu dôkazy o našom prvom pláne – Harryho, zúfale zanedbaného v komore pod schodmi. A ak to uvidia, ako by ho len mohli nechať s nami? Nie, oni sa sem nevrátia. Nie kým nepríde čas, aby sa zjavila pergamenová obálka zapečatená reliéfnym zeleným R, ktorá by ho zachránila z jeho žalostného muklovského života.
Pamätám si na jediný prípad, keď moji rodičia neboli ohúrení mágiou a magickými nápadmi. Matka sa spýtala prečo nedovoľujú nemagickým ľuďom dozvedieť sa o nich? Prečo celý ten zákon o utajení? Prečo nemagickým ľuďom, ktorí sú svedkami mágie alebo sa nejako o magickom svete dozvedia vymažú spomienky? Lily nonšalantne odpovedala s nádychom pokornej nadradenosti, ktorú si osvoja magickí ľudia, keď prídu do styku s nami obyčajnými smrteľníkmi. Rozprávala o mnohých kampaniach proti mágii z minulosti, o upaľovaní čarodejníc a iných prípadoch, o ktorých história naznačuje, že mali len veľmi málo spoločné so samotnou mágiou, ale jej hlavný argument by sa dal zhrnúť takto: Keby muklovia vedeli o mágii, chceli by mať magické riešenie na všetky ich problémy. Už vtedy som chápala, že nám dala štandardnú odpoveď, namyslenú somarinu, ktorej čarodejníci a čarodejnice verili. Pretože my, slabomyseľní, obyčajní, neučení, patetickí muklovia nedokážeme vyriešiť vlastné problémy a čoskoro by sme proti nim začali násilne bojovať, keby ich odmietli vyriešiť za nás.
Pretože ich magický svet je v tak úžasnom stave, že považovali za vhodné pohodiť malého Harryho na náš muklovský prah, jediné miesto, o ktorom verili, že je preňho bezpečné. A hej, nezavraždili práve náhodou moju sestru? A jej manžela? A nespočetné množstvo iných? Nemajú nejaké problémy s vojnou a psychopatom?
Začínam sa chvieť. Uvedomím si, že tie magické dôvody sú arogantné a úzkoprsé a aj napriek tomu presné. Ale sú presné len preto, lebo oni ich takými spravili. Dívajú sa na nás ako na podradné bytosti, akoby sme v porovnaní s nimi boli zbytoční. Prečo by sme od nich nemali očakávať, aby vyriešili všetky naše problémy? Pošúcham si ramená, aby som sa uchránila pre neexistujúcim chladom a prinútim sa tomuto čeliť. Dívali sa na mňa s ľútosťou a ja som to prijala ako oprávnené a zaslúžené.
Nás nemagických ľudí netreba ľutovať a je dočerta načase, aby som si to uvedomila. Myslia si, že sme malí, zbytoční, muklovia. A dopekla, ja ich presvedčenie utvrdzovať nebudem. Už nikdy viac.
Harry bude ten čertovsky najlepší čarodejník, akého ten starý cap a jeho poondený hrad kedy videli. Nebude trpieť za to, že ho vychovali nemagickí ľudia, nie, on bude práve preto vynikať.
Prečistím si hrdlo a zhlboka sa nadýchnem, „Ako dlho potrvá, kým to môžeme spraviť?“
„Nie veľmi dlho, vsadím sa. Šéfstvo vo Vrtamexe[1] bude poznať nejakého poriadneho právnika,“ Vernon sa sám pre seba zamračí. „Si si istá, Pet? Ak to spravíme, musíš vedieť, že ide o viac než o boj mágia verzus nemagickí ľudia.“
Ja viem. Harry na našom prahu skončil preto, lebo je to preňho to najbezpečnejšie miesto. Mágia krvi, napísal ten starý muž, ochranné kúzla. Keby ho ľudia nechceli vidieť mŕtveho, som si istá, že by sa neobťažovali toto všetko využiť, využiť nás. Boli by sme len nevýznamná, dodatočná spomienka na pohrebe, kde by Harryho držal jeho magický poručník, aby sa mohol posledný krát rozlúčiť.
„A ak to spravíme, spravíme to poriadne a spravíme to kompletne.“
Ja viem. Na prvom mieste Dursleyovci a náš malý Dursley číslo štyri má tam vonku naozaj strašných nepriateľov.
Dokážeme to.
Ja viem, že to dokážeme.
Vždy som si myslela, že keby tak Lily navždy odišla, možno potom by som mohla začať naozaj žiť.
Tak sa ukázalo, že som mala pravdu.