Nesršal z neho ani len život, keď sa postavil pohybom súvislým a ladným, no tak neprirodzeným, že som o krok ustúpila.

Predo mnou stála neživotná hmota.

Bolo mi to jasné ešte než prehovoril.

"Myslím, že by sme sa mali rozísť."

Len sekundu som naňho hľadela, nerozhodnutá, ako s tou vetou naložiť.

A potom mi došlo, že to sa len znova nahodil do prevádzky chladný faust-mód. Emócie sú fuč, svedomito zamknuté v spodnej zásuvke. Takže sa vrátila manipulatívna, vypočítavá, kalkulujúca stránka jeho ja.

No super, takže sme opäť raz v racionálnej rovine. To mi vyhovuje.

*****

"To myslíš vážne?" spýtala som sa a ostala naňho znudene hľadieť.

Vážne? Vážne skúša myslím-že-by-sme-sa-mali-rozísť taktiku, keď sa ja urazím, ohrdnem, naserem, ibaže už som to raz ja a ja mám tendenciu sa k nemu stále vracať, takže by to skončilo tak, že za pár dní bude všetko ako pred tým, ako sme spolu chodili?

Prižmúril oči a niečo v jeho pohľade akoby vzplanulo životom. Možno som ho dožrala, ale i to sa počíta.
"Smrteľne vážne," odvetil presvedčene a ja som vzdychla.

"Fajn. Tak sme sa teda rozišli," prevrátila som očami a otočila sa mu chrbtom, keď som sa rozhodla zachrániť aspoň mafiny.

Tá dnešná prechádzka mi asi dala viac, ako som čakala. Mne to tuším zase normálne myslí!

"Predpokladám, že sa vidíme v pondelok na hodine?" nedalo mi a musela som si rypnúť prechádzajúc jeho izbou ku dverám, v dlani stískajúc oba mafiny, akoby na tom závisel môj život.

Môžem vám s hrdosťou oznámiť, že som práve dokonale zaskočila Fausta Michalaka.

Medzi dverami som sa k nemu ešte otočila, keďže som mohla operovať len s jednou rukou.

Stál pri svojej posteli, hľadel na mňa otrávene, možno trochu rozrušene, no na prekvapenie hlavne potešene.

Uchechtla som sa a zavrela dvere.

On bol rád, že má čas si to premyslieť, ja som bola rada, že ma konečne prešlo obdobie blbosti.

*****

Na hlavnom schodisku som sa zastavila, prehltnúc posledné sústo druhého mafinu, a zapojila všetky vlkodlačie zmysli. Do úplnku ostávalo osem dní. Nebola som absolútne pri zmysloch, ale ako povedal Faust sám pred pár minútami - neviem, ako veľká mágia sa vo mne hromadí. Ale môžem to zistiť.

Po troch minútach mi bolo jasné, že zistím prd. Tak to zrejme nefunguje. A navyše vyzerám divne, stojac na prvom medziposchodí so zavretými očami.

A možno za to môže Faust. Až s ním nabudúce budem, musím mu povedať, nech moje vlko-vyžarovanie prestane blokovať. Viem len toľko, že je to nejaký typ energie, ktorý vychádza z vlkodlaka a Faust ho potláča. Môže tým potláčať i moje vlkodlačie superschopnosti?

Tak či onak, Lupina zrejme budem musieť nájsť starým dobrým spôsobom.

Dobre. Lupin má depku.

Depku mal už pred hodinou a to v izbe nebol. Takže je niekde so Záškodníkmi.

Vonku leje. Celé prízemie hradu naplnila vlhká, chladivá aróma dažďa.

Záškodníci sú teda niekde vnútri.

Dobre, ako dlho si budem ešte nahovárať, že som Sherlock Holmes?

Zamierila som späť do svojej izby, lenže čím bližšie som bola, tým viac ma moje nastražené zmysli varovali pred členom svorky v blízkosti.

Keď som vošla do spoločenskej, akoby do mňa udrel blesk poznania.

Spoločenská bola plná prefektov. Sobotňajšia schôdza. Úplne som zabudla.

"Meškáš," obrátil sa ku mne Lupin, vráska medzi obočím, starosť v očiach, skrátka Lupin: originálna edícia.

"Bola som u Dumbledora, neodkladná záležitosť."

"Niečo dôležité?"

"Niečo nie pre uši celého prefektského zboru," odvetila som s ľahkým úsmevom, užívajúc si, že názory ostatných ma nielenže nezaujímajú, ale ma ani zaujímať nemusia.

Lupinovi sa mierne skrčilo obočie, ale potom potriasol hlavou a otočil sa späť k ostatným, rozlezeným po celej spoločenskej.

"Mnohí študenti sa ozvali s prianím, aby sa uskutočnil ďalší seminár s Wiccankou Penelope Spruce," začal a ruky s doskami spustil k telu, sústredil sa.

Až teraz som si uvedomila, že Lopine meno počujem prvý raz. To, ako ho Lupin povedal, mi napovedalo, že v Anglicku to meno pôvod nemá.

"Ráno som jej po debate s riaditeľom písal a ona v rekordnom čase odpovedala, že jej vyhovuje piatkový termín ako minule. Prednášku je teda treba naplánovať v dosť krátkom čase, preto budem potrebovať mimoriadne zapojenie niektorých z vás."

"Počkaj, takže Lope príde na Rokfort už o šesť dní?" zdvihla som obočie prekvapene.

"To ti Dumbledore nehovoril, keď si teraz uňho bola?" Lupin sa ku mne neotočil, len na mňa cez rameno pozrel.

Venovala som mu nasrdený pohľad.

"Nuž, aspoň počítať vieš," odvrátil sa s podivne pokojným pohľadom. Tichá voda brehy myje.

Ale no tak, Lupin ma pred prefektmi zhadzovať nebude.

"Dobre, toto sme tu už raz mali, takže len v rýchlosti. Tí, čo si nedokážu zapamätať jeden pokyn, nech si pripravia pero a papier," spustila som, na čo sa na mňa všetci prekvapene pozreli. "Minule sme neodhadli veľkosť sály, preto to tento raz spravíme inak. Ty," prstom sok ukázala na jedného z prefektov Bifľomoru. "Informuj škriatkov o vyprázdnení veľkého sálu a umiestnení pozdĺžnych tribún, po skončení počkaj a Lupin ti napíše odobrenie. Všetko nech je nachystané v piatok tridsať minút po skončení večere."

Lupin prešliapol, aby bol celým telom otočený ku mne, ale nehodala som ho pustiť k slovu, ako som sa blížila ku krbu do epicentra všetkého. Vonku bolo chladno a mokro - mierny plameň v krbe priťahoval všetko živé medzi hradbami z kameňa.

"Ty," zabodla som prst do vzduchu, mieriac na bystrohlavskú umelkyňu. "Informačné letáky do pondelka. Druhý prefekt nech ich rozdá hlavám fakúlt, ktoré to oznámia ešte v ten večer svojím žiakom. Okrem toho rozveste aspoň desať letákov po škole."

"Toľko letákov do pondelka nestihnem," zamračila sa Chris a ja som po nej vrhla nevrlý, no profesionálny záhľad.

"Nech ti niekto pomôže. Alebo si zisti kopírovacie kúzlo. Poraď si," nakrčila som obočie.

Pohľadom som vyhľadala bystrohlavských, ktorí vedľa seba sedeli na gauči.

"Vy nejaké určite poznáte," zdvihla som obočie, na čo jeden z nich krátko prikývol.

So zdvihnutým obočím som sa opäť otočila na Chris a usmiala sa na ňu, akoby bola duševne chorá.

"Ty," otočila som sa k Slizolinčanke, ktorá stála pri kresle, v ktorom sedel Zabini. "Choď za Filchom, nech ti dá také tie krabičky, ktoré šíria zvuk, ktoré boli rozmiestnené po vonku i pri samhaine. Dones ich Lupinovi, ten vie, ako ich rozmiestniť."

"Skončila si s hádzaním vecí na mňa?" ohradil sa odrazu Lupin.

"S hádzaním vecí na teba? Pokiaľ sa nemýlim, práve som v troch minútach zmenežovala celý seminár."

Na to nebolo čo povedať.

"Takže, v piatok presne tridsať minút po večeri môžete vpustiť decká dovnútra. Ktorí ešte nedostali žiadnu úlohu?" Do vzduchu sa zdvihlo menej rúk, ako som čakala.

Ja som fakt rýchla.

"Ty a ty," kývla som náhodne na dvoch z nich.

"Vy dvaja strážite dvere. Po skončení sa postaráte, aby sála skončila v pôvodnom stave."

Vylosovaní na seba nedôverčivo kývli.

"To by sme mali. Ešte niečo?" otočila som sa k Lupinovi, ktorý len bezradne pokýval hlavou.

"Takže ukončujem schôdzu a cestou von sa nešuchtajte," rukami som spravila vyprevádzacie gesto a potom zamierila do izby.

Lupin z vlastnej iniciatívi kontaktoval Lope. Pravdepodobne ma tým chcel vydráždiť, alebo si len overiť, že jej poviem pravdu. Je mi to jedno- "pravdu" som jej i tak išla napísať, no podstatné je, že Dumbledore tým ostal z organizácie vynechaný.

A ja som primus Dumbledorom vybraný. Nemusím sa o veci starať sama.

*****

Posledné zavretie dverí v spoločenskej ma vylákalo z izby. Pozrela som na Lupina, ktorý mieril do tej svojej.

"Môžeš na moment?"

"Ideš si ešte raz kopnúť?" unavene na mňa pozrel.

"Už som sa vyriadila, pohoda."

Lupin sa bez komentára otočil a zišiel späť do spoločenskej, kde sa posadil na gauč.

"Ak ide o to, že som ťa zahnal do kúta pozvaním Lope-"

"O to mi nejde. List pre ňu už mám napísaný v izbe, len som ho nemohla odoslať. Takže v kúte fakt nie som."

Lupin ku mne prekvapene vzhliadol, pretože ja som sa opäť takticky presunula ku krbu.

"Povieš jej pravdu?"

"Vieš, Lupin, keby si ty a tvoje Svedomie neboli vo vlaku Skormútenosť na ceste do krajiny Sebaťútosť, možno by ti došlo, že nepovedať pravdu je momentálne pre nás najlepšie riešenie."

"Takže jej chceš zase klamať?" rozhodil rukami Lupin, asi sa nevediac rozhodnúť medzi rozhorčením a rezignáciou.

"Presne tak. A rodičom tiež. Uznáš, že s vraždou sa chváliť nebudem."

"Prečo mi to hovoríš? Ak čakáš, že ťa budem kryť-"

"Dovoľ mi ti pripomenúť, že mi to dlžíš. Ujala som sa ťa, i keď som nemusela, aby si sa nemusel ubíjať úplnkami. Zoznámila som ťa so svorkou. V podstate som ti zachránila život, keď som i teba zbavila lovca, ktorý ťa chcel dostať do Azkabanu. Pri najlepšom. Roztrhal si mi brucho, pri čom som takmer vykrvácala."

Lupinovi poklesla sánka.

"To nemôžeš myslieť vážne."

Ostala som naňho hľadieť a môj kamenný výraz jeho neveriace tvrdenie vyvracal.

"Než ma vydieraním donútiš ísť proti svojim najhlbším presvedčeniam, mohla by si mi aspoň povedať, čo že to mám odsúhlasiť," prehovoril napokon bezradne, no i akosi odovzdane.

"V skratke: elixír prestal fungovať, utiekli sme, v lese sme nikoho nestretli, ty si nič nepamätáš, ráno, keď si sa prebral, si mi pomohol dostať sa do hradu, odkiaľ ma Lope previezla do nemocnice. Nevieš, čo sa stalo, ale posledná tvoja spomienka z tej noci ukazuje, že sme niečo lovili."

"To stále nevysvetľuje lovca," povedal, keď som sa ja pozastavila, a povedal to tónom nesmierne mrzutým.

"O lovcovi nevieme nič."

"Ibaže on po nás išiel, Myra," pokrútil hlavou.

"To momentálne vie len veľmi málo osôb a moji rodičia ani Lope nie sú ani jednou z nich," usmiala som sa spokojne, že môj plán dával zmysel nielen v mojej hlave a na papieri, ale aj nahlas.

"Lovec vlkodlakov sa počas úplnku pohyboval pri Rokvile, ale to len tak. S nami to nemá vôbec nič spoločné, jasné..."

"Nevravím, že tam bol len tak. Teraz to práve začína byť zaujímavé," upozornila som hlasom i gestikuláciou, vložiac sa do úlohy rozprávača. "Pamätáš si na Marcusa, však? Čo by si povedal, keby sme z neho spravili vlkodlaka?"

"Ty si sa zbláznila!" vyskočil Lupin na nohy.

Predsa som zachovávala pokoj. Lupinovi skôr či neskôr musí dôjsť, že toto je najlepšie riešenie.

"A ako môžeme vedieť, že ním nebol? Napokon, ani zo seba vlkodlačie vyžarovanie necítime, aspoň nie to prirodzené, nemuseli sme ho cítiť ani z neho. A čo to má byť s tou kravinou, že Iliana a Marcus boli súrodenci? Ten týpek bol jasne otcom toho decka. Prečo to tajili?"

"Mohli mať milión dôvodov!" Lupin pôsobil naozaj zhrozene.

Až tak? Vážne?

"A toto mohol byť jeden z nich. Veď zo všetkých ľudí z dediny si zvolil práve Ilianu? Nie je to trochu podozrivé?"

Moja lož bola tak dokonalá, že som jej takmer sama uverila.

"Remus, naozaj chceš byť tým, čo mojim rodičom oznámi, že ich dcéra je klamárka, vrah a bezcitný sociopat?"

Lupin zvesil ramená v náhlom nápore emócií, keď ku mne vyslal stratený pohľad.

"Ako to môžeš povedať s takou ľahkosťou?" vydýchol.

Pretože vrah nie som, klamárkou som sa stala a bezcitný sociopat som odjakživa.

"Urobila som to pre ochranu, teba i mňa. Možno ti to nedochádza, ale ten chlap po nás seriózne išiel. Nemienila som čakať so zopätými rukami - veď on mal v lese pasce, Lupin! Pasce, ktoré ťa chytia a ty sa nemôžeš hýbať!"

"To si mi nepovedala."

"Buďme úprimní - všetko, čo vieš, vieš od Siriusa, nie odo mňa."

Lupin sa zamračil, no už nie rozhorčene ani zhrozene. Premýšľal, nechcelo sa mu do toho, ale ako som povedala - bolo to najlepšie riešenie.

"Čo ak nájdu jeho telo a to ho zavedie k tebe?" pozrel na mňa po chvíli, akoby ma tým chcel vystrašiť, vyvolať vo mne aspoň nejaké negatívne emócie voči svojmu previneniu. Pretože zatiaľ som sa mu musela javiť, ako že som na seba hrdá.

"Jeho telo je hlboko v lese. Nenájdu ho. Touto dobou z neho už i tak nič neostalo." Odriekavanie týchto viet už mi išlo samo.

"A čo Faust?" spýtal sa Lupin očakávane na môjho expriateľa.

"Fausta vynechaj." Môj pokyn bol jasný a rázny. Videla som, ba priam cítila, že Lupin to pochopil. On jediný sa dokázal vcítiť do mojich pocitov, on jediný ich dokázal cítiť sám. Vedel, čo pre mňa Faust znamenal a vedel to už odkedy ma minulý piatok prekukol v spoločenskej.

"Jeden aby si robil poznámky," zaškľabil sa, ale úplne som videla, ako ho dusí vlastné svedomie.

"Nechám ťa osamote, asi máš o čom premýšľať," prehovorila som, prekvapivo vôbec nie posmešne. Asi na mňa zapôsobilo naše puto, prirodzený pud chrániť členov svorky. Teraz by nebolo dobré doňho kopať.

Na ceste do izby som sa však ešte zastavila, pery ma svrbeli, no nebola som si istá, či s tým vyjsť von.

"Áno?" spýtal sa Lupin a keď som sa otočila, videla som, že mi stojí chrbtom a hľadí na mňa cez rameno.

"Ešte som sa ti ani raz neospravedlnila. Takže prepáč."

"Má toto byť nejaký akt zmierenia? Ja pristúpim a všetky krivdy budú zabudnuté?"

"Skôr je to akt racionálneho uvažovania. Napokon nevrav mi, že i ty nechceš mať pokoj, aby si sa mohol sústrediť na nadchádzajúci úplnok."

Lupin sa odvrátil a sklonil hlavu. Asi sa cítil porazene. Alebo ho len zachvátila depresia. Netuším.

V rýchlosti som napísala list rodičom i Lope. Niežeby som ich mohla hneď poslať- trnutie za krkom i zvuky hromov, ktoré takmer rozbíjali okná, mi napovedali, že vonku stále zúri tornádo.

Ale aspoň nezabudnem, čo som chcela napísať.

Že som im neklamala. V skratke.

Že som nad tým rozmýšľala a toto je perfektné riešenie. Vlkodlakom je Marcus. A či už lovca zabil alebo nie- to nie je naša vec. A mal na to právo potom, ako lovec zabil Ilianu. Takého muža nikto postrádať nebude.

S položením brka na stôl som zo seba akoby zároveň zhodila i ťažký medvedí kožuch. Odrazu sa mi ľahšie dýchalo.

Pri jednom takom ľahšom nádychu mi do nosa udrela vôňa blata. Rýchly pohľad na svoje nohy mi potvrdil, že som sa zabudla vyzuť. A rýchly pohľad na zem mi potvrdil, že som si zaprasila polovicu izby.

Zhodila som topánky, prútikom zo zeme zmyla stopy zasychajúceho blata a prezliekla sa do džínsov a voľného čierneho trička, ktoré mi siahalo takmer pod zadok.

Chcela by som pred svojím posledným ťažením vybaviť ešte aj Lupina, ale ten v izbe nebol.

Podľa všetkého boli štyri poobede.

A ja nie som hladná?

Samozrejme, že som.

Vzala som to okľukou cez jedáleň a ulovila si jablkový koláčik a dva čokoládové mafiny.

Keď som potom klopala na Fausta, jablkový koláč už bol minulosťou.

Otvoril a nebol prekvapený, za dvarami stojím práve ja. No bol prekvapený, že som prišla.

"Rád ťa vidím," vypadlo z neho úplne samovoľne a mňa napadlo, že moje posledné ťaženie možno bude úspešným ťažením.

No... uvidíme.

"Mafin?" usmiala som sa a natiahla k nemu ruku s jedným mafinom.

Mierne naklonil hlavu do strany a v očiach sa mu zjavilo potešenie- potom zovrel predlaktie mojej natiahnutej ruky a pritiahol si ma k sebe. Pery priložil na tie moje takmer s úľavou, no i akousi ničím neskazenou radosťou.

To bolo zvláštne. K čomu dospel on, odkedy sme sa videli naposledy? Viem, že ja som dospela k mnohým veciam.

Ozval sa zvuk hromu, ten bol ale vďaka malému množstvu okien v Slizoline tlmený.

I tak som sa zachvela a on sa odtiahol.

"Chutíš po jablkách," oblizol si pery, no nepúšťal ma od seba ďaleko. Jeho oranžové oči nabrali nádych zlata, ťažký, tekutý a lačný. Zavrel dvere, než sa za mojím chrbtom začal tvoriť rad zvedavých Slizolinčanov.

Keď ma chrbtom o ne oprel, už som fakt nechápala.

"Preferoval by si čokoládu?" zdvihla som obočie a chcela ho objať, lenže som v rukách držala tie sprosté mafiny a pustiť na zem som ich tiež nechcela.

Ale zjesť by som ich mohla.

"Chcem ťa s akoukoľvek príchuťou," vydýchol mi na pery, než sa ich dotkol tými svojimi.

S takou sa boj o prežitie mafinov stáva stratenou záležitosťou.

Mierne som ho od seba odtisla a vyšmykla sa z väzenia jeho rúk a dverí.

Mafiny som položila na stôl a opäť sa k nemu otočila, to už ku mne mieril a v tvári mal dychtivý výraz.

"Dobre, začínam sa báť. Nerozišli sme sa práve v dobrom, naviac po dosť problematickom týždni."

"Myslel som, že problematický týždeň sme vyriešili pri poslednom stretnutí," nedal sa zastaviť, už stál pri mne a jeho ruky ma tento raz väznili s pomocou dosky písacieho stola.

On i jeho nábytok sa na mňa dnes spikli. A jeho telo sa na mňa tislo akoby to ani nevedel zastaviť.

Predstava, že kvôli mne stráca hlavu, ma vzrušovala.

Lenže teraz už som mala voľné ruky, takže som jeho pery udržala od tých svojich. Pre niečo som sem prišla. A on mi to vyslovene kazil.

"Takže uznávaš, že celý tento týždeň bol na hovno, pretože medzi nami visia tajomstvá?"

Radosť v jeho tvári nahradila ostražitosť. Zbystril.

A mňa plní pýchou fakt, že je mi to jedno. Možno ešte nie som úplne stratená vo svete Faustovej manipulačnej stratégie.

Opatrne prikývol.

"Avšak dohodli sme sa, že s tým nemôžeme nič robiť. Preto som to považoval za uzavretú tému."

V mojej tvári sa zjavil veľavravný výraz.

"Ty si sa dohodol, že s tým nemôžeme nič robiť. Nemohol si si myslieť, že to nechám tak," oznámila som mu takmer výsmešným tónom.

Ustúpil a chvíľka radostnej túžby bola preč. V jeho očiach sa však zjavilo oveľa viac než len pokazená radosť. Jeho výraz zvážnel, sťažel, stal sa pre mňa na pohľad desivo nepríjemným. Pretože som videla, že s ním niečo nie je v poriadku na rovine, na ktorú som sa ešte nedostala.

"Prišla si. S úsmevom na tvári. A priniesla si mafin. Asi som zle pochopil signály- ale začiatok hádky si predstavujem inak," prehovoril ľadovo a skutočne na prevodovke zaradil stupeň vhodný na spor. I tak neskryl akýsi prichádzajúci tieň. Skoro akoby očakával trest, neutekal, no i tak ho sužovala úzkosť.

"Veď sa ani nejdeme hádať," usmiala som sa opäť, snažiac sa povzbudiť ho. Dávalo to zmysel- po tom všetkom to konečne dávalo zmysel.

A Faust vyzeral byť dokonale zmätený.

"Povedal si, že ti nemám hovoriť svoje tajomstvo, pretože ty mi nemôžeš povedať to svoje. Vieš čo si ale myslím? Že nechceš, aby som ti povedala svoje tajomstvo, aby si mi ty to svoje povedať nemusel."

Zamrkal, no i za ten kratučký okamžik sa v jeho tvári zjavil poplach.

"Lenže to ja nezvládnem, Faust. S tebou nie," pokrčila som ramenami nad tou holou pravdou.

Jeho tvár sa uzavrela ako dvierka od najbezpečnejšieho trezoru. Najbezpečnejší trezor je však ten najnedobytnejší.

Pristúpila som k nemu a pohladila ho po tvári. Nedokázala som prečítať výraz v nej, pohľad jeho očí. Vo chvíľach, kedy skutočne nechcel byť poznaný, som bola bezmocná.

"Faust, ten chlad, čo medzi nami bol, nezmizne ako čarovným prútikom. A ja viem, že to vadí i tebe."

"Samozrejme, že mi to vadí," prerušil ma nepríjemne, no viac ma spoznať nenechal.

"Tak povedz pravdu. Nechápem, prečo je to až taký problém."

V jeho očiach niečo vrelo, očakávala som, že to v ňom prekypí, že sa vyleje ako rieka.

A potom prišiel zlom a v tvrdosti jeho rysov som mohla vidieť jedno. On nepovolí. Nemá to vo zvyku.

"Ja nemôžem."

"Nemôžeš?" zamračila som sa, v kombinácii s jeho výrazom ma tie slová udreli do tváre ako facka. Môj pohľad stvrdol, keď som od neho ustúpila.

Akoby ho v ten moment zaliala panika, ktorá by snáď dokázala rozbiť i hrádzu držiacu vriacu tekutinu v ňom. Pohol rukou, akoby ma chcel zadržať, ale silou vôle ten pohyb zastavil.

To ma dožralo.

"Fajn. Takže na rovinu- buď mi povieš všetko, alebo je koniec."

"Ak to chceš ukončiť-"

"Nechcem to ukončiť. Byť s tebou je... Faust, ja ťa potrebujem," pokrútila som hlavou. Ako to, že to nevidel? Ako to, že to nechápal?!

"Je po všetkom, lovec je mŕtvy. Už ma nepotrebuješ," prehovoril ľadovo, chlad ma takmer zaštípal na koži. Držal sa, no napätosť v kontúrach jeho tváre prezradzovala, že s tým zápasí.

"Nepotrebujem repressora, Faust. Potrebujem teba," opravila som ho a neuhýnala pohľadom, istá si svojimi slovami.

Oči sa mu rozšírili prekvapením, pochopením, zdesením.

A v tom hrádza povolila, roztrieštená sa zmiešala s valiacou sa vodou. Jeho tvár sa bolestne stiahla, keď sa odvrátil a na posteľ dopadol ako mech zemiakov spustený z tretieho poschodia.

"Neuvedomuješ si, do akej pozície ma staviaš?" spýtal sa bezradne.

"Neuvedomujem," odvetila som popravde a snažila sa dýchať pravidelne.

Ja som ho zlomila.

Zlomila som Fausta. To, ako sedel, ako na mňa pozeral, čo sršalo z jeho očí... Jeho maska bola preč a on sa zosypal.

Čo dopekla-

"Byť Michalak má i nevýhody. Meno, dedičstvo, povinnosti. Všetko je spojené. Nikdy nevyjdem z tieňa tohto mena, vždy budem musieť nasledovať pravidlá. A každý, kto sa spojí s menom Michalak, to bude musieť robiť tiež."

"Ale čo to má so mnou?" pokrútila som hlavou. Faust je hrdý na svoj pôvod. Bol Michalakom telom i dušou.

No teraz... Teraz akoby mi chcel ukázať, že ho to zároveň zväzuje.

Ale čo to má spoločné so mnou?

"Ty si sa spojila s menom Michalak," zdvihol ku mne pohľad, jasný ako krištáľ.

Vnútro mi zovrela neviditeľná ruka. Jej stisk ma dusil, ochaboval moje srdce, zdvíhal žalúdok.

"Ja to necháp-"

"Ale to nechceš, Myra. Máš sedemnásť a ver mi- byť spojená s mojou rodinou nechceš."

"Faust, nepreháňaš trochu?" spýtala som sa trasľavým hlasom a chcela, aby to vyznelo zľahčujúco, ibaže hlboko vo vnútri som vedela, že nepreháňa.

Vedela som, že ja som nepreháňala, keď som povedala, že ho potrebujem. Prečo by mal preháňať on?

"Preháňam? Myslíš, že preháňam?!" rozšíril oči a vyskočil na nohy. Stratil sa. Stratil kontrolu.

Je to dobré alebo zlé? Konečne čelím pravde- čelím jemu.

Nie jeho maske, jeho pretvárke, jeho výchove. Jemu.

"Naozaj si si až doteraz myslela, že neviem, že si Lupus natus? Potom naozaj netušíš, odkiaľ pochádzam," pokrútil hlavou a vo mne by sa v ten moment krvi nedorezal.

Neviditeľná tlaková vlna ma na pár sekúnd ohlúšila, telo zachvátil závrat. Ako...?

"Ty to vieš," vydýchla som.

Chcieť, aby niekto vedel, že Lupus natus existuje, je fantázia. A Faust zrazu vie i to, že som jedným z nich. To je proste... super. Môj chalan je ten najskurvenejší detektív pomlčka génius pomlčka sliedič na svete.

"Najskôr som to nevidel, no keď som si uvedomil, že z teba necítim len svorku, ale i niečo iné... Keď som písal Dannanovi, chcel som po ňom knihy. Knihy o tebe. Netrvalo dlho a našiel som si to. A ty... Ty ani len netušíš, čo si. Akú silu v sebe zadržiavaš, čo všetko dokáže tvoja pravá podstata... Ako silná, čistá mágia sa v tebe kumuluje. A ako cenná si."

Ja už asi ani nechcem vedieť viac.

"Pamätáš si, ako som vtedy na celý deň zmizol domov? Išiel som domov kvôli tebe. Kvôli tomu, čo si po mne chcela, čo som pre teba urobil... A aby som zistil, či môžem... Smiem sa s tebou vôbec stýkať? Nie je to nebezpečné? Neprivodím tým celej svojej rodine problémy?"

Nie, určite nechcem vedieť viac.

"Tvoja rodina... Vedia o mne?" vydýchla som a mala pocit, že svet sa mi rozpadá pod nohami.

"Vedia? To môj otec bol prvý, ktorý poukázal na tvoju hodnotu."

To neosobné prehlásenie ma udrelo do hrude ako magická kliatba. "Chceš povedať, že celý náš vzťah bol lož?" vydýchla som neveriac. Nedokázala som pochopiť, čo presne mi Faust zdeľoval, čoho presne sa tak bál, ani čo ho rozhodilo natoľko, že stratil kontrolu nad svojím správaním... A toto bol jediný výsledok, ktorý moja hlava dokázala zobraziť.

Odrazu bol pri mne, držal moju tvár v dlaniach a v tvári mal výraz najväčšej zraniteľnosti.

"Nie, práve naopak... Náš vzťah to celé spustil. Lovec, ty, vyšetrovanie... Podobné záležitosti si ako Michalak nemôžem nechávať pre seba. A keď som si uvedomil, že moja túžba po tebe sa nezmenšuje, že moja potreba byť s tebou sa nedá len tak ukojiť... Už chápeš, že mám zviazané ruky?"

Hľadel na mňa a ja som niekde v jeho monológu stratila niť.

Vykoľajene, otupene som ho od seba nemotorne odtisla. Nechal sa, opäť sa spustil na posteľ a unavene sklonil tvár. Rukou si pevne zovrel zátylok. Akoby si masíroval šiju, či skôr tlačil na nejaký bod na nej.

Medzi triašku a vlastnú neschopnosť nadýchnuť sa sa ku mne predrala podivná myšlienka.

"Čo ti povedali rodičia? Čo so mnou máš urobiť?" hlas mi klesol o oktávu nižšie, znel neprirodzene a pachuť rozpadu z neho priam vytryskovala.

Na sekundu v miestnosti utíchli ešte i naše srdcia, dych sa mi zatajil v stiahnutom hrdle a telo zovrel paralyzujúci strach.

A odrazu ku mne zdvihol tvár, chladnú a prázdnu. V jeho pohľade nebolo nič. Ak bol pred chvíľou akou zamknutý trezor... teraz bol ten trezor prázdny.

Nesršal z neho ani len život, keď sa postavil pohybom súvislým a ladným, no tak neprirodzeným, že som o krok ustúpila.

Predo mnou stála neživotná hmota.

Bolo mi to jasné, ešte než prehovoril.

"Myslím, že by sme sa mali rozísť."

Na rováši toho mám dosť. Dúfam, že celá tá vec s karmou je len výmysel, inak si koledujem o nepekné veci.

Kde začať?

Pokus o vraždu, z ktorého sa nedopatrením stala spoluúčasť na vražde. Lebo som sa nechala predbehnúť.

Klamstvá Lupinovi, rodičom, Lope i Faustovi. Okrem mňa vlastne neexistuje nikto, kto by vedel celú pravdu.

Blížiaci sa úplnok.

Veľká neznáma zvaná Faust Michalak.

Moje štyri hlavné problémy.

Faustovi som pravdu povedať chcela. Som Lupus natus a teda nie svorka, ale celá moja podstata mi umožňuje byť vlkom silnejším, rýchlejším i múdrejším. Počas úplnku mám svoje myšlienky. Mimo úplnku som nebezpečná. A môj druh takmer vyhynul.

Ibaže Faust na moju pravdu kašle. Nie, vlastne nekašle- on "nemôže vystáť" moje tajomstvá, ale je ochotný sa s nimi zmieriť, aby nemusel povedať pravdu on mne.

Čo také skrýva, že to nemôžem vedieť? Prečo je kretén a riskuje, že príde o niekoho, kto s ním vydrží?

Pretože, povedzme si na rovinu, neviem, či budem schopná v tom pokračovať. Posledných 5 dní patrilo k najnepríjemnejším tohto roka- mať Fausta a báť sa, že ho nemám? Byť s ním a zároveň bez neho? A ani nevedieť, čo sa pokazilo?

Otázne je, či zvládnem vzťah, ktorý mi akurát pridáva trápenia, v ktorom nemôžem byť sama sebou, v ktorom viem, že mi klamú. Lenže druhou možnosťou je byť bez Fausta. A to si neviem dosť dobre predstaviť. Už nie.

V myšlienkach som mala chaos, bolo ťažké udržať len jednu, vždy sa do popredia pretlačili iné.

Ale poďme ďalej.

Lupin nesúhlasí s tým, že som klamala rodičom i Lope. U Lope mám srdiečko celkom pokojné, no rodičia? To už je iná. Lupin je v ich svorke. Akoby bol členom rodiny. Veľmi ľahko im môže povedať pravdu, veľmi ľahko zo mňa môže verejne urobiť klamárku. A oni mu uveria- pretože budú vedieť, že neklame. Čo sa nedá povedať o mne.

Takže okrem ukočírovania celej mašinéria u rodičov a Lope musím nejak spracovať i Lupina.

Ale čo im všetkým poviem?

Kráčala som od Hagridovej búdy smerom... do priestoru. Neviem, kam som kráčala. Hrad som mala po svojej ľavici a svah sa mierne zvažoval. Ťažké topánky už boli celé od blata, ale to mi vrásky nerobilo.

Vonku bolo chladno, no dážď ustal. Zo vzduchu však bolo cítiť, že nie na dlho, obloha mala farbu chladnej prázdnoty. Svoj pokoj som odhadla ešte na pár hodín, než opäť začne liať, takže som dlhými, pomalými krokmi pokračovala v ceste, občas balansujúc na šmykľavom povrchu kopca.

A myšlienky ma pohlcovali.

Nemôžem rodičom povedať, že sme lovca zabili. To nepripadá do úvahy. Či už som to bola ja alebo Lupin, stále to bol môj plán. Nedajbože, keby sa do toho priplietol i Faust.

Predstavte si, že by ste svojim (relatívne) normálnym rodičom, ktorých milovaným dieťaťom ste, mali povedať, že ste niekoho zabili. Asi by to neprešli zákazom prútika a domácim väzením.

Takže si budem musieť zasa niečo vymyslieť. A zabezpečiť, aby to uspokojilo i Lope. A aby Lupin spolupracoval.

V podstate som už teraz v háji.

*****

Netreba to hovoriť nahlas, ale všetkým je jasné, že lovec tam bol a zabil Ilianu. Ja som povedala, že sme ho nevideli.

Nevedela som, kam sa dostávam, ale už len smer mojich myšlienok ma desil. V celom tele akoby sa mi rozprestrela zlá predtucha. Vidina niečoho nebezpečného.

Keď som sa ocitla na rovine, ruky som si dala do vreciek bundy, prsty už som si takmer necítila od zimy. Možno nepršalo, ale nad jazerom sa vznášala hmla a z lesa vyvieral chlad. Všetko okolo mňa bolo bezútešné, nepríjemné a mrazivé.

Lupin už vie, že moje zranenie spôsobil on. Ak môžem usudzovať podľa jeho reakcie, dané zistenie na jeho rebríčku nepatrí na vrchné priečky prijateľnosti. Ja som ho oklamala, podviedla, zradila a vystavila nebezpečenstvu. Za to ma nenávidí.

Ibaže on ma skoro zabil. A to je dobrá páka. Lupin bude súhlasiť s čímkoľvek, stačí ho k tomu v správnej chvíli postrčiť.

Stačí mi len vymyslieť, s čím má Lupin súhlasiť.

Prejdime k viac život ohrozujúcim aktualitám.

Tento úplnok potrebujeme vypadnúť z Rokfortu. Bez ohľadu na Dumbledora a možné podozrenie, v tunajších lesoch nie je bezpečne. Lupinovi som síce odporovala, keď povedal, že v Zakázanom lese prebieha vyšetrovanie, ale to bolo len zo zvyku. Či už sa po lese potulujú aurori alebo nie, s ministerstvom za pätami je to príliš veľké riziko. A ja som nezosnovala diabolský plán proti lovcovi preto, aby som sa nechala chytiť len mesiac potom.

Takže s Lupinom strávime úplnok s našimi. To je dobré, po tom fiasku nás oboch prítomnosť svorky upokojí. To však znamená, že Lupina musím spracovať čo najskôr, aby mi dalodobrenie rodičov čo najskôr zase oklamať.

A znamená to i to, že budem musieť vymyslieť nejakú lož pre Dumbledora.

Problémy, samé problémy.

Keď som prišla na kraj lesa, na chvíľu som sa zastavila a rozhliadla sa. Nikdy som nemala jasno v tom, čo všetko je Zakázaný les a čo už je... proste les. No do šera vysokých stromov sa mi nechcelo ísť tak či tak.

Otočila som sa k jazeru a vydala sa jeho smerom. To pre mňa znamenalo ponoriť sa do hmly, ale radšej hmla na voľnom priestranstve než polotma lesa.

Dobre, takže čo tu máme:

-lovec, ktorý zmizol niekde pri Rokville, no ja som ho počas úplnku nevidela;

-Iliana, ktorú podľa všetkého zabil lovec a jej telo nechal pri dedine;

-elixír spánku, ktorý sme si vzali obaja a ktorý prestal fungovať (až na to, že som si elixír nikdy nevzala, je táto časť pravdivá- neuveriteľné);

-moje zranenie, ku ktorému došlo náhodou pri love vysokej potom, ako prestal fungovať elixír;

-Lupin, ktorý si nič nepamätá, no musí potvrdiť moju verziu;

-úplnok, ktorý je bezmála za týždeň;

-Dumbledore, ktorý svojich dvoch neuveriteľne nezodpovedných primusov musí pustiť na úplnok z hradu;

-Faust, o ktorého úlohe v danom príbehu nikto ďalší nesmie vedieť.

No, je to paráda, čo si budeme nahovárať.

*****

Lupin bude súhlasiť so všetkým, čo poviem, pretože má výčitky svedomia.

Fausta z celého príbehu vynechám.

Lope i rodičia musia dostať rovnaké, uspokojivé vysvetlenie.

Fakt, že sa niekam dostávam, mi dodal sebavedomie. Nedúfala som, že svoje chaotické myšlienky zvládnem skrotiť v tak krátkom čase- bez ohľadu na to, že netuším, ako dlho už som vonku.

Z úctivej vzdialenosti som pozorovala, ako si Zúrivá vŕba žmýka korunu. Nechávala pod sebou kaluže vody, no keď skončila a zatriasla konármi, spadlo z nej už len pár kvapiek. Potom sa upokojila a ostala nehybná. Neinformovaný človek by ju nikdy neupodozrieval, že by ho mohla rozmlátiť svojimi hrubými konármi.

Ako som ju tak sledovala, v hlave som svetelnou rýchlosťou skúmala všetky svoje myšlienky, kombinovala ich, spájala, hľadala medzi nimi vzťahy i riešenia.

Nepotrebujem ani puzzle, aby som sa zabavila.

Raz som povedala, že som lovca nestretla. On v tú noc zmizol a i keď sa jeho telo ešte nenašlo, nie je vylúčené, že sa tak nestane. A mňa s ním nemôže nič v očiach rodičov spájať.

Takže táto časť príbehu musí ostať nezmenená.

Spali sme, elixír prestal fungovať, Lupin mi utiekol. Dohnala som ho a odvtedy sme už boli spolu, no pred úsvitom sme narazili na vysokú, pri ktorej love sa mi stala bližšie neurčená nehoda, po ktorej mi ostala diera v bruchu.

Toto je časť, s ktorou sú obe strany (rodičia i Lope) už oboznámené.

Lovec ide po vlkodlakoch a, ako to už nevychovaní lovci robievajú, nájde si návnadu. Dievča, ktoré bolo v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste. Chytí ju, zabije. Z nejakého dôvodu jej telo nechá pri dedine.

Z nejakého dôvodu...

Strnulo som hľadela pred seba a pred očami videla Ilianu za barom, videla som Marcusa, ako s neprístupným vystupovaním bystro sleduje matku svojho dieťaťa.

Prečo ma to ešte nenapadlo?

Z dôvodu...

Roztvorila som oči a priala si, aby som pri sebe mala papier a pero. Než na to zabudnem.

Nikto nikdy nepovedal, že lovcovou korisťou som ja a Lupin.

On nešiel po nás. Moji rodičia nevedia, že to o nás vedel. Keby to vedeli, už teraz by sme žili bez elektriky, nevystopovateľní niekde v sibírskej tajge.
Lovec Ilianino telo nechal pri dedine, pretože počítal s tým, že ten vlkodlak je z dediny. Preto sme ho počas tej noci nevideli- hlboko do lesov nešiel. Minuli sme sa.

Prečo potom zmizol? To nevieme. Neboli sme tam. Náš príbeh nemá nič s tým, ktorý sa odohral v Rokville.

S Ilianou žije muž, o ktorom celá rodina tvrdí, že je jej brat, i keď to nie je pravda. Všetci ho kryjú. Prečo?

Možno preto, že je vlkodlak?

Lupin mi to dosvedčí, i keď jeho protesty mi dajú zabrať.

Vďaka Faustovi a jeho drzosti viem rodičom dokonca vysvetliť i prečo sme z Marcusa vlkodlaka necítili. Prvý raz som Faustovi skutočne vďačná, že prejavy prítomnosti vlka v nás utĺmil. Aspoň to vysvetľuje, prečo sme Marcusa nikdy nepodozrievali, že je jedným z nás.

Uznajte, je to divné- nasťahujú sa do Rokvillu a chvíľu na to sa tu zjaví lovec? Ktorý chytí práve Ilianu? A ktorý potom zmizne?

Strhla som sa na úder hromu.

Tvár som zvrátila k oblohe, ktorá sa začala plniť tmavými mrakmi.

Tmu preťal blesk, ledva po troch sekundách sa ozval ďalší, ešte silnejší hrom. Moje ušné bubienky si bezmála zakryli uši.

Ďalší blesk akoby udrel do mňa, takou rýchlosťou som zamierila späť ku hradu. Toto bude búrka.

A ja sa búrok bojím.

*****

Ja a Lupin sme v tom nevinne. Lupin mi na chvíľu zmizol a ja neviem kde bol. Dostal sa k niekomu? Pochybujem. Mohlo sa to stať? Všetko je možné.

Presne takto to napíšem rodičom. Je dobré mať poistku, ak sa opäť niečo zvrtne.

A čo sa zvyšku príbehu týka? My nie sme jeho súčasťou.

Tá náhoda s Ilianinou rodinou a Marcusom, ktorý do nej nepatrí, i keď to všetci tvrdia...

Moji rodičia ani Lope sa nepôjdu pýtať, či Marcus raz do mesiaca chlpatie. I tak pochybujem, že Plačúce slnko ešte je súčasťou Rokvillu. Ilianiny rodičia nepodstúpili trápenia putovného pohrebného ústavu, aby tu ostávali. Poskytli tak pohreb každému, ale jej telo uložia inde. A oni budú tam, kde bude jej telo. A Marcus bude so svojím synom.

Dopadli na mňa prvé kvapky, no to už som bežala nádvorím. A keď som sa skryla pod mnohé vrstvy hrubého kameňa, rozpršalo sa úplne.

A ako som tak hľadela na ten dážď, s jeho zväčšujúcou silou mi bolo čoraz viac ťažko a čoraz viac ma objímali desy minulosti.

A čoraz viac som sa vzďaľovala od seba samej, tým viac mi to bolo jasnejšie.

Neutopená vo vlastných myšlienkach, ktoré odniesla dažďová voda a moju hlavu zanechala prázdnu, som videla jednu vec.

Ja budem s Faustom. A budem s ním po svojom.