Niečo málo viac ako týždeň po návrate do školy prišiel úplnok.

Lupin sekal dobrotu a tak som nemala dôvod vykašľať sa naňho. Starosť mi robila akurát mama, na ktorú som musela minúť až 4 listy, aby som ju presvedčila, že nemá prísť.

S Lupinom sme sa podľa dohody stretli v spoločenskej. Vonku bola kosa ako sa na január patrí, sneh takmer skryl celý hrad a to znamenalo, že budeme potrebovať viac času.

A navyše sa stmievalo skôr. To znamenalo, že z hradu sme odchádzali už v neskoré poobedie.

Chalani sľúbili, že všetky prefektské záležitosti sa pokúsia odbiť tak, aby to nevyzeralo nápadne a prinajhoršom mali vymyslený prepracovaný systém toho, kde sa nachádzame a aký problém riešime tak, aby sa nikto nemohol stretnúť s nikým, kto by to vyvrátil.

Nuž, nehovorili si Záškodníci len tak pre nič za nič, no i tak mi uniklo, ako chcú zistiť, kde kto a kedy je, ale... Nestarám sa. Povedali, že to zaistia a ja mám tiež vlastnú časť povinností.

Mala som na sebe len tepláky a ošúchané tričko s dlhým rukávom. Kabát som mala zmenšený v ruke, pretože ísť po škole ako snehuliak nie je práve nenápadné. Snehule som mala čierne, takže ak mi nikto nebude zírať na nohy, nevšimne si to.

Lupin sa zjavil načas a ja som si svojho tamdemistu pobavene premerala. Pobavene a ešte si uvedomujúc, aký je Lupinko vlastne fajný chalan. Napriek faktu, že jeho oblečenie bolo podobné môjmu dnešnému pyžamovitému outfitu- tiež už mal isté skúsenosti- vyzeral ako chalan, ktorého by ste na noc prichýlili aj zadarmo. Šedé, postaršie tepláky som už videla, ale tričko zvolil akési priveľké a neformené, než aby sa dala obdivovať jeho postava. A napriek tomu ste si mohli byť istí šírkou jeho ramien a keď sa otočil... Ony tepláky boli božím vynálezom.

"V zime je to ešte horšie ako v lete, čo?" pousmial sa, zmenšujúc si bundu, ale na to, čo ho čakalo, sa práve netešil. No ani nevyzeral, že by sa mal zrútiť. Akoby išlo o nepríjemnú povinnosť.

Tento jeho postoj som mu schvaľovala. Nikdy si to asi neobľúbi, ale keď sa to naučí brať takto, bude to dobre iba preňho.

Ale chváliť nahlas som ho nehodlala. Už som zažila takých, ktorým sláva stúpla do hlavy.

"Iba tá čast pred a po. Premena sama o sebe je stokrát príjemnejšia. I preto som naposledy nevypustila dušu belosťou."

"Bolesťou?" zvidhol obočie Lupin a ja som pokrčila ramenami, no to už sme vyrazili.

"Nuž, občas ti závidím, že si to nepamätáš," zasmiala som sa horko. Bolesť, ktorá sa mi vďaka lovcovi vybavovala, bola strašná. A ako všetci vieme- pomer bolesti, ktorú si vieme vybaviť a tej, ktorú sme skutočne zažili, je poriadne veľký a nespravodlivý.

"Popíš mi to," ozval sa odrazu a ja som zamrkala.

"Prosím?"

"Nemyslím to zle, iba mi to popíš, prosím."

Okamih som naňho nepríjemne hľadela, no napokon som vzdychla.

Ak nemäknem, tak už neviem, prečo to všetko robím.

"Akoby sa mi koža posúvala po kostiach, odlupovala sa. Akoby bola energia premeny natoľko silná, že nedokázala urobiť veci správne. Akoby... Akoby ťa operoval dvojmetrový automechanik. Môže vedieť postup, môže vedieť čo treba robiť, ale jeho ruky sú príliš drsné, veľké a nešikovné. A ten tlak... Akoby som sa dusila, na najbolestivejšie miesta v mojom tele tlačila neviditeľná sila."

Nastalo ticho a mne došlo, že som ho možno vystrašila. Vyzeral blede, bol zamĺknutý.

S deťmi by som asi mala jednať citlivejšie.

"Zase najhoršia bole-" začala som rýchlo, aby som to nejak spasila, no prerušil ma.

"Prepáč," hlesol. Došlo mi, že nebol vystrašený, iba... Iba nebol rád, že s tým začínal a už vôbec nebol rád, že som to musela zažiť.

"V pohode. Nemôžeš za to. I keď, priznám sa, myslela som si, že áno," zasmiala som sa, aby som odľahčila situáciu a snáď i jeho priviedla na iné myšlienky.

Došli sme k priechodu a niekto musel ísť prvý. Enrgia medzi nami sa začala jasne ozývať, takže to bolo blízko.

Keby Lupin nebol so mnou, nevšimla by som si to, ale ako sme tak vedľa seba postávali, nikto by ma nedokázal presvedčiť, že ten človek predo mnou nie je vlkodlak, i keď som ho necítila. Vzduch medzi nami akoby bol rozvýrený, jeho oči boli tmavé a podľa ľahkého závanu jeho potu som zistila, že je mu rovnako horúco ako mne.

No fasa.

"Vážne si myslela, že za to môžem ja?" zdvihol obočie akosi rozčarovane a ja som pokrčila ramenami.

"Nič lepšie ma nenapadlo," opäť som sa zasmiala, no keď už sme si do očí hľadeli pridlho, energia ma objímala silnejšie. Tlačilo ma to k nemu, nejaká sila chcela, aby som sa dotkal jeho pokožky a nechala naše zvieratá, nech sa opäť stretnú.

Strhla som sa a vopchala sa do priechodu. Mali by sme si pohnúť.

*****

Spolovice som očakávala, že v okolí hradu bude lovec, ale ten si dal asi vianočné prázdniny.

Alebo len dokázal zamaskovať svoj ľudský pach.

Nech je to akokoľvek, keď som si otočená Lupinovi chrbtom obliekala tričko, v okolí nebol nikto okrem Lupina.

"Toto bolo zvláštne. Ale tvoje pôsobenie začína opäť fungovať."

"Hej, dokážem ľudí ovplyvniť vo veľkom," prehodila som konverzačne a zaváhala s otočením. Je už Lupin oblečený?

"Si hotový?" spýtala som sa zamračene. Trápnym situáciam sa občas nevyhnete.

"Neboj sa, ďalší mesiac ma zase nahého neuvidíš," zasmial sa a jeho hlas znel viac živo, z čoho som usúdila, že už je otočený ku mne.

"To mi odhľadlo," zatvárila som sa znechutene, keď som sa k nemu otáčala. A v tom som ho zbadala, prvýkrát od premeny.

"Uuuu," zaškerila som sa, napodobňujúc bolesť.

"Čo?" zasekol sa.

"To ťa bude pekne bolieť," pokynula som k jeho tvári.

Tak pekná tvár a tak šeredný škrábanec. Má zlú karmu, očividne.

"Má to niečo spoločné s tým, že ľavá polovica tváre mi pulzuje akoby mi niekto opakovane dával facku."

"Vyzeráš ako postava z Batmana."

"Ďakujem, tiež ti to sekne."

"Narozdiel od teba viem utekať rovno."

"A ja snáď nie?"

"Polovicou tváre si sa šuchol o strom v rýchlosti, pri ktorej by si pri náraze do steny asi aj umrel. Hádaj," zaškľabila som sa, no podišla som k svojej skrýši a vytiahla z nej kabát a prútik. Hneď som sa cítila lepšie- nehovoriac o tom, že mi bolo teplejšie.

"Nabudúce by sme sa možno mohli prechádzať."

"Posnažím sa, ale nevidím to nádejne," pokračila som ramenami, mieriac ku hradu. Ono posedenie pri mesiačiku sa ľahšie povie ako vykoná. Najmä, keď máte na krku divého vlkodlaka a vy sami sa dokážete ledva ozvládať, aby ste nepredbehli vlastný tieň.

"Podľa toho, že nič nespomínaš, usudzujem, že lovec sa neukázal."

"Žeby sa na to vykašľal?"

"Ak pri minulom úplnku našiel stopy po nás dvoch, pochybujem. Osobne- je len otázkou času, kedy znova príde na Rokfort."

"To nemôžeš vedieť," zapojila som sa, no rečí o týpkovi s úmyslom zavrieť ma na doživotie som mala plné zuby.

"Aj tak by ma zaujímalo, čo urobíme, až sa ukáže? Nechcem si ani predstaviť, že by sa odrazu objavil na chodbe plnej deciek a mnou by to seklo. Jedna vec je, keď ma chytí v lese. Druhá, keď to urobí pred celou školou."

"Moc to riešiš, Lupin. Kašli na to, ok?" Z môjho hlasu muselo byť cítiť, že ma táto téma bohvieako nebaví. Prišli sme k priechodu, takže som doňno vliezla a ocitla sa v mokrej, úplne tmavej chodbe. Ako vždy som ruky položila na strany chodby a išla po hmate. Dýchalo sa mi ťažko- ale ani vidina tých ton vody, ktoré som mala nad hlavou, mi nepridávala ku komfortu.

Svah sa zvažoval a po niekoľkých minútach sa cesta o niečo strmšie stočila hore. To znamenalo, že už som blízko hradu.

Lupina som počula za sebou, takže som zrýchlila. Napokon som sa precpala úzkym priechodom a ocitla sa na prázdnej chodbe blízko vstupu do Slizolinu. Potom, čo Lupin vyjde tiež, stena za zavrie.

Automatiku má hrad skrátka funkčnú.

Zaujímalo by ma, koľko podobných únikových ciest hrad má.

Lupin sa objavil až keď som si zmenšila kabát, vopchala si ho do vrecka, osušila si po stehná mokré tepláky a upravila si vlasy tak, aby som nevystrašila žiadneho spolužiaka.

Stretnúť ma takto po ráne neprajem ani najhoršiemu nepriateľovi.

Premeral si ma a trochu sa prekvapil nad mojou akčnosťou, no potom urobil to isté i on. Poznáte ten pud keď ty, tak aj ja, i keď nemám tucha prečo?

"Možno už je na hrade," zamyslel sa Lupin a zdvihol zo zeme zmenšeninu svojej bundy, vopchajúci si ju dovrecka a mne bolo jasné, že je v myšliankach o lovcovi úplne stratený.

Možno by po mne zopakoval i keby som spravila 5 drepov a lastovičku.

Stojí mi tá námaha za pokus?

"Bože, Lupin, už daj pokoj!" okríkla som ho, v rámci možností ticho a on na mňa nechápavo pozrel.

Venoval mi ublížený pohľad a ja som prevrátila očami.

Keby nás ten maniak chcel chytiť, spravil by to v lese a nie na hrade- no ako nám už tu môže dokázať, kde sme boli a čo sme robili? Mohli sme si pokojne užívať niekde vo výklenku, s úplnkom to nemuselo mať nič spoločné.

I keď uznávam, že muchlovať sa vo výklenku je celkom zbytočnosť, keď máme vlastné izby, ale... Sme exibicionisti.

*****

Možno sa mýlim.

Nie, ja sa mýlim úplne určite. A fakt, že Lupin mal pravdu, na tom nie je to najhoršie.

Najhoršie na tom je to, že ten skurvený lovec nás dostal.

Jasné- prečo by išiel do tej zimy, keď si môže počkať v teple na hrade? Ale kurvadrát, keď už som sa tými dvoma metrami snehu musela brodiť ja, prečo by nemohol aj on?!

Bokom som narazila do steny od prívalu energie, ktorá mi objala telo a začala ho zvierať, akoby ma niekto zavrel do zmenšujúcej sa miestnosti.

Zalapala som po dychu a nejasne si uvedomila, že Lupin klesol k zemi.

Kroky na schodisku o niečo vyššie sa približovali a ja som sa iba so sebazaprením otočila, schmatla Lupina a rozbehla sa dolu.

Ak ten lovec hľadal chodbu, ktorou sa plížime z hradu, urobila som asi tú najdebilnejšiu vec, keď som k nej zamierila, ale kam inam sme sa mali skryť?

Lupin zavrčal a ja som ním zatriasla, aby stíchol. Samej sa mi do hrdla dralo vrčanie a obávala som, že sa otočím a lovca rozdrápem holými rukami- alebo drápami?- ale to som si nemohla dovoliť. A keď sa môžem ovládať ja, môže i Lupin.

Boli sme pár metrov od priechodu, keď sa mi vyjasnila hlava a uvoľnilo hrdlo.

Zasekla som sa uprostred pohybu a uvedomila si, že tlak zmizol. Vlk sa upokojil. A prestala som cítiť Lupina.

Pozrela som naňho, stále som ho tak nejak držala v náručí, ako som ho vliekla, ale on sa narovnal a zmätene po mne pozrel.

No keďže dotyčný na schodisku sa dopracoval k poslednému schodu, rýchlo som čapla Lupina, priblížila sa bližšie ku vchodu do Slizolinu, aby to vyzeralo, že idem odtiaľ a pobozkala ho.

Podobné veci vo filmoch vždy zaberajú, tak prečo nie tu a teraz?

Usúdila som, že hra na blbú ma nezabije. Možno na mne zanechá trvalé následky, ale prežijem to. Aspoň pokiaľ to ostane medzi nami.

Cieľom mojej misie je totiž zohnať nejaké informácie a možno, v najkrajších snoch, milému lovcovi trochu zavariť.

Viete, nechce sa mi sedieť na riti a čakať na najhoršie, ako to praktikuje Lupin.

Vstúpila som do Dumbledorovej pracovne a on na mňa pokojne hľadel spoza toho svojho veľkého stola ala šéf podsvetia.

Dumbledore bol ako senilný kráľ- všetci ho rešpektovali pre veľké skutky v minulosti, i keď si o ňom mohli myslieť svoje.

"Slečna Courterová, potrebujete niečo?"

"Obvykle sem z vlastnej iniciatívy nechodím, že?" zaškľabila som sa. Trochu humoru do začiatku ma nebude nič stáť, možno ho to naladí na zdieľnejšiu nôtu.

"Som rád, že sem chodíte aspoň z mojej iniciatívy," zdvihol jedno obočie a v jeho očiach sa zablesklo pobavenie.

Rada bývam zdrojom ľudskej zábavy. Cítim sa ako súčasť kolektívu...

"Ide len o takú malú zvláštnosť, ktorá ma trápila cez prázdniny."

"A tou je?" Oprel sa dozadu a prstami začal krútiť mlynček. Nieže by mi to pomohlo cítiť sa komfortnejšie, ale snažila som sa nezízať na jeho palce, ako sa okolo seba otáčajú.

Popravde, neskutočne ma to iritovalo.

"Pred vianočnými prázdninami som tu niekoľkokrát zazrela nejakého muža. Bol starší, možno to bol niečí rodič, ale nezdal sa tak. Ponevieral sa tu a na študentoch bolo vidno, že je im jeho spoločnosť nepríjemná. Smiem sa spýtať, kto to bol?"

"Prečo vás to zaujíma, slečna?" prižmúril oči Dumble a mne došlo, že on len tak spolupracovať nebude.

Starec jeden otrasný.

"Som predsa hlavný prefekt. Ak sa mi niečo nezdá, smiem sa spýtať. Ako som povedala, vyzeral nepríjemne a študenti jeho prítomnosťou neboli nadšení."

"Rozprával sa s nimi? Pýtal sa ich na niečo? Bol v ich blízkosti?"

"O otázkach nič neviem, ale v blízkosti študentov bol. Stretla som ho dokonca vychádzať zo Slizolinu."

Čo bolo trochu zveličené, stretla som ho na chodbe pri Slizoline a rokfortskí študenti- ako to už ľudia ich intelektuálnej kategórie zvyknú- by si nevšimli nos medzi očami, nie to nejakého chlapíka. Ale ako som sa už naučila- účel svätí prostriedky.

Dumbledore prvý raz preukázal trochu záujmu a to tým, že sa zamračil a naklonil sa dopredu, oprúc sa lakťami o stôl.

Krvavý Johnny povedal, že Jednoruký sa už rozpráva iba tak s rybičkami... Nie? No ale Dumble vyzeral, že povie niečo na ten štýl. Tváril sa ako prvotriedny keksík.

"Ten muž mal povolenie z ministerstva sa tu zdržiavať, ale styk so študentami je i tak neprístupný."

Zatvárila som sa akože nezabíjajte posla, a Dumbledore sa na okamih stratil, ako nad niečím uvažoval.

Nemohla som si dovoliť, aby o tom uvažoval v mojej blízkosti- ešte by mal nemiestne otázky- a tak som mu skočila na prívodový kábel.

"Je ešte stále je na Rokforte? Alebo sa chystá prísť? A kto to vôbec bol?" Poslednú otázku som pridávať nemusela a vôbec- ani nechcela- ale došlo mi, že pre nevedomého študenta je to úplne najzákladnejšia otázka.

"O tom, že by mal byť opäť na Rokforte, nie som informovaný. Keby sa tak stalo, bezpečnostné opatrenia budeme musieť ešte raz posilniť, a možno ešte viac."

Ha! Takže to bolo kvôli nemu.

"A nemal by vyslanec ministerstva dodržiavať pravidlá i bez ochranných opatrení?"

"Nepovedal som, že je to vyslanec ministerstva," pozrel na mňa prenikavo Dumbledore a mňa napadlo, či mi tá hra na blbú k niečomu je. Ako by zareagoval, keby sa dozvedel, že som vlkodlak? A že som úplne neškodná?

Bola nejaká pravdepodobnosť, že už to dávno vedel?

"Potom kto?" zamračila som sa a vážne ma to začalo zaujímať. Aký idiot príde do školy plnej študentov, aby tam našiel zapáchajúceho, slintajúceho mäsožravca? Vážne- prečo práve na strednej škole? Dajú sa tu nájsť invidíduá hocakého druhu, ale i tak mali skúsiť radšej nejaký pajzel v piatok o jedenástej. Tam sa to zapáchajúcimi, slintajúcimi mäsožravcami len tak hemží.

"Ďakujem, že ste sa zastavili, slečna. Nabudúce dohliadnem, aby sa podobné nenáležitosti nediali," usmial sa odrazu a ja som pochopila, že téma je uzavretá. Ale to by som nebola ja...

"Takže sa chystá nejaké nabudúce," povedala som, akoby to bola tutovka.

"Dovidenia, slečna Courterová," nepoľavil v úsmeve Dumble a ja som sa ubránila povzdychu.

Spolupráca s ním bola ako plavba rybky v guľovom akváriu. Rovnako bezvýsledná, i keď zdanlivo priehľadná.

*****

V spoločenskej miestnosti som hneď mala to šťastie, že som narazila na Záškodníkov.

"Už ste sa tu začali zbiehať všetci?" podivila som sa, ale do hlasu sa mi vkradlo trochu pobavenia.

Aby ste to pochopili- stále nesúhlasím s tým, aby mi táto partia štyroch kreténov narušovala osobný priestor. Ale nechcela som byť ani rovnako nepríjemná ako vždy.

"Usúdili sme, že sme ťa zmanipulovali natoľko, že ťa ukecáme," chytil sa slova Sirius.

"Takže to celé bol iba váš diabolský plán, ako môcť tráviť čas v dobre zariadených, nikým nerušených priestoroch pre primusov?"

"Áno," pritakali všetci naraz ja som si pobavene uvedomila, že takto pohromade, všetci štyria, vyzerajú ako praví, zohraní Záškodníci.

Bolo to trochu znepokojujúce.

"Mala by som vás asi vypoklonkovať," pokrútila som hlavou.

"To si nezaslúžime," zamrkal naoko precítene Petttigrew ja som rezignovane pokrútila hlavou.

Nemala som proti nim žiadnu šancu.

"Som slabá," vzdychla som teatrálne, oni sa uchechtli a vrátili sa k rozhovoru.

Lupin, ktorý sedel v kresle natočenom viacmenej chrbtom ku mne, ale ktoré mi bolo zároveň najbližšie, sa celým telom otočil, až sa dostal na kolená a rukami sa oprel o opierku.

"Vážne ti to nevadí?" spýtal sa starostlivo.

Hej- v poslednej dobe sa snažil dostáť svoju slovu a spraviť z nás priateľov. Dokonca sa priznal, že mi tým vynahraďuje všetky tie problémy, ktoré mi spôsobil a všetky tie príležitosti, ktorými mi ublížil. A tak celkovo sa snažil odčiniť, že sa choval ako pako.

Na môj vkus bol trochu moc otravný, ale akoby sa naučil kľučkovať medzi mojimi senzormi. Nebol príliš odťažitý, no ani nie vtieravý. Od posledného razu, čo sa snažil chovať sa ku mne vďačne a úslušne, očividne zmenil taktiku. Alebo som ja poľavila v bezpečnostom systéme.

Tak ako tak, vychádzali sme celkom dobre.

"V pohode. Zavrem sa v izbe, cez tvár si prehodím vankúš a ak budem mať šťastie, udusím sa skôr, ako mi buchnú nervy."

Lupin sa zaškľabil a mne došlo, že mier, ktorý medzi nami panoval, bol predsa len o niečo príjemnejší ako všetky fázy, ktorými sme si doteraz prešli. Stále by som ho na krst svojho dieťaťa nepozvala, ale možno by sa mohol odviezť v mojom novom aute.

Chcel sa otočiť späť k priateľom, no nerozhodnosť v mojej tvári ho asi upútala, pretože na mňa okamih ostal hľadieť.

No keď som sa nemala k činu, prižmúril oči a opäť sa pohodlnejšie "usadil"- skôr pokolenil- smerom ku mne a podozrievavo si ma premeral.

"Niečo nové?"

No, asi by som sa o to mala podeliť. Nebolo to nič významné a keby sa nespýtal, nechám to tak, ale keď už sa spýtal...

"Bola som za Dumbledorom spýtať sa na toho lovca."

Sirius sa zasekol uprostred vety a mne došlo, že sa s priateľmi mohol baviť akokoľvek dobre, stále po ušku počúval mňa a Lupina. Neviem, z akého popudu to robil- žiarlivosť? zvedavosť? starosť? psychická choroba?- ale jeho šedý pohľad sa mi odrazu zaryl do tváre a ja som sa ošinula. Viem, že je vnímavý, ale i tak ma to prekvapilo.

Potter ani Pettigrew ma, zdá sa, nepočúvali, pretože okamih naňho nechápavo hľadeli, ale potom vysledovali jeho pohľad až ku mne.

"Bože, ste ako nejaká Jednotka rýchleho nasadenia. Nehľaďte na mňa, akoby mal prísť svetohrozujúci problém a ja vám mám dať pokyn obetovať Austráliu."

"Mohla by si iba pokračovať?" zaškľabil sa Black, ktorého moje keci síce pobavili, ale zase nie až toľko, aby mi dal pokoj.

Zaškňúrila som sa naňho spôsobom, ktorý mu dal najavo, že ma štve, no on mi venoval žiarivý úsmev.

Začínam si myslieť, že Black ho používa ako akýsi vyžehlovací manéver. Minimálne na mňa ho použil vždy, keď som začínala byť nasraná.

Bola pravda, že niečo na tom úsmeve bolo.

"Dumbledore ale nevie, že o lovcovi vieme," ozval sa Pettigrew po porade s Potterom, keď sa asi snažili dôjsť na to, prečo Sirius stíchol.

"To nie, taktiež som sa ho nepýtala priamo," pokrčila som ramenami.

Ako stred pozornosti si nevediem príliš dobre.

"Tak prečo presne si tam bola?" spýtal sa Lupin a on jediný sa netváril, akoby mi chcel prepáliť mozog upreným pohľadom. Možno už ma poznal a vedel, že to nemám rada- a možno za to mohla iba jeho trpezlivá povaha.

Zreprodukovala som im svoj rozhovor s Dumbledorom.

Blackova tvár sa vyjasnila, Lupinova naopak zachmúrila.

"To je super! Vieme, že teraz vám nič nehrozí," ozval sa prvý zmienený.

"Ale na ako dlho?" oponoval mu Lupin.

"Aspoň vieme, že akékoľvek povolenie od ministerstva mu neumožní priblížiť sa k študentom. A teraz, keď Myra varovala Dumbledora, preňho bude ešte ťažšie dostať sa do správnej blízkosti, aby začal pôsobiť elixír. Bol to dobrý ťah," prikývol mojím smerom Potter a ja som zdvihla obočie.

"Nie je na komplimenty trochu skoro?" požičala som si jeho ožraneckú hlášku. Kútiky mu vystrelili hore a asi sa snažil nezasmiať- predsa len, nie sme priatelia, len sa strpíme v rovnakej miestnosti, že?

"Ale keď sa nemôže približovať k študentom, na čo sem potom chodí?" ozval sa Pettigrew, na čo sme sa zborovo zamračili.

"To je celkom dobrá otázka," uznala som.

"Asi nepotrebuje byť až tak blízko. Veď ako blízko bol vám, keď ste ho cítili?"

"To práve nevieme," pokrčil ramenami Lupin.

Zamračila som sa. Neviem, ako blízko bol Lupinovi, keď vtedy tak vybuchol, ale viem ako blízko bol mne, keď som odpadla. No jemu určite stačili menšie prejavy toho, že elixír funguje.

"Možno to zaberá dostatočne na to, aby odhalil toho, po kom ide. Možno čaká iba na nejakú bitku, hádku. Možno sleduje ošetrovňu. Na veľtrhu nebol až tak blízko a predsa som sa zložila. Keby som ja nebola v stane alebo vy pri záchodoch a nestihli by ste Lupina včas schovať, ľudia by si to všimli. A lovec by si určite všimol hlúčiku ľudí, ktorý postáva okolo človeka v kŕčoch, ktorý vyje a vrčí."

"Ako dôkaz môže brať i zlú náladu, napätosť. Dobrému pozorovateľovi stačí málo," dodal Lupin, na čo sme si vymenili ostražité pohľady.

"A navyše, lovci možno vedia vlkodlakov odhaliť i inak. Mama vravela, že sú i takí, ktorí ich cítia, akoby boli sami vlkodlaci. Alebo aspoň z časti tak."

"Tak potom máme šťastie, že vy dvaja žiadny pach nevydávate," pousmial sa Potter.

"Tvoji rodičia si nikdy nevšimli, že ťa necítia?" zarazil sa Pettigrew a ja som začala prehodnocovať svoj názor naňho. Stále ma odpudzoval ten jeho ulísný, tlstý výzor, ale možno nebol až tak sprostý.

"Ale oni ma cítia. U vlkodlakov, ktorý majú navyše vlkodlačí gén v krvi, nejde necítiť vlastné dieťa. No nejde o vlkodlačí pach, lež o akúsi arómu blízkosti. Akoby sme boli svorka, ktorá sa rozpoznáva určitým signálom- a tým je pach."

"Takže Námesačíkovi by tvoji rodičia voňali inak ako tebe."

"Neviem, či je voňali ten správny výraz. Vlkodlačí pach je štipľavý, i ten vo svorke je podobný. Ale v podstate to tak je. Nehovorím o pachu vlkodlaka- nič, čo by zachytil niekto zvonku. Je to ako nejaká sieť, na ktorú sa vieme napojiť iba my."

"A ten lovec tento váš rodinný pach zacítiť nemôže?" spýtal sa Black a ja som sa odrazu strhla.

"Počujte, toto nie je prednáška Vlkodlaci 1.01. To, kto som a kto je moja rodina, som držala v tajnosti pre nejaký dôvod. A vy zo mňa odrazu páčite všetky tajomstvá!" zamračila som sa na nich a myslela to vážne.

Ak ide o to, že nemáme vybuchnúť pred lovcom a nemáme sa nechať chytiť a odovzdať ministerstvu (čo je to isté ako odovzdať sa Azkabanu), som ochotná spolupracovať.

Ale mohli by sa prestať pýtať na všetky drobnosti. Moja stará mama by ich už dávno vyhnala z izby- a možno i zubami. To len ja mám také dobré srdce.

"A komu to máme akože povedať?" zamračil sa Potter.

"Možno nebudete utekať na ministerstvo a nedáte to pripísať do učebníc, ale čo ak sa jeden z vás stane auror?"

"Ak niekedy auror pôjde po vlkodlakovi, bude mať na to dôvod," ohradil sa Potter nepríjemne a mne v tú rano došlo, čo je pánova vysnívaná budúcnosť.

Super, nemôže to byť lepšie.

"Nechajte to tak. Myra má pravdu- nemusí nám zdelovať tajomstvá svojej rodiny."

Aspoň k niečomu tá Lupinova trápna snaha chrániť mi kožu bola.

Ostatní traja na mňa úkosom pozreli a potom si našli iný cieľ, na ktorí hľadeli. Alebo na ňom vypaľovali dieru- aspoň sa tak tvárili.

To asi neznačilo, že s ním súhlasia, ale aspoň mi dali pokoj.

Ja som mala vlastné problémy, takže mi to padlo celkom vhod.

Ako som mohla vydržať v jednej miestosti s lovcom a tá jeho šatka na mňa nepôsobila?

Nie, pôsobila, inak by som neodpadla. No prestalo to. A mňa by fakt strašne zaujímalo prečo.

"Myra, prosím rozmysli si to ešte," zopakovala moja mama asi po tridsiatykrát toho dňa a ja som, rovnako ako pred tým, pokrútila hlavou.

"Bude to v pohode."

"Ako to môžeš vedieť?" zaúpela a ja som prevrátila očami. Išla som pred ňou, takže ma našťastie nevidela. Neviem, ale niečo mi vraví, že Spolok matiek by toto moje gesto neocenil.

"Ten lovec tam už asi ani nebude, upokoj sa."

"A čo keď bude? Ak bol pri poslednej premene tak blízko, určite našiel nejaké stopy. Čo ak sa vráti, aby zistil, od koho tie stopy sú?"

"Prestaň hysterčiť, dobre mami?" otočila som sa k nej otrávene.

"Takto s matkou nehovor," ozval sa môj otec, no namiesto autority či hnevu v jeho hlase zaznel pokus o mier. Na mňa také veci neplatia, to už by mohol vedieť.

"Iba o teba máme strach," dodal a mierne sa usmial. V tú chvíľu by som mu skôr verila, že má vo vačku grip marihuany a nie že je starostlivý rodič.

Svoju pokojnú povahu mám zdá sa po ňom...

"Nemusíte," vydýchla som napokon a zastala. Nástupište bolo poloprázdne, pretože ja chodím zavčasu. Chcem totiž voľné kupé, viete?

"Nevrav, že nemusíme. Sme tvoji rodičia a ty ideš niekam, kde bude lovec. Čo myslíš, že sa mi teraz honí hlavou?" zamračila sa mama.

Samé pekné veci?

"Tie najhoršie možné scénáre," doplnila, pretože ja som sa k odpovedi na tak blbú otázku nemala.

"Už musím ísť, mami," pokrútila som po chvíli hlavou, aby som tak utla tie starostlivé reči.

"Ale dáš na seba pozor, jasné? Aj na Remusa, nieže ho necháš v štychu. Chúďa chlapec. Sľúb mi to, Myra!" mama nepredstierala svoju odhodlanú tvár. Spomínala som, že pokiaľ ide o vlkodlačie veci, je desne vážna?

Prikývla som, čo jej asi nestačilo a tak tom jej to sľúbila i nahlas.

"Už fakt musím," prerušila som to výstražné ticho. Mama sa nadychovala k nejakej ďalšej prednáške, no otec jej zakryl výhľad a objal ma.

"Maj sa dobre, zlatko. Držíme ti palce na skúšky," dal mi bozk na líce a odtiahol sa.

Otca som mala rada najviac pre jeho chladnú hlavu. Asi bola spôsobená nedostatočným uvedomením si problému, ale to nevadilo. Bol pokojný a práve cez neho som si dokázala vybaviť, čo som chcela.

"Budeš nám chýbať," potiahla mama a ja som sa snažila nedať najavo otrávenie.

"Aj vy mne." Ja viem, viem... Rodičom sa klamať nemá, ale niekedy je to potrebné.

"Keby sa čokoľvek prihodilo, pošli nám správu!" napomenula ma ešte mama, na čo som sa chvatne otočila a nastúpila do najbližších dverí vlaku.

*****

Sedela som sotva pol hodinu, keď sa dvere na mojom kupé otvorili.

"Čo tu robíš?" zamračila som sa na Fausta.

"To isté čo ty, predpokladám," nedal sa vyviesť z miery a ani nekomentoval moju príjemnú otázku. Iba vošiel, zavrel dvere a vyzliekol si svoj nóbl kabát. Mal na sebe čierne nohavice a tmavozelený rolák. S jeho zlatistou pokožkou, oranžovými očami a blond vlasmi to vyzeralo veľmi dobre.

Ale čo nie, že?

"Nevidela som ťa na ceste domov, myslela som, že si ostal na hrade," ozvala som sa, aby som zmiernila svoje skoršie nepríjemné slová.

Ešte stále som sa cítila dotknutá z nášho posledného rozhovoru. Za prvé mi stále klamal ohľadne svojich vešteckých schopností, za druhé uhádol, že som spala s Lupinom. To bola podpásovka.

Faust na mňa pozrel z opačnej strany kupé a v jeho pohľade sa niečo pohlo. Vyzeralo to celkom sympaticky. Rozhodne som sa necítila, že by to značilo niečo zlé.

No zároveň mi pri tom dlhom pohľade došlo, že som hlúpa. Aby Vianoce netrávil so svojou bohatou rodinou? V aristokratických rodoch ako je ten jeho sa na tradície dbalo- a teda každý rok musela byť nejaká povianočná žúrka, kde bola najvyššia smotánka.

"Aké boli prázdniny?" ozval sa po chvíli konverzačným tónom a ja som pokrčila plecami.

"Nijak výnimočné. Boli sme doma, doma, na čarodejníckom veľtrhu a zase doma." To, že som sa spila ako doga so Záškodníkmi vynechám.

"Čarodejníckom veľtrhu?" zdvihol obočie.

Na tele mi vyskočila husia koža, keď som si na ten úžasný trh spomenula.

"Hej. Ty si na ňom bol?"

"Nie. S rodinou sme boli v Taliansku."

"Jasné," prikývla som a telom mi prešiel divný záchvev.

"Myra, ohľadne nášho posledného stretnutia..." začal, no potom stíchol. Prudko som k nemu obrátila tvár a tá mi, na moje nemilé prekvapenie, zahorela. Nečervenám sa. No krv, ktorá mi začala variť v tele, spôsobila, že som akosi červene vyzerala.

Neviem, čo spôsobilo to vzrušenie a nedočkavosť v mojom tele, ale bolo to tak. A bolo mi to nepríjemné. No zároveň som chcela, aby Faust pokračoval a tak som sedela nehybne.

"Asi sa ospravedlňujem."

"Asi?" zdvihla som obočie, no takmer som dostala infarkt- on sa ospravedlňuje?!

"Nemal som to povedať."

Na okamih nastalo ticho. Keď som sa naňho pozerala normálnymi očami, nevyzeral, že by mu to bolo ľúto, ani trochu. No keď som sa pozrela bližšie, náznak niečoho podobného ľútosti tam bol. Neviem, čím bol spôsobený, ale niečo ho ospravedlniť sa predsa donútilo, nie?

"Nie je sa prečo ospravedlňovať. Mal si pravdu," nechala som sebou plynúť pokoj, nechala som ho ovládnuť i môj hlas. Otočila som sa opäť k nástupišťu, z ktorého zmizli všetci študenti, a tak som nevidela jeho výraz.

Neviem prečo, ale chcela som, aby to Fausta zranilo. Z akého dôvodu by ho práve toto malo raniť, to neviem, ale i tak.

Naštval ma, keď s takou gráciou prehlásil, že som spala s Lupinom.

"Áno, väčšinou ju mám," ozval sa napokon akosi nepríjemne, no zakázala som si pozrieť sa naňho. Vlak sa pohol a on v mojom kupé ostal.

*****

"Ako sa má moja alkoholička?" rozrazil Black dvere, keď sa zasekol a pohľad mu padol na Fausta. Uškrnula som sa naňho a usmiala sa- alebo možno trošku zaškľabila. Toľko k pokusu ostať tajomná a nevyzvoniť Faustovi, že som s Potterom súťažila, kto vydrží viac poldecákov bez brzdy. Myslím, že niekedy v tom štádiu večera to začalo byť kritické.

"Teraz už výborne, mal si sa ma opýtať deň na to," zasmiala som sa.

Black sa zasmial tiež, ale jeho nerozhodné postávanie medzi dverami mi neušlo.

"Ideš aj ďalej, alebo tam len tak budeš stáť?"

"Ja len... Asi som predpokladal, že budeš sama," povedal úplne narovinu a zrak mu padol opäť na Fausta. Ani jeden z nich sa netváril príliš nadšene.

"Vadím ti?" zdvihol obočie Faust nadradene, z jeho hlasu zaznel chlad podobný stredovekej mučiarni a ja som pozrela na Blacka, aby mi neušla jeho reakcia.

Bolo to ako sociálny experiment. 'Účinok Fausta na úbohých smrteľníkov'. Raz o tom napíšem.

"Prekvapuje ťa to?" prešiel do protiútoku Black s arogantnosťou v hlase a mne došlo, že aj Black je predsa z bohatej, čistokrvnej rodiny. To viete- nie všetci sa z Fausta hneď osypú. Niektorí to vydržia pár minút.

Sirius na mňa pozrel a asi očakával, že sa ho zastanem, alebo čokoľvek, a ja som zaváhala.

Faust sa do môjho kupé vsunul, ak mám byť presnejšia úplne vterkol, ale vyhodiť som ho nechcela. Jeho prítomnosti som si cenila, akokoľvek divne som sa cítila... Akoby som sa vyžívala v tom, že sa cítim ako na ihlách. Čo to značí? ... Niekde tu zaznelo slovo masochizmus?

Ok, poviem to na rovinu. Nechcela som Fausta vyhnať preč, ani keby to znamenalo, že Black odíde. Mala som Blacka rada a jeho prítomnosť som vítala, ale... Och joj.

Pokrčila som ramenami, akože neviem, čo po mne chce a Black to pochopil.

Venoval mi pohľad, ktorý dával jednoznačne najavo, že je zo mňa sklamaný. To bolo fajn- aspoň sa na mňa nenahneval. Sklamanie znesiem- sklamanie je bežné.

"Tak sa teda vidíme v škole," vzdychol po chvíli, venoval mi hriešny úsmev, len aby ukázal, o čo som sa vlastnou hlúposťou ukrátila a potom odišiel.

Otočila som sa opäť ku krajine, očakávajúc ticho ako doteraz. Poprípadne prejav vďaky od Fausta, alebo by stačila len ukážka toho, že si uvedomuje, že som mu dala prednosť.

Ale to som bola priveľká optimistka. Jedno ospravedlnenie a ja si o ňom myslím, že je človek?

Ponúkol mi prst a ja som zaplatila za celú ruku aj s rukavicou.

"Zase to robíš?" oboril sa do mňa a ja som sa k nemu prekvapene otočila.

"Prosím?"

"Prečo sa s ním stále stretávaš, keď to vždy končí rovnako? Napokon sa i tak pohádate a ty stráviš týždeň nadávaním naňho. K čomu je dobré, že sa s ním i tak začneš opäť baviť?"

"Mám ho rada, Faust, jasné?" zamračila som sa.

"Och, takže tento raz už si došla tak ďaleko? A čo bude po ďalšej hádke? Zamiluješ sa doňho?"

"A keby som sa? Prečo ti tak leží v žalúdku, Faust? Vždy si naňho kašlal. Dokonca si ma za ním poslal."

"Bol lepší ako Lupin, ale i tak je pod tvoju úroveň."

"Pod moju úroveň?!" uvedomila som si, že jačím a tak som sa trochu upokojila- alebo aspoň stíšila- a pokrútila hlavou.

"Budeš štekať na každého, kto sa okolo mňa mihne?"

"Ak to budú takýto babráci, možno áno!"

"Čo ťa do toho?!"

"Nie sme náhodou priatelia? Nemôžem vyjadriť svoj názor? Nemôžem povedať, že si myslím, že ani jeden z nich sa ti nevyrovná?"

"A kto sa mi vyrovná, Faust?!" ušli mi nervy a s nimi i hlas. Ak to nepočuli vo vedľajšom vagóne, sú hluchí.

Faust na mňa nasrane hľadel, v jeho očiach naozaj tlel nebezpečný oheň. Hádky ho nezvyknú moc vyviesť z miery, takže ma to prekvapilo. A zmiatlo.

My sa ani moc nehádame, viete? Proste nám to za to nestojí. Jasné, doberáme sa navzájom, urážame sa a tak- ale to je normálka. Nikdy sme po sebe nevrieskali. Akoby... To bolo pod našu úroveň. Akoby nič nestálo za to, aby sme na seba kričali. A hlavne- nikdy nám natoľko neuleteli nervy.

Teraz sme však na seba vrieskali. A nie úplne zmyslupné veci- skôr akoby sme sa obaja potrebovali vybiť na tom druhom, bez akejkoľvek logiky.

"Povedz mi niečo, Faust. Ide naozaj iba o to, že je to Black a Lupin, alebo máš ešte iný dôvod, prečo si v poslednej dobe taký?" môj hlas bol pokojný, no zároveň provokatívny.

"Nerozumiem," zamračil sa a rozumel mi veľmi dobre.

"Tá zmena, čo sa medzi nami odohrala, možno nebude len na mojej strane," prižmúrila som podozrievavo oči a vedela, že som blízko. Nemohlo to byť tým, že som sa vyspala s Lupinom- veď čo na našom vzťahu, na našom priateľstve (ak sa to tak dalo nazvať), by to zmenilo?

"To ja môžem za to, že je to medzi nami divné?" zdvihol arogantne obočie, akoby to bol absolútny nonsens.

"Možno za to môžeme obaja," zamračila som sa, keď som si uvedomila, že na tom niečo asi bude. Nech už sa Faustov postoj ku mne zmenil akokoľvek, môj postoj k nemu sa zmenil tiež. Nebola som si istá ako, ale odrazu som ho cítila pod kožou.

Prečo mi tak záležalo na jeho slovách? Prečo som mala pocit, že mu rozumiem lepšie ako ostantí? Prečo sa tvárim ako odborník na jeho správanie? Prečo mu vždy dám prednosť?

"Uisťujem ťa, že môj názor na teba je stále rovnaký," povedal po chvíli odťažitým, chladným hlasom a ja som zavrela oči, aby som upokojila svoju krv.

"Tak potom by ti nemalo vadiť, že sa stýkam s Blackom a Lupinom."

"Ale, takže aj Lupin? Ušlo mi niečo?" zdvihol obočie a v očiach sa mu opäť nebezpečne zalesklo.

Bože už nie! Nechcem sa hádať stále o tom istom a prekvapovalo ma, že Faust áno.

"Áno ušlo, Faust! Kurevsky moc si prespal dobu!" okríkla som ho, postavila sa a vypadla z toho horúceho kupé.

*****

Nazerať do kupé nie je môj štýl. Obvykle počas cesty ani nevyleziem, maximálne tak na WC.

Ľudia boli trošku nesvoji, keď som im nakúkala do kupé. Akoby sa báli, že idem za nimi. Že po nich niečo chcem. Alebo najhoršie- že sa k nim chcem pridať.

Napokon som to vzdala a išla iba za hlukom a vôňou. Lupin a jeho okorenené mandle, či Sirius so svojou vanilkovo ladiacou drevitou vôňou mi nemohli ujsť.

A taktiež neušli.

Otvorila som dvere kupé, z ktorého sa ozývali hurónske smiechy a stretla sa s prekvapeným pohľadom Záškodníkov, Evansovej a nejakej bližše nešpecifikovanej hnedovlásky.

"Myra!" usmial sa na mňa Black a ja som mu úsmev opätovala, i keď trošku na silu. Bolo plno- tu to asi nezapichnem.

"Čo tu tá robí?" sykla smerom k Potterovi Evansová a jej snaha, aby som to nezačula, bola naívna. Jej priateľka sa snažila sa na mňa nemračiť, ale niekedy sa ani tá najväčšia snaha nestretne s úspechom.

"Pridáš sa?"

"Ak si ti nemám sadnúť na kolená, asi ťažko sa zmestím," zaškľabila som sa, no Black vyčaril ešte širší úsmev.

"Moje kolená sú ti k dispozícii."

"To je strašne milé, ale nebudem vyrušovať. Napokon- nie som tu vítaná," otočila som sa na Evansovú, no tá sa arogantne otočila preč. Snažila sa vyzerať nad vecou, ale tým, že ma "ignorovala", bola akurát tak trápna. Ale to môže byť iba môj zaujatý postoj.

"Pokojne sa posaď, my sa ti posunieme," prehodil Potter, nie príliš nadšene, ani nie smutne. Úprimne. On by bol ochotný sa posunúť. Jedna ožranecká noc z nás neurobila priateľov, ale niečo ako druhov v zbroji. Hej, to je presné. Akoby sme spolu vybojovali hrad.

I tak bola jeho snaha zbytočná. Keďže na jeho polovici sedela Evansová pri okne, Potter vedľa nej a Sirius úplne na kraji, bolo celkom nemožné ma tam vopchať. Pochybujem, že by sa Evansová posunula čo i len o milimeter.

"No nič, nebudem rušiť. Tak sa teda vidíme v škole," vycerila som na Siriusa zuby, použila som jeho hlášku a on si to uvedomil.

Nebehal za mnou ako psík- i keď som to trochu čakala- a po tom, ako som sa ho skoršie nezastala, ma teraz nechal slobodne odísť.

Lupin bol ten, ktorý sa o tri sekundy vyhrnul z kupé a oslovil ma.

"Áno?"

"Prepáč, že si nemohla ostať."

"Nie, chápem to. Napokon, nie sme priatelia ani nič. Len som myslela-"

"Ale my sme priatelia," prerušil ma a ja som chcela pokračovať, než mi to došlo.

"Sme?" zdvihla som obočie, viac pobavene ako seriózne.

To predsa nemohol myslieť vážne?!

"Ja ťa za priateľku považujem."

"Nemáš ty náhodou rozštep osobnosti?"

Iba zamrkal a asi nedokázal v takej rýchlosti nájsť vhodnú odpoveď.

"Lupin, my dvaja a priatelia? Medzi ktorou hádkou, ignoráciou, provokáciou, sexom a opovrhovaním sa objavilo priateľstvo?"

Lupin na mňa okamih hľadel a v očiach mu bola vidieť megalózna nerozhodnosť, až napokon prikývol a vzdychol.

"Na tom niečo bude. No ja som to tak nikdy nechcel."

"Nemusíš chcieť, stačí, že to tak cítiš."

"Ale ja som to tak nechcel ani cítiť."

Zasmiala som sa, ako nešťastne pri tom vyzeral. Ale čo mu mám povedať- jasné, zabudnime na všetko a buďme naj kamoši?

Sorry, ale fakt nemôžem. Nemám problém sa s ním baviť, nemám problém s ním piť, dám mu opísať úlohu, dokonca s ním budem tráviť úplnky a v prípade potreby mu dám zo svojich elixírov na zranenia. Ale za priateľa ho len tak považovať nebudem.

Nepoznám presnú definíciu toho slova, ale Lupin to teda nie je, aspoň toľko viem.

"Prečo je tak ťažké s tebou vyjsť?"

"Inak by si to nikto nevážil," pokrčila som ramenami a on sa zasmial.

"Na tom niečo bude. Ale možno potom bude málo snaživcov."

"Au!" rozšírila som oči v prekvapení a obaja sme sa zasmiali.

"No nič, asi sa vrátim. Ale porozmýšľaj o tom."

"O čom?"

"Brať ma ako priateľa. Som neškodný," zdvihol ruky teatrálne a ja som sa zaškľabila.

"Áno, to som teda zažila."

Viete, čo je horšie ako fakt, že som Blacka a Lupina- práve Blacka a Lupina!- musela doviesť k nám domov, predstaviť ich rodičom, zúčastniť sa spoločnej večere a ešte k tomu všetkému ísť von so Záškodníkmi? Skutočnosť, že som sa snažila vyzerať dobre.

Aby ma vzal čert, ak nestrácam rozum. A potom sa bude niekto ponosovať na moju nedostatočnú ženskosť- čo iné by ma donútilo vyskúšať si tri outfity a ešte sa aj namalovať?

Ok, moja verzia namalovania vyzerala ako čierna ceruzka, špirátala a červený rúž (prekvapivý vianočný dar o Iliany- nezabudnite mi pripomenúť, že jej mám poďakovať). Ale ono to bolo i tak vidieť.

Džínsy a čižmy to istili, no keďže som nevedela, do akého podniku ideme, vrch bol trochu problém.

Napokon som sa dedukciou dopracovala k záveru, že Záškodníci asi nebudú tráviť prázdninový večer v hoteli Hilton, takže som na seba hodila červené tričko s krátkym rukávom, ktoré ladilo s rúžom.

Pozrela som na seba do zrkadla a usúdila, že sa prezliečiem a odmaľujem. Ešte by niekto prišiel k zlému záveru- a tým niekým budú moji rodičia, ktorí po mojom odchode začnú spisovať zoznam hostí na svadbu.

Ale ako som tak hľadela na svoj odraz a uvedomila si, že je to jeden z mála vzácnych prípadov, kedy sa sama sebe páčim, vykašľala som sa na to.

Som Myra Courterová, nie? Môžem mať názory iných na háku.

*****

No ok, nie som ani taká drsná, ako som ukecaná. Kabát som cez seba prehodila eše skôr, ako som sa ukázala v kuchyni.

"Môžeme ísť?"

"Nepotrebuješ kabát, ideme krbom. Je to čarodejnícky bar."

"Ja si ho i tak vezmem," snažila som sa, aby môj úsmev nevyzeral ako úškrn, ale nie vždy sa podarí, že?

Lupin si s Blackom vymenil zvedavý pohľad, no potom sa otočili k mojim rodičom.

Mama stála pri dreze a prútikom vykladala umytý riad, otec iba sedel za stolom a užíval si konverzáciu s mojimi "nápadníkmi".

"Pani Courterová, večera bola úžasná," začal Lupin zdvorilým tónom. Formality, formality... Ale musím uznať, nebolo na tom nič zlé. Ani ja nie som úplne nevychovaná, viete?

"Áno, určite nás musíte opäť pozvať," usmial sa Black, jeho charizma mojej mame na okamih vymylo mozog a ja som po ňom sekla pohľadom. To už si ale odpustiť mohol. No čo som čakala- je to predsa vtierka Black.

"O to sa nebojte, obaja ste veľmi šarmantní hostia," moja mama mala pekný úsmev. Úprimný, srdečný. Taký, ktorý raz za čas poteší, ale pri častejšom styku začne ubližovať.

"Pán Courter, asi váš obchod čoskoro navštívime i s priateľmi," pokračoval Black so zaliečaním. Pozrela som na svoje nechty a uvedomila si, že sú príliš krátke na to, aby som mu pohodlne mohla vyškriabať oči. Nuž čo- som predsa v kuchyni. Aj lyžičky postačia.

"Určite príďte, dám vám zľavu," zasmial sa otec svôjmu vtipu, mama ho rýchlo nasledovala a chalani, asi z čírej zdvorilosti, tiež.

Hej, už len dávať zľavy jediným zákazníkom, to je mi rozum.

"Začínam si to rozmýšľať," prehodila som do tej všeobecne bližnej nálady, na čo sa na mňa všetci zborovo pozreli. Znechutenie z očí mojich rodičov nevymazal ani fakt, že som ich jediné dieťa.

Lupin sa mierne usmial a Black len pokrútil hlavou.

"Ako mohli tak skvelí ľudia vychovať teba?" Jeho hlas bol pretvárkou až hrôza, ale mama a otec sa opäť zachichotali.

Lupin prevrátil očami, v čom som mu dala za pravdu. Pálilo mu to a svojho priateľa poznal dosť dobre, aby vedel, kedy sa pretvaruje. I keď, to mojich rodičov nezaujímalo- stačil im pohľad na okúzľujúceho, spoločenského a výrečného Blacka.

*****

"Bar?" zdvihla som obočie, keď som vyšla zo zaprášeného krbu a ostala stáť medzi chalanmi.

"Nemohli sme povedať, že je to hospoda," zasmial sa Lupin a rozhliadol sa po danom lokále.

"Vyzerá to tu príšerne," pokrútila som hlavou.

Väčšinu nábytku tvorilo drevo. Obyčajné stoly, niektoré kruhové pre štyroch, tie väčšie boli pozdĺžne a namiesto stoličiek boli z dvoch strán postavené dlhé lavice- takže sa tam dalo buď 10 maloprdeliek alebo štyria rezníci. Zem bola z tmavých, obitých kachličiek a stena bola z červených tehál. Oproti krbu, ktorý slúžil na cestovanie, hrial skutočný krb- nestáva sa, že si pripití zákazníci pomýlia krb? Stranou bol dlhý barový pult a za ním kmitali dve barmanky- asi 40-ročná blondýna s výzorom, ktorý dával jasne najavo, že už si toho za tým pultom zažila hodne a malá, pribratejšia päťdesiatnička s vlasmi, u ktorých sa už ani nedala určit jedna farba. To ju som tipovala na Mamu Autoritu baru- tvárila sa ako Rambo a v otvorených ústach si doslova prehadzovala žuvačku. Na rukách však odniesla 7 pollitrov a 5 poldecákov naraz, takže rešpekt.

"Ale fakt príšerne," zvýraznila som, keď na mňa začali pomrkávať akýsi robotníci.

"Ale majú tu tú najlepšiu whisky, akú si len môžeš priať."

Otočila som sa na Blacka a potešene zdvihla obočie.

"Ale to úplne mení situáciu."

"Bude to zábava," zazubil sa na mňa a ja som sa nesnažila potlačiť smiech.

Prekvapivo som s ním súhlasila.

*****

"Veď ty máš výdrž ako nejaký starý motorkár!" okríkol ma Potter, po tom čo sme obaja o stôl buchli vyprázdnenými poldecákmi dnom hore.

"Tiež nie si nepoužiteľný, Potter!" zasmiala som sa, no načiahla som sa po Blackovej brzde. Tomu to vadiť nebude, keď tu nie je. Navyše- ja ju potrebujem viac.

Keď Lupin, Black a Pettigrew odchádzali hrať čarodejnícke šipky, všetci sme mali vypité po tri dávky.

Teraz sa na okrúhlom, tmavohnedom stole týčila pyramída o piatich poschodiach.

"Ďalšiu?" zdvihol obočie Potter, na čo som vybuchla do nekontrolovateľného smiechu. Asi to bral ako súhlas, pretože kývol na prefarbenú, mladšiu barmanku a prstami ukázal štyrku.

"Alebo rovno ďalšie dve?" naklonil sa ku mne, obočie mu niekoľkokrát povyskočilo ako sa snažil vyzerať zvodne a ja som sa opäť začala smiať.

"Mám pocit, že som našla rovnocenného partnera," hodila som sa do opierky stoličky a potlačila závrať.

Jáááj, za túto noc si zajtra vyberiem tvrdú daň. Ale zatiaľ si užívam možnosť utopiť si hlavu v alkohole.

"Počkaj po týchto dvoch pohároch- či náhodou neprehodnotíš svoje tvrdenie," zakuckal sa Potter a ja som sa uškrnula.

"Keď máš upité, aj je s tebou celkom prča."

"Nie je na komplimenty trochu skoro?" Jeho mimika bola až príliš výrazná, takže by som povedala, že ani nie.

"To ti fakt prišlo jak kompliment?" otvorila som ústa. Nesnažila som sa byť dramatická- to i moja mimika bola prehriata. Úplne odkúrená, aby som bola presná.

"Rozhodne lepšie ako päsťou do oka," vhodil si do úst oriešok a tiež sa oprel dozadu. Objavila sa barmanka a náklad nám naložila na stôl.

"Máte tak pekelne dobrú whisky!" zdelila som jej nadšene a ona ma obdarila profesionálnym úsmevom. Takým tým, ktorý dával jasne najavo, že nie som jej prvý a určite ani nie posledný ožran.

"Aj oriešky sú fajn," ozval sa úplne nelogicky Potter, na čo sme obaja vybuchli do smiechu. Obsluha zmizla medzi stolmi- celkom profesionálne, ani sa netvárila otrávene- a my sme sa div nezrútili na zem v tom záchvate, čo nás posadol.

Takmer som sa prevážila dopredu, no v poslednej chvíli som sa zachytila o jeho rameno. Potter sa pridržal stola, aby udržal seba i mňa, na čo sme obaja spustili ďalšiu vlnu smiechu.

"Odídeme na desať minút a oni sa strieskajú," ozvalo sa zhora. Potter pozrel do neba, akoby počul nebeský hlas a ja som vyprskla.

"Tieto štyri dúfam nechcete ešte vypiť vy?" nadviazal na Blacka Lupin a ja som naňho pozrela. Zatiaľ som ho nevidela viackrát, ale akosi viac sa húpal.

"Stoj pevne, Lupin," zošpúlila som pery a opäť sa oprela dozadu. Po mojom druhom boku- tam, kde sa Potter nerozprával s Bohom- mal stoličku Black, takže teraz ku mne stál najbližšie. Až tak, že keby trochu natiahnem ruku, môžem ho objať okolo pása a oprieť sa mu o bok. Celkom ma taká predstava lákala. No radšej ako na jeho štíhle telo som sa mu sústredila na tvár. Aby som mu do nej videla, musela som úplne vykrútiť krk.

"Asi som ti vypila nealko," nahodila som anjelský úsmev.

"Môžeš mi to splatiť v naturáliach," odhalil zuby vo zvodnom úsmeve ja som sa otočila k Potterovi, ktorý práve zbadal, že máme ďalšie poháre.

Nuž, nadrbaný človek zabúda rýchlo.

"Hej, myslíš, že bude chcieť nuta- natálie... Naturálie aj po tebe?" Fakt ťažké slovo.

"Aj ja som si upil," prehlásil deckým hláskom Potter a vzhliadol k Blackovi s tým najnevinnejším úsmevom.

Black spravil grimasu a konečne sa posadil. Potom do seba hodil jeden zo štyroch nachystaných pohárov.

"Heeeej!" okríkli sme ho s Potterom naraz.

"Vy teraz pekne počkáte, až vás dobehneme, jasné?" autoritatívne prehlásil Black. S Potterom sme si vymenili spiklenecké pohľady a naraz do seba kopli po poháriku.

*****

Zobudil ma úplne príšerný hluk. Akoby niekto vysypal na kachličkovú zem kamión plný činél z výšky troch metrov. Uvedomila som si, že sa to deje iba v mojej hlave.

Trhla som sebou a rozlepila oči. Zdvihla som sa na lakte a poobzerala sa. V miestnosti, v ktorej som spala, bola tma- vďaka!- a chladno.

Veľa som toho nevidela, ale okolo boli nejaké regále a stoly. Stočila som hlavu nabok a zistila, že to, čo sa ku mne tisne a zahrieva ma, nie je paplón, ale nejaká osoba.

Sklonila som sa bližšie a zistila, že je to Black. Vlasy mal rozhádzané okolo tváre a spal, čo mi umožnil vidieť iba môj o kúštek lepší zrak.

Otočila som sa na druhú stranu, kde spletení spali ďalší dvaja- a keďže ani jeden z nich nebol malý a tučný, išlo o Lupina a Pottera.

Zabehla mi slina, ako som sa snažila nevybuchnúť do smiechu, čo vyvolalo ďalšiu reakciu.

Zakrútila sa mi hlava a prišlo mi zle.

Z večera si pamätám všetko, takže môžem uvedomelo prehlásiť, že sme sa spili ako Sandokani, narobili bordel v hospode a potom sa- na odporúčanie staršej barmanky- premiestnili do obchodu môjho otca. Ten bol od spálne našich pomerne ďaleko- dve poschodia, aby som bola presnejšia. Neviem, kde sa v nás zobralo toľko inteligencie a debility zároveň, ale stalo sa.

Teraz sme tu všetci spali- okrem Petera, ktorého som nikde nevedela nájsť- na deckých rekvizitách, hračkách, maskách a na všetkom, čo nám prišlo pod ruku.

A ja som sa celkom triasla. Nešlo ani tak o zimu- primeraných dvadsať stupňov, nič úžasné ale ani strašné- ako o snahu môjho metabolizmu vyrovnať sa s priehrštiami alkoholu v krvi.

"Hej," ozval sa tichý, utešujúci šepot po mojom boku a ja som zhliadla k Blackovi, ktorý na mňa žmúril rozospatými očami. V tme a tichu miestnosti, ako sme tak ležali vedľa seba a jeho tvár bola tak blízko, cítila som sa priveľmi intímne.

"Trasieš sa," šepol tichučko starostlivým hlasom a ja som prikývla.

Black sa začal mrviť, no ja som v hlave nemala ani toľko chochmesu, aby som sa nad tým zamýšľala. Odrazu odniekaľ vytiahol môj kabát a prikril ma ním.

Ja som skrátka vedela, prečo si ho beriem. Som úžasná.

Zaliala ma malá vlna tepla, no zimnica neustala. To by chcelo trochu viac, ako len zimný kabát.

"Poď sem," ozval sa opäť jeho upokojujúci šepot a on si ma skrútil do polohy plodu a zozadu sa ku mne pritisol. Ocitla som sa tak v akejsi vaničke z jeho tela, ktoré hrialo a mne začalo do tela okamžite prúdiť teplo.

No zmena polohy mi rozbúrila žalúdok, takže som sa chcela postaviť a utekať to hodiť Tukkymu do akvárka, no Black ma zadržal.

"To prejde, počkaj chvíľku. Nehýb sa, nemysli na to, zavri oči a spi. A ono to po chvíli prejde."

Neverila som mu ani zamak- napokon, mám svoje skúsenosti- no hlavný nápor kyseliny v mojom krku pominul a ja som sa pokúsila potlačiť ďalší.

"Nemysli na to, spi," pocítila som jeho dych na uchu a to ma skutočne donútilo na okamih myslieť na niečo iné.

"Ale-" chcela som namietnuť, no môj hlas znel ako po útoku kosačkou.

"Šššš," ovial ma opäť jeho teplý dych a jeho ruka, tá, ktorú nemal uväznenú vlastným telom k zemi, ma jemne začala hladiť po ruke.

A naozaj- jeho dotyk na mojej ruke, blízkosť jeho tela k môjmu a teplý dych, ktorý pravidelne dopadal na môj krk, ma upokojil a ja som zaspala.

*****

"Haló! Vstávajte!" doľahol ku mne celkom zbesilý šepot a ja som pootvorila oči.

Uvedomila som si, že ležím schúlená a niekto sa ku mne tisne. Pomrvila som sa, na čo sa zobudil i Sirius za mojím chrbtom a jeho ruka, ktorá ma objímala, zrazu zmizla z môjho tela.

"Čo je?" spýtal sa akosi namosúrene a ja som sa mu nedivila.

Opití ľudia sa potrebujú vyspať. Vstať skoro ráno patrí k tým najhorším chybám.

"Svitá. Kedy sa otvára obchod?" ozval sa Lupin, opretý o pult a v stave označiteľnom iba jediným výrazom. Ľudská troska.

Inokedy by mi to prišlo vtipné, ale ja som asi vyzerala podobne, takže som smiech odložila do flaše a tú vyhodila von oknom.

"Doriti!" došlo mi náhle. Black za mojím chrbtom asi došiel k podobnému uvedomeniu, pretože stuhol- a to som mohla cítiť vďaka tomu, že bol stále akosi blízko.

Vyskočila som na nohy a okamžite sa zasekla.

Došlo mi zle, oblial ma studený pot a ja som sa rýchlo poobzerala po niečom, kam by som sa mohla vyvracať.

"Myra, si v pohode?" ozval sa Black pri mojich nohách.

"Si celá zelená," začula som starostlivý Lupinov hlas.

Pokrútila som hlavou. Prečo som pokrútila hlavou? Neviem. Iba som si netrúfala na to rozprávať a niečo som skrátka urobiť musela.

Potter, ktorý sa opieral o pult, tiež nevyzeral ako z obálky časopisu. Možno tak plátku Choroby a závislosti.
"Mali by ste vypadnúť," dostala som zo seba naveľa.

"Nemáme Petera," vypustil Potter a ja som mohla vidieť, že ho to stojí rovnakú námahu ako mňa. Sme to ale podarený párik alkoholikov.

Poobzerala som sa a skutočne- Peter nikde nebol.

"Určite už vyžiera chladničku," uchechtol sa Black, čo mi prišlo celkom vtipné, ale smiech bol vonku vo fľaši. Bohužiaľ.

Spravila som pár krokov za roh a potom sa zasekla.

Začala som sa smiať- fľaša nefľaša- pretože na scénu, ktorá sa mi odohrávala pred očami, sa inak reagovať nedalo.

*****

Po tom, čo sme Pettigrewa zobudili, ako tak objímal dievčenskú bábiku a Tukky mu spokojne odpočíval skrútený na jeho uchu, chalani mi pomohli popratať zopár otcových blbostí. Nedokázali sme určiť, odkiaľ sme čo zobrali a či to vôbec bolo v obchode i pred tým, ako sme prišli, ale to bolo fuk.

Otec nie je najvšímavejší tvor na svete.

Donútila som ich, aby sa odmiestnili preč a ja som mohla dorobiť posledné vady na kráse, aby otec nič nespoznal.

Potichu som sa presunula do vlastnej izby. Našťastie som nikoho nezobudila, takže som mohla pokojne odchlipnúť elixíru na opicu, spokojne sa hodiť do postele a dospať zameškané. Nanešťastie mi bolo zle jak psovi.

Odrazu mi však niečo napadlo a ja som sa začala smiať na plné kolo.

Keby len Black vedel, že to jeho Čoskoro navštívim s priateľmi váš obchod sa vyplní tak skoro a ešte aj takýmto spôsobom.

Dala som si sprchu a tak zo seba zmyla i posledné zvyšky Tigrieho dotyku. Hodinami sa z neho stal hnusný, drobivý, zaschnutý kus tmavej hmoty, takže to bolo potrebné. Košeľu som hodila na zem, bola dobrá tak maximálne do pračky- a keďže moja mama perie ako perie, pomaly som sa s ňou začala lúčiť. No keby som si ju vyčistila sama, isto by to brala ako urážku. Navyše neviem, aké prísady Tigrí dotyk má- ono tej srsti, ako som pochopila, tam zase toľko nebude- a niektoré elixíry sú dobré svine. Namiesto vyčistenia sa vám potom dostane ohňa, dier, prachu, farby a podobne. Zažila som už i skamenelinu (a moja mama sa mi škodoradostne smiala ďalšieho pol roka).

Vyšla som zo sprchy a pozrela na hodinky. Pred obedom sme vyrazili z domu a teraz už bolo päť. Ako som mohla zabiť toľko hodín obyčajným trhom, presúvaním, debatovaním a sprchovaním?

Otvorila som okno vo svojej izbe a keď už bolo zrkadlo v kúpeľni odhmlené, začala som si rozčesávať vlasy. Išlo to ztuha, ale čo by som nespravila pre krásu... Ok, pre niečo blízko normálnosti. Po kvalitnom rozčesaní som mala vlasy vždy jemnejšie- ale komu by sa chcelo zabiť s tým denne štvrť hodiny? Dnes som sa ale nikam neponáhlala- dala by som čokoľvek, aby som sa dolu nemusela vracať- takže som sa tvárila, že sa mi chce.

Opláchla som si tvár studenou vodou, aby nabrala trochu viac farby a potom som vošla späť do izby, kde vďaka otvorenému oknu panovala akrtická zima. Ja a moja posadnutosť čerstvým vzduchom- už som to spomínala?

Uterák som nechala spadnúť na zem, obliekla si spodné prádlo, tepláky a zo skrine vytiahla obyčajné biele tričko, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere.

Práve som sa nadýchla, aby som povedala Sekundu, keď sa dvere otvorili a v nich sa zjavila Lupinova hlava.

"Mám ťa-" zasekol sa, keď uvidel, že hornú polovicu tela mi zakrýva iba biela podprsenka.

Nezavrel, iba stočil pohľad k zemi.

"Prepáč, nevedel som..."

"Vedel by si, keby si po zaklopaní aspoň sekundu počkal," prehodila som, ale nebola som naštvaná. V podprsenke ma už videl, dokonca i bez nej... Ok, nebolo mi to až tak smrteľne jedno, ale ani ma to nenaštvalo. Len mi to bolo trochu nepríjemné.

Nič spolu nemáme, takže by ma mohol prestať výdať nahú.

"Je večera, len to som ti mal povedať," vydýchol reizgnovane a nehlučne zavrel dvere.

"Počkaj!" povedala som o niečo hlasnejšie a vedela, že ma bude počuť. Jeho sluch bol na to citlivý dosť, navyše naše steny nie sú zvukotesné. A dvere, pod ktorými je dvojcentimetrová fuga- ako bol nejaký majster šikovný- toho tiež moc nezadržali.

Dvere sa opäť otvorili a on sa opäť strčil dovnútra, ale nepozrel na mňa.

Prehodila som cez seba tričko, vytiahla spoza neho vlasy a potom pristúpila bližšie, aby som mohla dvere otvoriť dokorán.

"Mohla by som ti najskôr niečo povedať?"

Lupin po mne prekvapene pozrel a jeho svetlo hnedé oči podivne znežneli.

Bože.

No bez komentára vstúpil a ja som zavrela dvere.

*****

"Prepáč," hlesla som, opierajúc sa o zatvorené dvere.

Lupin, ktorý mi doposiaľ stál chrbtom a úplne otvorene prečesával moju izbu, sa teraz strhol a otočil sa ku mne.

Trhlo ním druhýkrát, keď ma uvidel a mne došlo prečo. Ja a opierajúca sa o dvere mojej izby? Veľmi známy scénar.

Odlepila som sa od dreva za mojím chrbtom a radšej prešla ku stolu.

"Takže... Ospravedlňujem sa, že som ťa vtedy pri úplnku nechala samého. Bolo to nefér už tak, no a s faktom, že si ani nemohol za to, aký si bol..."

"Ale ty si nebola nahnevaná preto, aký som bol. Nahnevalo ťa to potom," pokrútil hlavou Lupin a mne sa prekvapením rozšírili oči. Akoby som sa ocitla nachytaná pri prvej masturbácii.

Bolo mi hlúpe spýtať sa ho, ako to vedel, ale muselo mi to byť vidno na očiach.

"Myra, preboha, veď ťa už trochu poznám. Sex tvojím svetom neotrasie, za to opovrhovanie a nenávisť od človeka, od ktorého to nečakáš, áno."

Prikývla som a radšej uhla pohľadom, akoby som mala naďalej hľadieť do tých tajomných, hnedých očí. Mal na sebe čierne športové tričko, no k tomu béžové nohavice, takže napokon vyzeral slušne. Občas mu túto jeho schopnosť závidím. Black čo si oblečie, je sexy. Lupin čo si oblečie, je slušný. Faust čo si oblečie, je dokonalý. Potter čo si oblečie, vyzerá ako požváchaný kravou.

To len ja zápasím so svojou skriňou?

"No pochopila si to zle. Keď zo mňa opadlo to napätie," spustil a ja som takmer sčervenala, keď som si zmyslela na spôsob, akým ho zo seba "vymlátil", "-uvedomil som si, čo som urobil. Tebou to možno neotriaslo, ale mnou áno. Nie som taký, pritlačiť dievča ku dverám nie je môj štýl a nie je to nič, čo by som chcel urobiť niekomu, kto ma neznáša. Opovrhoval som sebou, Myra. To seba som nenávidel," pokrútil hlavou a sklonil zrak. Na okamih ma napadlo, že plače, ale on sa iba ľutoval.

"Ja viem," priznala som napokon.

"Vieš?" vyletela mu hlava hore.

"Napokon mi to došlo. No to už sme sa spolu nerozprávali, ty si sa mi vyhýbal a ja som bola rozhodnutá dať ti vyžrať fakt, že si ma len tak nechal."

Ženská márnivosť je sviňa, čo si budeme nahovárať. Vašu kamarátku môže v bare otravovať nepríjemný ožran, ale vás aj tak v duchu napadne, prečo je to ona a nie vy.

"Len tak som ťa nechal? To ťa teda naštvalo? A ty si po tom mojom útoku snáď chcela, aby som ostal?" šokovane pokrútil hlavou.

"Áno," prekvapila som ho. Brada mu klesla, ramená spustil.

"Ty si chcela..."

"Áno, chcela som. Musel si vedieť, že sa ma to nedotklo natoľko, aby si sa musel nenávidieť. A ak si sa aj tak obviňoval... Nuž, možno si sa mal spýtať."

"A ty by si-"

"Lupin, chováš sa ako panna. Dobre si vedel, že sa mi páčiš. Čím ti rovno môžem povedať, že sex s niekým, kto ma neznáša nie je správny termín."

Dúfala som, že tento rozhovor čoskoro skončí, pretože jeho patetickosť ma zabíjala.

"I Sirius sa ti páči a nepozveš si ho len tak do postele."

No, keby som sa s ním ocitla v rovnakej situácii, minimálne k tým dverám ho asi pozvem. Čo ja viem, sex si nespájam s láskou. S túžbou, príťažliosťou, potrebou áno. Ak ich cítim, nepotrebujem lásku.

Tým nemyslím, že nemám zábrany alebo sa vyspím s každým, kto sa mi zapáči... Proste s tým len nerobím cirkus, ak sa mi to vlastne bude páčiť.

No došlo mi, že v Lupinovi sa začína ozývať akýsi prapodivný tón.

"Ak čakáš, že poviem, že si pre mňa niečím špeciálny..." pokrútila som odrazu hlavou opovržlivo, na čo sa strhol a zahanbene pozrel k zemi. Ha! Kto je tu teraz ten nachytaný?!

To je mi teda dobrý nepodarok, tento Lupin. Kto by od neho očakával niečo také práve v takejto situácii?

"Možno si," dokončila som s pokojom a môžem povedať, že toto bol preňho najväčší šok večera.

Jeho oči ku mne vzhliadli ako k bohyni, zreničky sa mu šokom rozšírili a pohľad mu tým sčernal.

"Ale neber to príliš osobne, ok?" dodala som, keď som videla ten jagavý pohľad jeho očí. Bolo to krásne, bolo to nežné, no ja nie som príliš na krásu či na nežnosť. A Lupinovi som už- či už ma priťahoval alebo nie- prestala odpúšťať a prestala som obhliadať veci, ktoré mi nevyhovujú.

Až teraz som si uvedomila túto svoju vnútornú zmenu a ledva nezaplesala radosťou.

"Vážne ti nerozumiem," pokrútil hlavou, pretože ho to schladilo dostatočne.

"Tak sa o to nesnaž. Zbytočne ťa rozbolí hlava."

Lupin sa zasmial, čo mi na tvári vyvolalo úsmev.

Ale už by mohol vypadnúť z mojej izby, fakt.

Otvorila som dvere, pevne rozhodnutá konečne sa ísť najesť a zamedziť túto trápnu zbližovaciu chvíľku, no on mi to zase pokazil.

"Ďakujem."

Otočila som sa k nemu a zažila si tiež svoj malý šočík.

"Ty? Mne? Za čo?" vystupňovala som svoj hlas a on pokrčil ramenami.

Pristúpil bližšie, takže som napla telo v očakávaní čohokoľvek. Zastal kúsok odo mňa a do dlaní vzal moju ruku.

"Dávala si na mňa počas úplnku pozor. Za to ti ďakujem," usmial sa, stisol mi dlaň a prešiel okolo mňa.

Keby len tak všetci vedeli, že mi ani príliš nedal na výber... Ale čo, nemusia vedieť všetko.

*****

Večera to bola veľmi ťažká. Nie preto, že by sme mali nejaký ťažko stráviteľný chod- moja mama varí celkom zdravo (aspoň variť vie, keď už nie prať)- ale tá debata...

Začalo to otcovým obchodom, pri čom Black ledva skryl záchvat smiechu. Pokračovalo Tukkym, čo sme si s mamou zbesilo vymieňali vražedné pohľady. Oslavu Samhainu Black proste spomenúť musel, čo Lupin prebil iba zmienkou o tom, že ako primusi bývame v samostatnej časti hradu vo vlastných izbách. Sami.

Ten pohľad mojej mamy, keď zistila že jej vysnívaný budúci synáčik býva s jej momentálnou dcérou...

I keď, tu som trochu pomýlená. Naši vyzerali, že im je srdečne jedno, či si vyberiem Blacka alebo Lupina.

Asi im na návštevu donesiem Snapea, ako malý testík.

"Myra príliš často nevodí domov kamarátov."

"Už vôbec nie chlapcov," doplnil otec mamu, rovnako nadšený vyhliadkou prijatia jedného z nich do rodiny. Nemal by byť správny otec nachystaný brániť dcérinu česť a odháňať pytačov spred dverí minimálne do dcérinej tridsiatky?

Vydala som niečo medzi zašomraním a zavrčaním a ponorila sa hlbšie do taniera.

"Vlastne sem nikdy nikoho nepriviedla," chopila sa slova opäť mama.

"Mami, ak nebudeš ticho, nikdy viac ma neuvidíš," prehodila som jej smerom úplne pokojne. Bola na podobné prehlásenia zvyknutá, takže len stisla pery a chalanom venovala veľavravný úsmev.

Prevrátila som očami, keď som videla ich úškrny- narozdiel od Lupina sa ho Black nesnažil ani skrývať- a vidličku položila do taniera.

"Neviem ako vy, ale ja už som dojedla. Takže vás opúšťam."

"A kam ideš?" Otec.

"Veď je to tvoja návšteva, nebuď neslušná!" pridala sa mama.

Už som stála, keď sa postavil i Black a chytil ma okolo pása.

"To nič, sme na našu Myru zvyknutí, že?" otočil ku mne tvár s tým svojím zvodným úsmevom, ktorý by mi inokedy telom prehnal teplo. I dnes to dokázal- ale bola to horúčava hnevu.

"Pusť," precedila som so zavrčaním v hrdle tak, aby to počul iba on. Stála som k rodičom bokom, takže mi to možno i vyšlo.

Black sa zauzbil ešte viac, viac záškodnícky ako zvodne. No pustil ma.

"Chystáš sa niekam von?" spýtal sa.

"Nie," vyštekla som skôr, akoby mal ideu sa pridať.

"Tak potom poď s nami. James a Peter nás čakajú v jednom bare, tak by si sa mohla pridať, čo ty na to?"

Lupin za stolom sebou trochu trhol, čo upútalo moju pozornosť.

"Nemyslím si, že by som bola vítaná."

Okamih bolo ticho, keď sa postavil i Lupin.

"Nebuď hlúpa, samozrejme, že si."

Zaškaredila som sa naňho. Jasné- aby pred rodičmi priznal, že nie som, na to by musel byť veľký hrdina, ale i tak. Dlží mi to!

"Ale už mám iné plány, takže-"

"Povedala si, že žiadne nemáš," podkopol mi nohy tento raz otec.

"Len sa choď pekne pripraviť a chlapci mi zatiaľ pomôžu spratať zo stola." Mama chalanom venovala úsmev budúcej matky a ja som ostala stáť ako obliata vodou.

"Toto je zlý sen," pokrútila som hlavou, no moju poznámku všetci ignorovali a ja som sa išla hore prezliecť.

"Lovec," povedal to slovo môj otec a nami všetkými trhlo, ako keby sme o tom už minútu nepremýšľali.

"Vedela som, že niečo ako lovci vlkodlakov existuje, ale..."

"Ale nečakal som, že sa s nimi stretnem," doplnil Lupin a ja som naňho pozrela a odrazu mi prišlo zle. Dočerta, nemôže za nič z toho, čo sa dialo a ja som ho v lese nechala takmer na pospas nejakému psychopatickému sebevrahovi s prútikom a ktovie akou zbraňou ešte.

"Nie sú príliš bežní, nie v dnešnej dobe a nie v Anglicku."

"V Rusku ich je viac?" zamiešal sa Black, ktorý sa svojou predošlou múdrou poznámkou akoby pridal k zasväteným. Napriek tomu, mne by bolo trochu blbo v miestnosti, kde sa rieši vlkodlačí problém a ja jediná nie som vlkodlak, ale to som ja. On mal na takéto veci hrošiu kožu- alebo bol len zvyknutý na to, že ho vždy všade všetci chcú.

Ako som sa tak poobzerala po obývačke, zdalo sa, že mu to zase vyšlo. Nikoho totiž nenapadlo, že Black tu nemá čo robiť. Fakt- ako to ten chalan robí?

"Určite viac ako tu, ale bežnejší sú skôr v krajinách južnej Ázie a Afriky."

"Je ich činnosť povolená?" spýtala som sa, nejako mi to nejdúc do hlavy. V učebniciach sa síce dozviete, že vlkodlak patrí k najnebezpečnejším tvorom magického sveta, ale o nejakom legálnom vraždení tam toho moc nie je.

"Kedysi boli dokonca dotovaný ministerstvom. Iba pár rokov dozadu sa posty oficiálnych lovcov zrušili, no nikto nezakázal aby prestalo fungovať i toto remeslo."

"Remeslo?!" vyhŕkol Black a ja som tak úplne nechápala jeho rozhorčenie. Ja som mala byť prečo nasraná (a aj som bola, to mi verte), Lupin mohol byť znechutený... Ale Black je iba prachobyčajný čarodejník, ktorý je- vezmúc to globálne- v ohrození od takých, ako sme my.

"Vieš, Sirius, nie každý vlkodlak je niečí kamarát," zamiešal sa otec pokojne z kraja gauča, s čajom uloženým v lone. Byť nahnevaný, nebodaj šalieť, to nie je nič preňho.

Ale v tej jednej vete otec obsiahol a zvýraznil presne ten fakt, na ktorý som sa pár riadkov vyššie ponosovala. Sirius je iba kamarát. Nie vlkodlak, nie je to jeho problém, keď sa to tak vezme.

Tatko vedel krásne podať nelichotivý fakt tak, aby ste sa neurazili. Občas.

"Ale veď väčšina za to nemôže," pokrútil hlavou, už viac pokojne, no prisahala by som, že som v jeho očiach zazrela akúsi zranenú pýchu. Každopádne, môj otec vedel človeka buď dohnať k úplnemu zúfalstvu, alebo naopak skľudniť.

"No sú nebezpeční. I keď, ak sa nemýlim, lovci by zabíjať nemali. Chytať, predávať ministersvu- to kedysi bývala náplň ich práce. No to spadali pod moc ministerstva. Dnes, keď ich prácu nikto nesleduje, ani len nekontroluje... Niektorí vzali veci do vlastných rúk."

Po chrbte mi prebehla husia koža. Viete, to je tak... Vlkodlakom ste už 11 rokov a nikto vám nezdelí takéto podstatné informácie. Čo iné, u fénixa, ešte neviem?

Lovca, ktorý ma môže zabiť, považujem za celkom podstatnú informáciu.

"Dobre, ak to nie je jeden z vrahov, tak urobí čo? Naďalej pokračujú v predávaní ministerstvu a to je s tým v pohode?"

"Takýto lovci to môžu riešiť rôzne. Buď danému vlkodlakovi pohrozia a dohliadajú naňho až nespraví niečo zlé-"

"Takže sa s vlkodlakmi zahrávajú?" Neviem si totiž predstaviť vlka, ktorý by bol pokojný, keď mu niekto pohrozí a potom je v jeho tensom závese so zbraňou v ruke.

"Vieš si predstaviť, koľko vlkodlakov to zvládne- či skôr nezvládne. Väčšinou potom padajú ľudské obete," povedal akosi smutne môj otec a mňa napadlo, že takto možno premenili jeho. Viem o tom iba toľko, že to bola nehoda chvíľu po jeho dvadsine, ešte než stretol mamu.

"A keď niečo spravia..." začal Black a tým prerušil akési trápne, tiesnivé ticho.

"Potom ich zabijú- v sebeorabne, samozrejme- alebo ich predajú ministerstvu. A potom je tu druhá skupina lovcov, ktorí na takúto príležitosť nečakajú a proste si ju vymyslia. V oboch prípadoch je postup ministerstva rovnaký. Formálny proces, odsúdenie, Azkaban."

"Ale to je nespravodlivé!" vyhŕkla som.

"Ak vlkodlak niekoho napadne, zaslúži si trest," ozval sa Lupin a ja som sa k nemu otočila, div neprehĺtla vlastný jazyk.

Kto iný by mohol povedať niečo také, že?!

"A keď nenapadne?"

Lupin na mňa významne pozrel. Tak je len otázkou času, kedy také niečo urobí, prečítala som si z jeho očí a znechutene pokrútila hlavou.

"Vlkodlak ťažko presvedčí celú porotu o tom, že je nevinný, keď si z danej noci nič nepamätá."

"A čo nejaké telo?" zvlnila som pery do znechuteného tvaru.

Alebo jeho zvyšky...

"Niečo sa nájde, vždy sa niečo nájde," pokrčila ramenami moja mama.

"Lovci zabíjajú nevinných ľudí len aby mali nejakú obeť?" spadli mi ústa a mať o niečo viac hrdosti, zavriem ich. No na to som zatiaľ nedorástla.

"Myra, nikto nepovedal, že je to hra," usmiala sa na mňa moja mama, ale ten úsmev ledva dokázal pohnúť s jej perami, očí sa anilen nedotkol.

"Najnebezpečnejšie na tom však je, že vlkodlak je častokrát vyprovokovaný."

"Ako?"

Obaja moji rodičia mi venovali veľavravné pohľady a mne to došlo.

"Takže to, čo sa nám s Lupinom dialo na Rokforte i dnes na veľtrhu, nebolo iba aby nás odhalili? Bol to tiež spôsob, ako nás vyprovokovať k nejakému napadnutiu, aby nás mohli odviesť na ministerstvo?"

"Je pravdepodobné, že ide o jedného lovca. Nepracujú v skupinách. A asi nie- vyprovokovať vlkodlaka mimo premeny im môže pomôcť spoznať vás, nič viac. Počas premeny už je to horšie- vlkodlak sám je potom nebezpečnejší. Môže za to Mesačný elixír. Väčšinou nosia nejakú vec, ktorá v ňom bola namočená, alebo ho sami vypijú. Nestáva sa to, pretože tým riskujú vedľajšie účinky, ale aj takí sú. Mesačný elixír je ako pôsobenie úplnku- vlk naňho reaguje, i mimo premeny sa správa agresívne, môže pociťovať bolesť akoby podstupoval premenu a neviem čo ešte. Pri premene znásobuje účinky."

Zaklipkala som očami.

Do hája.

Ja som ho predsa videla.

Rozprávala som sa s ním.

Videla som ten jeho šátok.

No neúčinkovalo to na mňa. Teda, najskôr áno, ale potom... Účinok tej veci zmizol, to preto mi dal pokoj.

Bola som iba krok od toho, aby ma odhalil. No nestalo sa tak.

Nadýchla som sa a chcela o tom povedať, no Black mi skočil do reči.

"Ako vieme, že ten človek na trhu bol ten istý, čo na Rokforte?"

"Je to pravdepodobné, ale isto to nevieme," pokrútil otec hlavou.

"A čo, pre Merlina, robil na Rokforte?"

"Mohol si vypýtať povolenie riaditeľa."

"A ten mu ho len tak dal?"

"Nepracujú pre ministerstvo, ale často majú konexie z dávnejších čias, ktoré im zaručia vstup a pohyb na miestach, kde by ich inak nepustili."

"Takže čo? Minister pošle sovu Dumbledorovi a ten nechá pobehovať lovca po Rokforte?"

"Môže mu zabrániť v kontakte so študentami, ale inak áno. To, že odhalí vlkodlaka, predsa nie je zločin."

"Ale-" zasekla som sa.

Otočila som sa na Lupina a stačil mi jeden prenikavý pohľad do jeho očí, aby sa jeho tvár natiahla a v očiach zablesklo poznanie. Vydýchol a pozrel na koberec, ako sa mu to urovnávalo v hlave.

"Čo?" spýtal sa Black, ktorému to neušlo.

"Dumbledore zvýšil bezpečnostné opatrenia. Nové heslá, pohyb v skupinkách, uzatvorenie niektorých chodieb... Chvíľu pred posledným úplnkom si nás kvôli tomu zavolal," vysvetlila som.

"Vážne bol na Rokforte."

Ja som ho dokonca videla i na Rokforte, vtedy keď som išla za Faustom. Zmizol z chodby ako gáfor hneď ako som sa objavila. Stretla som sa s ním dvakrát, no ani tak ma neodhalil.

Narovnala som sa a rozhodla sa, že túto malú informáciu si nechám pre seba.

*****

Mame som veľmi rýchlo zatrhla myšlienku, že by som sa na Rokfort nemala vracať. Síce sme mali krátku výmenu názorov v kuchyni, ktorú musel počuť celý barák, ale napokon súhlasila, že sa vrátiť môžem. No hneď ako bude nejaký problém, mám sa zavrieť v izbe, poslať im sovu. Navyše ma nabalila elixírmi, ktoré by v prípade stretu s Mesačným elixírom mali zmierniť kŕče až do ich príchodu.

Premenu mimo úplnku totiž nevyvolá ani nejaký hlúpy elixír, ale bolesti a agresii sa nevyhnem. Elixíry mi môžu pomôcť iba prečkať tú chvíľu.

I tak si myslím, že je nepravdepodobné, aby sa ten človek na Rokfort vrátil. Svoj čas podľa mňa minul pred premenou, veď potom bol už iba v Rokville. A do toho sa nechystám, takže...

Až keď som mamu upokojila svojimi argumentami a zaručila sa jej, že v prípade potreby pomôžem i Lupinovi- ktorý býva hneď vedľa mňa a to v odhľahlej časti hradu, takže pohoda- nechala ma vrátiť sa do obývačky.

"Už by sme mali prestať s touto témou, čo vy na to?" ozval sa otec a postavil sa.

"Chlapci, vy s nami, dúfam, povečierate," usmiala sa moja mama pomedzi kuchynské dvere.

"Nie!" vyhŕkli sme s Lupinom naraz, za čo nás mama obšťastnila nepríjemným pohľadom.

"Ale iste, veľmi radi," venoval jej Black šarmantný úsmev pred tým, ako sme si stihli stáť za svojím.

Lupin po Blackvo fľochol pohľadom, Black sa uškrnul a ja som vzdychla.

Môže to byť horšie?

"Tak kým bude moja žena chystať večeru, čo keby som vám ukázal môj skvelý obchod," rozjasnila sa otcova tvár, moja sa panicky stiahla.

Ako vidíte, môže.

"Oci, nemyslím, že ich bude zaují-"

"Veľmi radi," usmial sa tento raz Lupin, Black ostal ticho, ale mne venoval pobavený úsmev.

V žilách mi zovrela krv, no ovládla som sa.

"Fajn, nezabudni im ukázať Tukkyho," precedila som nepríjemne a stratila sa na schodoch do druhého poschodia.

Dobrovoľne sa teda mučiť nenechám.

Keďže sme si nemohli byť istí, čo to spôsobuje, radšej sme sa rozhodli náš dialóg presunúť do súkromia.

"Navrhujem úžľabinu," ozval sa Potter, keď sme vyšli zo záchoda.

"A čo vaši?" otočila som sa k nemu, no zrak som mu nevenovala. Inštinkty ma nútili prečesávať okolie, i keď som nevedela, čo hľadám.

"Tým to vadiť nebude."

"Mne to vadiť bude," konečne som naňho pozrela, len aby videl, že si myslím, že je itiot. Nebudem riešiť svoje vlkodlačie prúsery s jeho rodičmi, prepána!

"Tak niečo vymysli sama," odsekol a otočil sa mi chrbtom ako urazené decko.

Vzdychla som a pohľad mi padol na hangár hračiek.

"Môžeme ísť k nám."

Black s Lupinom si vymenili pohľady, ktoré znamenali bohvie čo, no Lupin potom pokrčil ramenami na znak, že je mu to jedno.

"A vaši?"

"Sú tu-" zasekla som sa, keď mi došlo, že i oni sú vlkodlaci.

Ja som vážne starostlivé dieť, čo si budeme nahovárať.

"Doriti, musím ich nájsť. Ak sa im toto stane na verejnosti, asi sa z toho tiež tak skoro nevykecajú. I oni by mali zmiznúť."

"Ideme s tebou," pristúpil Black o krok.

"No jasné, aby ste ma zdržovali." A navyše sa necítim na zoznamovačku. Moja mama by pravdepodobne začala zháňať svatobné agentúry.

"Počkáme tu," navrhol Peter a ja som k nemu stočila zrak. Užitočný chlapec. Kto by to bol povedal?

Z vrecka som vytiahla kartičku s číslom a podala mu ju.

"Choďte zatiaľ do šatne a zoberte mi veci. Stretneme sa pri EXITE 4."

Pettigrew stisol kartičku, akoby sa potešil prejavenej dôvere a ja som ledva nepretočila očami. V duchu som sa začala lúčiť so svojím kabátom i kabelkov, no inak som zamierila k hangáru.

*****

Chápem, že otec potrebuje inšpiráciu a tiež dodávateľov, ale i tak ma tento hangár desil. Všade samé deti.

Začala som sa pretláčať pomedzi stánky, pretože podľa čuchu mi bol jasné, že mama s otcom sú asi dvadsať metrov odo mňa, keď mi odrazu niečo vybuchlo pri uchu.

Obklopili ma zvony a mňa na okamih napadlo, že to má niečo s vlkodlačou vecou, ale potom ma zo zdesenia vytrhol ženský hlas.

"Percy, čo to robíš?!" vyhŕkla nejaká žena, ktorej hlas ku mne doľahol pomedzi zvony, zvončeky a zvonkohry každého druhu. Pred očami som začínala vidieť fľaky. Ale inak to nebolelo. Príjemná zmena.

"To nie ja!" ohradilo sa nejaké decko nadutým hlasom- mohlo mať tak štyri roky- a ja som zhliadla dolu k ryšavému špuntovi.

"A kto to teda bol?"

"Oni dvaja! Stále robia zle!"

"Chceš povedať že dvojčatá? Veď sú to len batoľatá!"

Doplo mi, že ten ryšavý špunt nie je onen nepodarok Percy, ale jeho mama. Žienka, ktorá by mohla súťažiť i s trpaslíkom, ale predsa ľudská. A Percy bol vychudnutý chlapec, ktorý stál na druhej strane dvojkočíku.

"Ste v poriadku?" otočila sa odrazu ku mne a mne došlo, že zvuky počujem akosi oneskorene. Ak teda nie je posunutý dabing.

"Čo to bolo?!" spýtala som sa normálnym hlasom, no uvedomila som si, že načisto jačím.

"Prepána, ohluchli ste?" vyvalila tá pani oči a jej mierne zaguľatená, no pekná tvár s červenými lícami sa stiahla starostlivosťou.

"Mali by sme vás odviesť na ošetrovňu."

"To je v pohode!" okríkla som ju nepríjemne a snažila sa hovoriť potichu. No to už by som mala pocit, že špekám.

Už mi s tou ošetrovňou všetci pijú krv.

"Vážne by sme vám mali zohnať pomoc!" zvýšila hlas i ona, asi si myslela, že som fakt nahluchlá. Alebo ju urazil môj nepríjemný hlas- tak sorry, že nemám náladu ani čas na neposlušných nepodarkov ako je Percy.

"Nie som hluchá, nemusíte kričať!"

Ale vážne, Percyho za to asi zabijem. Hlasy i ostatné zvuky ku mne dochádzali zo všetkých rôznych smerov, len nie s tých, z ktorých mali.

"Prepáčte, ale to vy kričíte!" skríkla i ona a ja som sa zamračila. Čo jej načisto preskočilo?

"Och, Výbušník nie je pre malé deti, madam!" prihrnul sa k nám odrazu akýsi malý mužík, kde sa vzal, tu sa vzal, mal rebrík, ktorý držal bez akejkoľvek podpery vo vzduchu a on sa po ňom vyškriabal až k mojej tvári.

Chcela som ustúpiť, no za chrbtom som mala dav, takže mi poľahky chytil uši a potrepal mi hlavou, akoby som bola pokazený automat.

Zvony akoby popadali na zem, čo bol rachot jak sviňa, ale potom v šumivom hluku dozneli.

Obklopila ma vrava davu, smiech dvoch rovnakých chlapcov v kočíku, poťahovanie nosom ich strapatého brata na zemi a úľavný vzdych ženy predo mnou.

"U Merlina strapatého, to ste ma ale naľakali!"

"Ja vás?" zdvihla som obočie a užívala si zvuk svojho neukričaného hlasu.

"Och, tak je to lepšie," zasmiala sa žena, ignorujúc moju hašterivú otázku.

Nemám rada ľudí, ktorý nechápu, že sa s nimi chcem hádať.

"Máte šťastie, že jej nevybuchol priamo pri uchu," zamračil sa mužík a ja som zhliadla na zem. Celkom som naňho zabudla, ako zase zošplhal zo svojho stožiara. Rebrík už bol zasa fuč.

"Že nie?" podivila som sa opäť a uvedomila si, že pre jedny Vianoce mám trhu až-až. Takže skorší odchod sa mi začal zdať príjemný, napriek faktu, čím bol spôsobený.

"Určite ste v poriadku?"

Ani som sa nesnažila pôsobiť príjemne, keď som sa k tej žene opäť otočila.

"Áno."

"Prepáčte nám to."

"V pohode," prehodila som, otočila sa a radšej si prerazila cestu daovm von skôr, ako ma zase niekto pripraví o jeden (poprípadne viac) zmyslov.

Už tak sa musím snažiť udržať si nervy.

*****

Mama ani otec nemali tucha, čo sa robí a o čom hovorím, ale nepýtali sa. Za to majú body k dobru.

Proste ma následovali von z hangáru, zatiaľ čo ja som sa modlila, aby nás to nechytilo všetkých štyroch.

Pri EXITE 4 už stáli Lupin s Blackom, čo bolo fajn.

"Kde sú ostatní?"

"Ostávajú. Usúdili sme, že sa k vám nemusíme sáčkovať všetci."

"A prečo ideš ty?" otočila som sa na Blacka, i keď som to tak nemyslela.

"Som zvedavý na tvoju izbu," zaškľabil sa na mňa, takže mi už svojej otázky vôbec ľúto neprišlo.

"Myra, o čo ide?" pristúpila k nám moja mama. "Prečo majú ísť títo chlapci k nám? Nezdá sa mi, že by na to bola vhodná doba."

"Sú to moji spolužiaci."

"Ale-"

"Vysvetlím ti to doma," vydýchla som netrpezlivo. Mama mi venovala nesúhasný pohľad, no potom vošla do krbu a odmiestnila sa preč prvá.

*****

Black sa vyštrachal z nášho domáceho krbu posledný a nedokázal skryť úškrn.

"Pekný dom," pozrel na mňa a nemyslel to ani zamak úprimne, ale otec i tak poďakoval, hrdý na svoj príbytok.

Keby sme nemali po obývačke porozhadzované jeho vynálezy, asi by som to Blackovi i verila. Alebo ani tak nie.

"Myra, môžeš na moment?" spýtala sa mama a ukázala na kuchyňu. Je síce optimistický, snaživý blázon, ale pokiaľ ide o vlkodlačie záležitosti, je vždy vážna. Výchova starej mamy na nej bola poznať práve v takýchto situáciach, inak bolo ťažké predstaviť si ich rodinnú spriaznenosť.

"To netreba, oni to vedia," pokynula som na Blacka a Lupina, ktorí stále stáli pri krbe. Black sa obzeral ešte o niečo nápadnejšie ako Lupin, po mojej vete sa ale obaja otočili na mňa.

"Myra-" začal môj otec prekvapene, ale ja som ho radšej nenechala hovoriť.

"Ako som povedala, chodia so mnou do školy a... Lupin je tiež vlkodlak."

Otočila som sa k Lupinovi, či je s takým oznámením v pohode, ale muselo mu byť jasné, že to bolo potrebné. Takže s tým v pohode bol.

"Myra, o čom je toto divadlo?" zamračila sa moja mama. Zdvihla som obočie a vyštekla niečo v zmysle "huh", ale nie som si istá.

"Divadlo?" zopakovala som, či som sa náhodou neprepočula. Výbušníkasi stále účinkoval.

"Miláčik, keby bol niektorý z týchto chlapcov vlkodlak, asi by sme o tom vedeli, čo povieš?"

"Ale on JE vlkodlak, pane," zapojil sa Black, ktorý nikdy nedbal na spoločenské konvencie. Ako napríklad na zásadu nevstupovať do rodinných rozhovor. Ale mal pravdu, navyše dával za pravdu mne, takže pre dnes ostane bez pokarhania.

"Máte o tom nejaký dôkaz?" zdvihla obočie moja mama a tvárila sa presne ako moja babka, keď mi niečo vysvetľovala- tak prehnane inteligentne.

"Ako napríklad to, že pri posledných pár úplnkoch schlpatel?" potriasla som hlavou skoro až pobavene.

"A videla si to?"

Občas aj cítila.

"Áno."

Mamin pohľad sa zachmúril, keď sa otočila k Lupinovi a podišla bližšie.

Lupin sa napol, nevediac čo čakať, no ona zastala na krok od neho a zhlboka nasala vzduch do pľúc.

"Necítim ho," otočila sa k otcovi . "Ty snáď áno?"

"Necítim," pokýval hlavou otec a obaja sa otočili ku mne.

"No, to je tak trochu anomália. Ja necítim jeho a on necíti mňa. Nevedela som, že to tak bude i s vami."

"Ale ja tvojich rodičov cítim," ozval sa Lupin po prvý raz a tentokrát som ostala zmätená i ja.

"Cítíš?"

"Cítim," potvrdil opäť.

"Tak prečo oni necítia teba?" zamračila som sa.

Dneska je všeobecne umračený deň.

"Neviem. Veď doteraz neviem, prečo ma necítiš ty."

"Asi idem urobiť čaj. Dáte si aj vy, chlapci?" otočila sa moja mama k chalanom a jej hlas znel opäť ako ona. Čo nepokladám za dobré, pretože vážna mama je vždy lepšia ako trhnutá mama. Obaja svorne prikývli, Black povedal ďakujem a mama sa stratila v kuchyni.

"A ty môžeš začať vysvetľovať, Myra!" ozvala sa mama z kuchyne, na čom som vzdychla a pokynula Blackovi i Lupinovi, nech sa posadia.

*****

"A nemáš ani poňatia, čo to spôsobilo?" spýtal sa môj otec už asi piatykrát a ja som zatla zuby. Každý jeden človek v miestnosti by vedel, že je to zlé znamenie, ale môj otec nie. Nešlo o to, že by bol nevšímavý, alebo hlúpy. Skôr naívny.

"Nie. Popravde, odkedy sa to udialo na Rokforte, myslela som, že to bola iba nejaká anomália spojená s úplnkom. Nečakala som, že sa to objaví i v strede cyklu."

"Nenapadlo ťa zmieniť sa nám o tom už skôr?" pokrútila hlavou matka a keď sa mám priznať, nenapadlo.

"Neprikladala som tomu dôležitosť."

"No, moja milá, tak to si možno mala," pokrútil otec hlavou a pozrel na mamu, ktorá sa zachmúrila.

"Remus, chlapče, u vás to bolo rovnaké?"

Lupin sa na okamih zasekol a pozrel na mňa.

Samozrejme, že keď som rodičom zdeľovala rozprávku o jednom zlom úplnku, vynechala som podrobnosti o tom, že som s Lupinom spala.

"Mám pocit, že to bolo o niečo horšie."

"Prečo?" spýtala sa moja mama a natiahla sa po šálke čaju, aby si z nej trochu uchlipla.

"Ja... Neviem, s Myrou sme sa o tom nerozprávali, ale ona sa nezdala byť tak... Mimo seba. Pár dní pred úplnkom som bol ako časovaná bomba."

"Prepána, a nestalo sa nikomu nič?"

Lupin po mne opäť pozrel a ja, keby mu viem do hlavy vsugerovať nejaké svoje myšlienky, pretlačím tam Prestaň sa chovať podozrivo, ty vôl. Ibaže až také superschopnosti nemám.

"Nie."

"A počas úplnku to bolo aké?"

"To neviem."

"Nepamätáš si to?"

"Mami, on je ako otec, nezabúdaj."

"Miláčik, vlkodlakom som o niečo dlhšie ako ty, tak ma nepoučuj," otočila sa ku mne a nemyslela to zle, ale ja som to zle vzala. Proste sa ma to dotklo, chápete. Na Rokforte, keď je tam iba Lupin, som nadradený vlkodlak. Som v tom zabehnutejšia, ovládam svoju históriu a dokážem kontrolovať svoje telo počas premeny. Lupin je zelenáč.

Ale u nás doma je bossom všetkých bossov moja mama.

"Veď si povedala, že úplnky si začala tráviť s ním. Čím viac ich spolu strávite, tým viac by mal byť schopný si vybaviť. Je možné, že i teraz si na niečo spomína."

To by som ho najskôr musela tráviť s ním, že.

Mama pozrela na Lupina a čakala na jeho odpoveď, no on sklonil tvár. Nebodaj aby nevidela, že klame. Prepána, on sa po tom všetkom rozhodol chrániť mi kožu!

"I tak si nič nepamätám."

"To preto, že tento úplnok sme spolu netrávili." Keď sa to povie takto, znie to, akoby sa jednalo o romantický víkend.

"Ako to?" obrátila sa mama pre istotu na mňa, rovnako ako Lupin. To naňho som pozerala pri svojej odpovedi.

"Nastali medzi nami isté nezhody, ok?"

"Myra! K takej nezodpovednosti som ťa nevychovala!" okríkla ma mama zdesene a i môj otec sa pre zmenu tváril akosi vykoľajene.

Možno im začína dochádzať, že ich dcéra nie je hipík.

"Mohol sa zraniť či prezradiť, čo viac- mohol zraniť niekoho iného!"

"Pokoj, ok?!" vyštekla som nepríjemne a na menovaného radšej ani nepozrela. Mama pokrútila hlavou, oči stále vyvalené a čakala na moju obhajobu. Bolo mi jasné, že tej sa nevyhnem.

"Dávala som naňho pozor, stačí?"

Lupin sedel iba kúsok odo mňa a navyše som ho mala tak nejal pred očami len čo som trochu natočila hlavu jeho smerom, takže mi neušlo, ako prudko jeho hlava vystrelila hore.

Prekonala som sa a pozrela jeho smerom- takže som sa stretla s jeho prenikavým pohľadom. Prekvapeným, zdeseným, úľavným, dúfajúcim a tak prekliato vďačným.

Lupin je strašný zmätkár.

"Udržovala som ho ďaleko od Rokfortu i od ľudí. Nič viac som urobiť i tak nemohla," otočila som sa späť k rodičom a mohla vidieť ako obaja splaskli.

"Aspoň že tak."

"Ale bol iný," prehodila som do náhleho ticha, ktoré mi bolo akési nepríjemné.

"Iný?" spýtal sa Lupina a ja som sa k nemu opäť otočila. Už svoje emócie skryl- našťastie- takže som namala potrebu sa hneď odvrátiť.

"Bol agresívny ešte aj počas premeny. Chcel ma napadnúť, bojoval s mojou nadradenosťou."

"To si mi nepovedala," vydýchol a ja som po ňom veľavravne pozerala. Lebo sme toho spolu faaaakt moc nakecali.

"A dnes to bolo aké?"

"Vážne to musím opakovať?" pozrela som na mamu. Mala si robiť poznámky.

"Nechcem vedieť, čo sa dialo s tebou, ale ako si cítila Remusa." Týmto mu moja mama oficiálne povedala prvým menom viac ako ja. Ja ho poznám už 6 rokov, ona 6 minút. Super.

"No... To je vlastne divné. Na ten malý okamih, kedy to chytilo jeho, som ho cítila. Vlka v ňom. Ja... Cítila som ho i pred premenou, najskôr matne, ale vo večer premeny úplne jasne. Ani mi to nenapadlo," zamračila som sa a pozrela na Remusa. "Ty mňa si necítil?"

"Ja... Neviem. Možno. Ešte sme len prišli a išli k hangáru a hračkami-" môjmu otcovi zablištali oči, paráda, našiel svojho vysnívaného zaťa, "-keď sa to stalo. Ale myslím... Asi áno, niečo zvláštne som cítil. Napadla si ma ty, i keď som nevedel prečo."

Uhla som pohľadom, pretože ten jeho začínal byť moc významný. Už tak sa mi nepáčilo, ako to sformuloval a ako to vyznelo. Otec tak bude mať o to väčšiu nádej a pohľad na mamu mi napovedal, že sa jej niečo takisto nepozdáva. Alebo sa jej to práveže pozdáva až moc.

"Ale prečo sa vám to nestalo naraz? Prečo postupne?" ozval sa odrazu Black a tým udrel kladivom po hlavičke. Skoro som až otvorila úst nad takým prudkým zábleskom inteligencie.

"Máš pravdu," vyjadril moju myšlienku nahlas i Lupin.

Skrátka a dobre, Black zatiaľ z našej malej čajovej skupinke preukázal najviac inteligencie. To je divné.

"Muselo to spôsobovať niečo, čo sa hýbalo. Ako nejaká vlna, závan alebo-"

"Človek," doplnila moju vetu mama a ja som po nej podozrievavo pozrela.

"Ty vieš, čo to bolo?"

"Nie čo, ale kto..." vydýchol užasnuto Lupin a ja som zatekala z tváre jedného na tvár druhého. Nesediac na stoličke medzi dvoma pohovkami, asi by mi to nešlo tak dobre, ale takto som mala rozhľad po celej miestnosti.

"Dočerta," došlo mi vzápätí a pohľad na mamu mi napovedal, že to slovo je namieste.

I keď, nebyť v obývačke so svojimi rodičmi, použijem vhodnejší výraz.

Masérka zmizla ako víchor a ja som osamela. Telom mi prešiel kŕč a v krku som prehltla zavytie, no takmer ma udusilo. Energia na mojom tele ma pálila, bolo mi príšerne horko a takmer som nedokázala určiť, či som ešte človekom, alebo vlkom. Tlak spôsobil zosílené pulzovanie všetkých tepien a mňa to dovádzalo do šialenstva.

Opäť sa mi telo stiahlo v kŕčí a ja som sa skotúľala zo stola. Tvrdo som dopadla na lakeť a koleno, nevraviac o trupe, no to bolo vedľajšie.

Rukami som zovrela dlhé vlákna perzského koberca a tvár doň zaryla v hlbokom zavytí.

Závesy sa odhrnuli a keď som na okamih vzhliadla, uvidela som Inaru i s nejakým mužom v bielom plášti. Ten ku mne okamžite pribehol a otočil ma na chrbát. Moja nahota mu neprekážala a ja som ju v tom momente mala úplne u riti. Pevne som stisla viečka a v pulzovaní, tlaku a pálení som očakávala ďalší kŕč. Akoby sa moje telo pokúšalo premeniť, no mesiac nespolupracoval. Mal ešte čas.

"Celá horí! A takto začala reagovať na ten elixír?"

"Áno, začalo sa to diať chvíľku potom, ako som jej ho naniesla na chrbát."

"Možno je to alergia. Slečna, slečna!"

Otvorila som oči a a uvidela jeho šedasté oči. A potom svet sčernal.

*****

Z temnoty ma vytrhlo niečo studené na mojom čele. V tom okamihu mi začala bolesť pulzovať v spánkoch a ja som otvorila oči. Opäť som uvidela tie svetlé oči, rovnako sústredené ako pred tým.

"Slečna!"

"Myra," zachrapčala som napriek bolesti hlavy i tela.

"To je vaše meno? To je jej meno?" otočil sa zdravotník k bokom postávajúcej nervóznej masérke a ona pokrútila hlavou.

"Neviem."

"Áno, je to moje meno."

Skúsila som sa posadiť- čo by mi nepochybne i vyšlo- no ruky toho muža ma zatlačili späť do huňatého koberca.

"Ležte, slečna. Dostali ste záchvat."

"Ale už som v pohode," začala som sa hádať. Viete čo? Vážne som už bola v pohode. Akoby to bola iba vlna cunami- zmietla ma, no potom sa odplavila.

"Toto rozhodnutie nechajte na mňa. Ste na niečo alergická?"

Spomenula som si na to, že hovoril niečo o tom elixíre.

"Na srsť?" zaškľabila som sa, pretože prísady toho elixíru mi boli neznáme.

"To sa ma pýtate?" zamračil sa ten muž v skorých tridsiatych a ja som mlčala.

Nemám šajn, čo je prísadou toho elixíru, ale budem sa tváriť, že to kvôli nemu som dostala záchvat. A na srsť je veľká pravdepodobnosť, keď sa to volá Dotyk tigra, nie? Dúfam, že to nebudú len drápy.

V skutočnosti to bola ale premena, ktorá na mňa doľahla a ktorá zo mňa chcela nasilu vyrvať vlka. Určite nie každodenná vec, ale ja som to poznala. Pretože presne to isté sa mi dialo pred posledným úplnkom.

No uznajte- s tým sa pochváliť nemôžem.

Každopádne, ešte raz odpadnem a končím, už ma tu neuvidíte.

"Je v tom elixíre srsť?" otočil sa medik k masérke.

"Stopové množstvo," pokrčila ramenami Inara a ja som sa jej prizrela bližšie.

Slečna pokojná s množstvom diplomov bola bledá, chvela sa a nervózne prešlapovala.

"Upokojte sa," pokrútila som hlavou. Niežeby mi jej bolo ľúto, ale otravovalo ma to.

"Omdleli ste," vyvalila na mňa oči.

"Vidíte, aké sú tie vaše masáže?" zhrozila som sa teatrálne a odstrčila som ruky zdravotníka, aby som sa mohla posadiť.

"Ležte!"

"Nekričte na mňa!" ocapila som sa na zdravotníka a ten ledva skryl šok.

Ten som ledva skryla aj ja. A to nebývam zbytočne agresívna.

"Som v pohode. Iba mi nesadla tá srsť v tom elixíre. Asi by som mala ísť."

"To ani náhodou, pôjdete na ošetrovňu. Bol to nezvykle silný alergický záchvat- ak to vôbec bola alergia."

Doprdele aj s poctivými zdravotníkmi.

"Nemôžte ma prinútiť ísť tam na silu a ja vám môžem garantovať, že dobrovoľne nepôjdem."

"Ale-"

"Odchádzam," oznámila som im, vyskočila na nohy a podišla k stoličke so svojím oblečením. V rýchlosti som na seba hodila spodné prádlo a nohavice, no potom som vedľa seba spozorovala zdravotníka.

"Dovoľujem si vás razantne upozorniť na fakt, že ste tu-" Ďalej som už nepočula, pretože mi do nosa udrel ostrý pach.

Pach, ktorý som dôverne poznala v rôznych obmenách- mala ho moja mama, môj otec i moja stará mama.

Pach iného vlkodlaka.

*****

"Počúvate ma?" zamračil sa ten chlapík a ja som sa našuchla do čižiem a vybehla zo stanu. Až cestou som si zapínala košeľu, takže ma pár ľudí obdarilo pohoršeným pohľadom, ale bolo mi to fuk.

Toto nebola moja mama ani otec. No i tak som ten pach poznala- spájala som si ho s dverami mojej izby a so sexom.

Ak sa nemýlim- a ja sa nemýlim- niekde tu práve Lupin čelí tomu istému, čomu som čelila ja pred chvíľou.

No fasa.

*****

Vybehla som z hangáru a zavetrila. Rozbehla som sa smerom k hračkám- no kde inde by Lupin mohol byť- keď odrazu som zastala. Pach zmizol, no mojim ušiam neuniklo tiché zavytie. A už vôbec nie chlap, ktorý vybehol z mužských záchodov so zdeseným pohoršením v očiach.

Prebehla som tých niekoľko metrov a vtrhla dovnútra.

Lupin ležal skrútený na zemi a drtil Blackovi ruku, zatiaľ čo ho Potter oblieval vodou.

"Myra?!" všimol si ma Black a ja som zamkla dvere, pretože som začula približujúce sa kroky.

"Čo je s ním?" vyhŕkol vystrašene Pettigrew a keď som k nemu zdvihla zrak, uvedomila som si, že sa to pýta mňa.

"Upokoj sa. Už to prešlo."

"Nezdá sa mi, že-" vyštekol na mňa Potter, no Lupin mu skočil do reči. Za mojím chrbtom sa zatiaľ niekto snažil otvoriť dvere, ale márne.

"Má pravdu, zmizlo to," povedal skôr udivene ako upokojene a jeho svetlý mandľový pohľad sa oprel do mňa.

"To ty?"

"No jasné, pretože kto iný," uvoľnila som tvár, vlastne to tak trochu čakajúc.

V ich skupine som asi synonymum pre slovo dôvod.

"Čo to teda bolo?" ozval sa Potter, ktorý opäť namočil kus nejakej handry do vody.

"Neviem," pokrčila som ramenami, na čo mi venoval podozrievavý pohľad.

"Ako si nás potom našla a ako vieš, že je po všetkom?"

"Pretože veštím," vyštekla som naňho, ochotná začať hádku. Agresia ma akosi stále neprešla.

"Myra," ozval sa Sirius zo zeme a ja som sa zasekla, pozrúc naňho. Jeho oči boli vystrašené a nepokojné, ale odhodlané.

"Pred minútou sa mi stalo to isté," vydýchla som ostatok hnevu. Lupin sa zatiaľ vyslobodil z Blackovým rúk a posadil sa. Dvaja muži na chladných kachličkách, jeden pri umývale a jeden pri kabínke. Pôsobilo to znepokojujúco, akosi chladne a nepríjemne.

"Si v poriadku?" postavil sa Black a chcel pomôcť Lupinovi, no ten ho odmietol. Ale pýtal sa to mňa.

Pokrčila som ramenami.

"Až na to, že zdravotník a masérka po mne asi vyhlásia pátranie, áno. Prišlo to a zmizlo to."

"Si v pohode, Námesačník?"

"Asi áno," zamračil sa Lupin a zdvihol ku mne zrak.

"Takže sa to deje i tebe," zamračil sa, zradene i nepríjemne.

"Nooo, k tomu... Asi by sme mali hodiť reč."

Našťastie si nechal akékoľvek kúsavé poznámky, i keď bolo pekelne jasné, že ho zopár napadlo.

Všetci okolo mňa sa smiali, no mne unikal dôvod. Hlasný smiech- nie, priam hluk- mi dráždil uši a ja som si uvedomila, že ma nikto nepočuje. Sirius stál kúsok odo mňa, hľadel mojím smerom, no nevidel ma. Zamávala som mu pred očami, no on nijak nereagoval.

Až pri mávaní som si však uvedomila niečo, čo mi okamžite napovedalo, že je to iba sen. To, že mi uniká pointa vtipu nie je také zvláštne- málokedy považujem za hodné smiechu rovnaké veci ako iní. Aj to, že ma nikto nepočuje, by bolo fajn. Žijem predsa vo svete kúziel, kde obyčajné slovo zmení i ten najprenikavejší hlas v nemý pohyb pier. Že ma nikto nevidel... Nuž, už ma zámerne ignorovalo veľa ľudí- veľa hlúpych, naivných ľudí, ktorí si mysleli, že si tým nejak pomôžu.

No to, že som nahá uprostred rokfortskej veľkej siene, ktorá sa úplne prirodzene v polovici začína prelínať, meniť na hustý les, to už bolo trochu divné.

Spravila som pár krokov dozadu a pozrela na tú hlučnú skupinu ľudí. Na Rokfort chodí mnoho ľudí, ktoých nepoznám, ale tu som poznala každého. Blacka, Pottera, Pettigrewa, Evansovú. Snapea, Malfoya, štvoricu slizolinských idiotiek. Lestrangea, Zabiniho, Blackovú. Chris (či ako sa to dievča s mužským menom volalo), prefektov.

Uvedomila som si, že okolo mňa hrá akoby v prázdnej sále desivá melódia klavíra a flauty.

Spravila som ďalšie dva kroky dozadu, začínajúc byť vydesená i otrávená ich hlasným, takmer posmešným či škodoradostným smiechom dopĺňaným tou hudbou.

A odrazu som do niekoho vrazila. Uskočila som a otočila sa na toho, ktorý stál rovnako ako ja ďalej od skupiny a na moje veľké prekvapenie sa vôbec nesmial.

"My nerozumieme im, oni nerozumia nám. Nič o nás nevedia."

Zamračila som sa na Lupina a prizrela sa mu bližšie. Fakt, že bol nahý mi vo sne neprišiel ani pri najmenšom divný a vôbec ma nerozrušoval. Dokonca ma to netrápilo. Prišlo mi to oveľa prirodzenejšie ako oblečenie, ktoré mali na sebe ostatní.

Lupin stál jednou nohou v tráve a druhou na kamennej podlahe siene a smutne hľadel na našich spolužiakov, ktorí sa stále neprestávali smiať. No čím ďalej som od nich bola, tým menej som ich počula. Na tom by nebolo nič divné, keby sa jednalo o viac ako len o pár metrov. Bola som od nich sotva 6 metrov a počula som ich ako z opačného konca nástupišťa.

Práve som sa chcela Lupina spýtať, čo to má znamenať- podľa mňa on je v mojom sne ten, kto vie, čo sa deje- keď v tom sa strhol a pozrel medzi stromy do hustého, tmavého lesa. Bol to les v noci, i keď za oknami siene bolo slnko.

Zafúkal vietor, ktorý mu postrapatil vlasy a ja som dostala husiu kožu. A nie len z chladu.

Lupin sa otočil späť ku mne a jeho oči vyjadrovali strach.

"On to vie."

"Myra!" skríkol odrazu hlas z temnoty lesa, na čo som sa strhla a pozrela do tváre svojej mamy.

"Vstávaj, za pol hodinu odchádzame," usmiala sa a vybehla z mojej izby- do ktorej ani nemusela ísť, ale čo už s ňou- a nechala ma samú.

Posadila som sa a uvedomila si, že moja pokožka je stále chladná a pokrytá husou kožou.

*****

"Myra, zlatko, netvár sa, akoby sme ťa sem donútili ísť."

"Ale vy ste ma sem donútili ísť," pozrela som na svoju matku a vážne nechápala, o čo jej ide.

Iba predvčerom boli Vianoce, človek by povedal, že si budeme užívať vianočnú pohodu, ale my nie. To by neboli pošahaní Courterovci, keby sme sa netrmácali cez celú krajinu na čarodejnícky veľtrh.

A prečo že je čarodejnícky veľtrh práve na Vianoce? Pretože je to Vianočný veľtrh. A práve preto som naňho musela ísť aj ja. Už len slovo Vianočný v tej vete mojej matke privodzovalo orgazmus. Vianoholička ako ona by mala byť niekde zatvorená.

"Celá tvoja mama," pozrel na mňa otec spoza kosoštvorcových okuliarov.

"Stratil si päťuholníkové?" zdvihla som obočie, pretože až teraz som si všimla.

"Už dávno, miláčik. A včera sa mi podarilo rozbiť lichobežníkové."

"Skúsim hádať- môže za to Tukky."

"Tukky za to nemôže, bola to nehoda," ohradil sa otec voči svojej zmiešanine škrečka a niečoho až nápadne podobného korytnačke. Fakt neviem, kde to vzal a pre vlastné dobro to asi ani vedieť nechcem. To som si tak prišla po niekoľkých mesiacoch zo školy a čo na mňa nečaká na zadnom sedadle auta? Zubaté, tlsté, vyvalené čosi. Čosi až príliš podobné Pettigrewovi.

"To zviera je ako pohroma v pancieri."

"To nie je pancier, ale srsť a už vôbec nie je pohroma. Tukky je zlatíčko."

Moja mama má na tú kilovú príšeru podobný názor- fakt, ako môže mať škrečok kilo?!- takže automaticky musí byť v obchode. Tam sa medzi ostatnými chujovinami, ktoré môj otec predáva, úplne stratí.

"Vy dve vôbec nemáte radi prírodu."

"Nie, prírodu milujeme-" začala mama a pre tento raz som ju nechala hovoriť i za mňa, "-ale to, čo mi ohlodalo prútik nie je príroda, ale škodca."

"A škodci škodia, tati," dodala som, keď to očividne nechápal. U iných by sa dalo povedať "keď to nechcel pochopiť". Ale on nie- on a jeho srdečnosť to fakt nechápali.

"Tukky nie je škodca."

Tukky je hlavne idiotské meno. Ale aké meno, také zviera.

Zastala som pred obrovskými dverami do jedného z hangárov a prečítala si nápis. Oblial ma chlad, keď som si predstavila, že by som do tej mučiarne mala vojsť.

"Ok, tam je celá pasáž venovaná hračkám a vynázelom, ktoré majú podobný efekt ako Tukky, takže sa vzďaľujem. Až budete chciesť ísť, pravdepobodne ma nájdete pri krbe s nápisom EXIT."

"Bav sa, miláčik," usmiala sa na mňa mama žiarivo a jej podlhovastá tvár s modrými očami vôbec nedávala najavo, že by pochopila cynizmus v mojej vete.

Som v pekle.

*****

Na moje vlastné potešenie to bol veľmi rozmanitý veľtrh. A keď som v medicínskom hangári objavila magické masáže za pár šupiek?

Čo vám budem hovoriť, práve si lehním na príjemne tvrdom stole a tvár mi trčí z diery obrátená smerom k zemi.

Závesy, ktoré ma oddeľovali od zrakov ostatných a zároveň bránili hluku- i keď to nebude závesmi, ale kúzlom- sa na krátko odhrnuli a po sekudne som sa stretla so šlapkami.

Tými na zemi, myslím. Ale boli babské.

Podvihla som sa na lakťoch a prikývka sa mi zošmykla na chrbte nižšie. V prítomnosti masérky mi bolo vyslovene ukradnuté, či ma uvidí nahú. Už veľa ľudí ma videlo ako ma Boh stvoril, takže žena, ktorá má v popise práce sa nahých tiel dotýkať, mi vrásky nerobí. A rozhodne sa nečervenám.

Stretla som sa s čokoládovými očami veľmi orientálne pôsobiacej ženy vo veku okolo štyridsať rokov, no s pleťou jemnou a zlatou. No tie oči ani pleť neboli tým, čo ma zaujalo. Jej vlasy boli nádherné. Rovné ako keby ste ich rysovali pravítkom na papieri, čierna a lesklé ako čierny satén. Jemné tak, že sa jej pri každom pohybe hýbali akoby boli jedným celkom, nie stovkami samostatných vlasov.

Pre závisť u nej nebolo treba chodiť ďaleko.

"Som Inara a dnes vás budem masírovať." I jej hlas bol ako hlas dobre platenej, luxusnej spoločníčky.

"Ten svalnatý mladík z vedľajšieho stanu asi nepríde, čo?" zaškľabila som sa a predstavila si onoho hnedookého svalovca od vedľa s vízorom školského športovca. Poriadna masáž z jeho poriadnych rúk. To by bolo fajn, vážne. Nie som citlivka a masáž, tak poviedac "natvrdo" by mi nevadila.

"Ak si ho želáte, príde. No niektoré ženy si zvyknú sťažovať na to, že je príliš jemný."

"Vy ste drsnejšia?"

"Mám niekoľko diplomov v oblasti, ktorej sa venujem. Ak si budete priať Silový elixír uvoľnenia, zaručujem vám, že jemná nebudem."

Hm.

"Je v ponuke i Maznavý elixír uvoľnenia?" zdvihla som obočie trochu znudene. Akosi mi predstava drsnej masáže z rúk tejto inteligentne a akosi príliš pokojne vyzerajúcej cudzinky nešmakovala.

Jej tmavé oči nedali najavo znechutenie nad tým, že sa mi nechcelo čítať ponuku. Buď jej to vážne nevadilo, alebo bola na ignorantov zvyknutá. Ak je to to druhé- nezávidím jej. A ak je to to prvé- túto cestu si zvolila sama, moja vina to nie je.

"To práve nie. Ale Dotyk tigra by sa mohol priblížiť vašej predstave."

"Prečo nie," usmiala som sa, v eufórii už len z toho názvu. Znelo to dobre.

*****

Dostali sme len k časti, keď mi na chrbát dopadla teplá zmes niečoho medzi medom a srsťou a mne nabehla husia koža z toho pôžitku- asi už viem, čo urobím z Tukkyho- keď ma naplo.

Nie na vracanie- na čo by táto posteľ mohla byť ako stvorená- ale na koži. Nie, nie na koži. To moja vlastná koža sa stiahla, zmrskla a začalo sa mi ťažko dýchať.

"To je nejaká divná súčasť masáže?" spýtala som sa namáhavo a môj hlas bol hrubší.

Už keď som sa to pýtala, poznala som odpoveď.

"Je to elixír na upokojenie svalov a krvi. Väčšinou si ho chvália, vám sa nepá-"

Prudko som sebou hodila do vzduchu a pretočila sa na chrbát. Prsty som zaryla do čalúnenia masážneho stola a pevne stisla viečka.

"Odídťe," dostala som zo seba namáhavo a bojovala s vrčaním.

"Je všetko v poriadku?"

Otvorila som oči a sekla po Inare rozzúreným pohľadom. Neviem, čo v mojich očiach videla, ale pekné vedieť, že niečo ten jej pokoj narušiť dokáže.

A to niečo bol môj vlk, ktorý sa dral napovrch.

"Ako si vedela, že som vynechal práve Petera?" zasmial sa Potter a ja som po ňom flochla pohľadom.

"Prestaň sa hrať na blbého, Potter. Vieš veľmi dobre, ako som to vedela, inak by si to vôbec nepovedal," zavrčala som. Vtipkovanie je odrazu akési menej vtipné, ak sa jedná o vaše súkromie.

"Keby som mala hádať, komu sa Lupin zverí so svojím malým tajomstvom, netipla by som teba. Alebo to oznámil verejne?"

"Žeby si dostala chuť na súkromné rozhovory?"

"Príde ti to nesmierne vtipné, že?"

"Plakať nebudem."

"Svoje slzy si nechaj pre niekoho, kto im uverí."

"Nehraj sa na urazenú."

"Nehraj?! Nevynechal Lupin náhodou nejaké detaily?"

"Myslím, že to vzal celkom podrobne. Napokon- chcel vedieť, či to môže povedať Siriusovi. Vieš, to ja som mu poradil, nech to Tichošlapovi nevraví. Pretože ten by to bral rovnako ako Námesačník- bol by zhrozený ním i tebou, obviňoval by Remusa a citovo by to prežíval."

"Zatiaľ čo ty si iný. Neznášaš ma, pohŕdaš mnou, žiješ v predstave, že urážam tvoje dievča. Jasné, tebe to môže byť u riti."

"Ale to si pochopila zle," prekvapil sa, no ten nepríjemný lesk z jeho očí nezmizol. Až teraz som naplno pochopila jedno- vtipkujúc či nie, u Pottera sa ničoho dobrého nedočkám. On ma proste nikdy nebude brať medzi Mušketierov. Nie je ako Black, ktorého ukecám za 2 minúty, dokonca i Lupin stále prešlapuje na hranici medzi Áno a Nie. Ale Potter? Ten v tom má úplne jasno- jeho karty ukazujú v môj neprospech.

"Nie preto chcel vedieť môj názor. I keby som ťa mal rád, povedal by som mu to isté. Že preháňa, keď si to tak berie. Že povedať to Siriusovi je zlý nápad, pretože ten nič nedokáže brať s chladnou hlavou. A že ty za to nemôžeš o nič menej ako on."

"To je vlastne pravda. To ja som sa takmer znásilnila a potom sa nechala sedieť na zemi, div sa neodsunula z cesty dverami."

"Znásilnila?" vyhŕkol Potter napol pobavene, napol neveriac. "To si strč za klobúk. Neznásilníš ochotného."

Pevne som stisla čeľusť a mala iba krôčik k tomu ísť si pre prútik a sledovať, ako Potter trpí.

Jasné, s tým znásilnením som to trochu prepískla. Potter mal pravdu- bola som ochotná. Dokonca viac než to. No Lupin sa nesprával normálne, správal sa akoby ho úplnok dostal o niečo skôr, akoby sa nevedel zmestiť do kože, akoby... Kurva.

Povedal, že ten tlak cítil. Povedal, že pár dní pred premenou cítil energiu vlkodlačej moci rovnako ako ja. Nie- viac ako ja. Až tak, že bol agresívny. Až tak, že jeho zmysly boli silnejšie. Až tak, že vrčal, keď mal hovoriť.

A otázkou teraz nie je to, čo je dôvodom. Ani to, prečo to on cítil intenzívnejšie ako ja.

Najviac ma serie to, prečo mi to nedošlo už skôr?

*****

Lupina to neospravedlňuje, ale dáva ho to do rovnakej pozície ako mňa. Nemôžem ho viniť za to, že mu preplo- pretože on za to nemôže. Nemôžem po ňom chcieť, aby sa zodpovedal z toho, že bol agresívny. Iba ho ovládali zvieracie inštinkty. Z čoho ho môžem viniť, je iba fakt, že ma využil pre vlastné uspokojenie a potom sa na mňa vykašlal. A povedzme si na rovinu- toto isté Black robí už dva roky, možno dlhšie.

"Som príčinou ja, alebo sú u teba výpadky bežné?" spýtal sa po ktovieakej dobe Potter a mne sa o niečo vyjasnil zrak. Pozrela som naňho s rovnako prázdnou tvárou ako som sa i cítila a on sa skutočne zamračil.

"Si v pohode?"

Okrem toho, že mi práve dochádzajú sívislosti, ktoré úplne menia celú situáciu? Merlin, nech už sú prázdniny a ja mám od tejto skurvenej školy pokoj, inak ma tu porazí.

"Mohli by sme to už dokončiť?" vyštekla som naňho a on sebou trochu mikol, ako to nečakal.

Venoval mi ten pohľad "máš meter štyridsať, tri oči a smrdíš" a vrátil sa k činnosti.

Zatuchnutý sklad mi odrazu vadil viac ako pred tým.

*****

Asi po ďalšej hodine utrpenia v tichu, prachu a zmätených myšlienkach (nie je nič horšie ako táto kombinácia) sa vo derách objavila McGonagallová i s našimi prútikmi. Prácu sme ani zďaleka nemali hotovú, no ona nás ubezpečila, že sa nájde niekto, kto by to dokončil a poslala nás preč.

Čo bolo fajn, pretože vlak odchádza už pred obedom a ja som ani nezačala baliť.

Vbehla som do svojej izby a začala veci do kufra hádzať ako v mrákotách.

Do riti.

Do veľkej, nepríjemnej riti.

Toto je presne to, k čomu som sa buď mala dopracovať hneď na začiatku, alebo vôbec. Je to ako pri súde- keď už niekoho začnete obviňovať, nemôžete si to po chvíli rozmyslieť.

Technicky by som sa mohla naďalej hrať na urazenú, pretože nech už jeho chovanie bolo vyvolané čímkoľvek, stále sa ku mne nakonci choval ako poriadne hovädo. A to moju hrdosť ranilo poriadne. Navyše sa nemôže vyhovárať ani na to, že by ho k tomu nútil ten tlak či premena. Žiadne zviera nedokáže tak veľmi nenávidieť a opovrhovať.

No teraz ma ovláda pocit, že som to nebola ja, ku komu cítil tieto pocity. Že to nie mnou opovrhoval. Že nenávidel niekoho iného. A zmätok z toho, že sa s vami deje niečo divné, nikdy nepridá k pohode.

Moje pohyby sa spomalili, až som si po chvíli uvedomila, že sa nehýbem.

Možno by som s Lupinom naozaj mohla hodiť reč. O tom, čo sa stalo, prečo sa to stalo a čo sa to s nami hrá. Prečo sú naše vlkodlačie radary pomýlené a prečo nás zviera ovláda i mimo úplnku. Prečo je to uňho iné ako u mňa a prečo som dvakrát omdlela.

A možno by som to mala nechať tak- napokon, idem domov, takže chvíľu sa nemusím starať o rokfortské problémy...

*****

Usadila som sa v prázdnom kupé a zastrela závesy. Napokon, ako vždy.

Natiahla som sa na celej jednej strane a tvár si prikrila tmavohnedou mikinou, keďže kabát by ma asi udusil. Do Londýna je ďaleká cesta a šlofík mi príde vhod.

Z mikrospánku ma prebudilo otváranie dverí.

"Prečo práve ty vždy ostaneš v jedinom prázdnom kupé?"

Mikinu som si stiahla z tváre a vzdychla, pozrúc na Blacka.

"Nepreháňaj. Štvrtina žiakov ostáva na Rokforte. Zákonite tu musí byť viac miesta ako na ceste sem, takže i viac voľných kupé."

"Pána, ty si ale mudrlantka," pokrútil Black pobavene hlavou a ja som sa uchechtla.

"Ak čakáš na dovolenie nasťahovať sa sem i s tvojimi priateľmi, mám pre teba jedno- zabudni."

"Nie sme priatelia?" zdvihol Black obočie a ja som si spomenula na náš posledný rozhovor. Ten, kvôli ktorému som mala trest.

V jeho svete to asi nie je brané ako ukončenie priateľstva. V mojom svete zase priateľstvo veľkú úlohu nehrá, tak sa asi budem riadiť jeho pravidlami.

"Priatelia... Hej," prižmúrila som oči a premerala si ho. Ešte stále mal kabát- čierny a veľmi mu pasoval- a na lícach mu boli vidno stopy chladu. Jasné- ja už tu síce ležím pol hodinu, ale to by neboli Záškodníci, keby nemali prísť na poslednú chvíľu. Kde sa, prepánajána, môžu na tak dlho zašiť na obyčajnom nástupišti?

Stavím 20 libier, že až vystúpim, zistím, že vlak je žltozelený.

"Ale nie si sám."

"Ty ma neberieš so všetkým, čo ku mne patrí. Ty proste berieš iba to, čo sa tebe páči."

To nebol humor. Jeho slová boli oveľa hlbšie, než by po správnosti v sobotu na obed a od Blacka mali byť, no ani ja som nemala príliš vtipnú náladu.

Tá tieto Vianoce nie je v móde, zdá sa.

"Ver mi, že som sa naučila tolerovať i mnohé veci, ktoré sa mi nepáčia. No niečo skrátka neprekúsnem."

"Kto by to bol povedal..." usmial sa jemne Black. V tom úsmeve nebola radosť ani pobavenie, no úplne smutný nebol. Bol... Zvláštny, neblackovský, no ukázal i inú stránku jeho čara. Krásu, ktorou ovplýva iba veľmi málo ľudí na Rokforte. Na okamih v tom nebolo žiadne charizma, žiadna príťažlivosť, nebolo to zvodné, zmyselné ani sexi. Nebolo v tom nič, čo by mu dokázalo získať rev dievčat šialených po jeho pozornosti.

Ako tam tak stál medzi dverami, s pohasnutými očami a nežným úsmevom na perách, mala som skôr chuť opatrne sedieť, aby som ten pôvab nevyrušila. Nechcela som sa toho dotknúť, nechcela som ísť bližšie. Bol to jemný pôvab, krása, ktorú som uňho pred tým nikdy nezaznamenala a ktorá bola tak krehká a nevinná, aká len skutočná krása môže byť.

Vlak sa pohol a to akoby mňa i jeho vytrhlo zo zamyslenia.

Ten úsmev zmizol príliš rýchlo, kútiky sa mu pretiahli, oči nabrali viac lesku a odrazu v mojom kupé stál Sirius Black ako ho poznám. So svojimi zvodmi a nezbedným šarmom. Už viac nebol krásny- bol príťažlivý, hriešny a opäť som mala v ústach sucho pri pomyslení na to, že by som sa ho mohla dotknúť. No krása bola preč- krása predsa nie je hriešna.

"Kto by bol na začiatku roku povedal, že zo Záškodníkov to budem práve ja, s kým sa zblížiš?"

Strnula som a ledva vyjachtala súhlas. Hneď dve veci mi privodili nepríjemný pocit.

Bol to Lupin, kto tu teraz mal stáť a povedať tieto slová. No s ním som sa zblížila natoľko, až nás to od seba odhodilo, akoby sme k sebe odrazu boli otočení rovnakými pólmi.

A potom fakt, že Black má pravdu. Že zo Záškodníkov- ak nie z celého Rokfortu- je to práve on, ktorého jediného by som vedľa seba chcela mať v kupé. S jeho chybami, s jeho výbušnosťou, s jeho žiarlivosťou, s jeho arogantnosťou i chorobnou potrebou ma stále pokúšať.

Ako lhboko môže človek klesnúť za 4 mesiace?

"Sirius! James vystrnadil nejakých druhákov k iným druhákom, takže máme kupé len pre seba!"

Sirius na okamih pozrel doľava do uličky, kde o niekoľko kupé isto stál Lupin a nemal ani tušenia, že to so mnou sa Sirius rozpráva.

"Paráda, hneď som tam!" odvetil mu nahlas Black a otočil sa k odchodu, no s rukou na posuvných dverách sa ku mne opäť otočil a venoval mi priateľský úsmev.

"Ešte sa určite zastavím."

"Pustia ťa priatelia?"

"Niečo už vymyslím," záškodnícky sa usmial.

"Ako inak," usmiala som sa i ja. Zastrel, zavrel dvere a nechal ma samú so zvukom vpred sa rútiaceho vlaku. Tak, ako to mám rada.

Ale keď už som na tom dne, otvorene priznám, že na jeho návrat sa teším.