"Buď dobrý chlapec, hačni si tu a hraj sa v spoločenskej, než sa oblečiem," otočila som sa k nemu chrbtom a vyšla schody do izby.
"Takže už ma nechceš zbaliť?" zdvihla som obočie a nedala svojím slovám žiadny význam.
"Nemysli si, že sa ma zbavíš tak ľahko. Bol som na teba naštvaný. Nebudem baliť niekoho, na koho som naštvaný!"
To je vec názoru.
"Ale teraz je to zase v pohode. Nedám ti pokoj."
"Tajne sa za to modlím, ale nedúfam v to. Veď sme uzavreli stávku, no nie?"
"Stávku?" zdvihol obočie a ja som sa zatvárila, akože som mu to nechcela pripomínať. Ale keď už musím hovoriť...
"V tom výklenku na nádvorí. Keď sme išli od Hagrida a pršalo..."
"Chceš povedať keď som ťa naháňal od Hagrida, lebo bola búrka?"
"To je fuk."
"Pamätám si. Vlastne som ťa vyzval k tomu, aby si mi vzdorovala, že?"
"A ešte si dodal, že i ja isto podľahnem."
Proste rozhovor, za ktorý sa doteraz hanbím.
"Za tým si stojím."
"Stále máš potrebu sa snažiť? Nemáš pocit, že niečo také je teraz ešte menej pravdepodobné ako pred tým, keď sme sa neznášali?"
"Tým chceš povedať...?"
Že mám pocit, že sa z nás stávajú priatelia, nie milenci. Ale to je moc trápne, než aby som to vyslovila.
"Že už ťa poznám natoľko, aby som dokázala prekuknúť i tie tvoje chabé finty."
Black sa cez stôl naklonil ku mne a vydýchol mi na pery. Chvíľu bol na druhej strane stola a odrazu bol milimeter odo mňa. Hľadeli sme si do očí z tej malinkej vzdialenosti a ja som myslela len na to, že ak to bude trvať dlhšie, rozbolí ma z toho hlava.
Vydýchol a opäť ma dychom pohladil po perách, ktoré sa pootvorili. Pootočil hlavu a nasal môju vôňu. Mňa rovnako ubíjala tá jeho- vanilka, nejaký citrus a drevo. Kombinácia, ktorú používal len on a vďaka svojim zmyslom som ju v pamäti mala vypálenú.
Jeho pery sa ľahučko dotkli jedného kútika mojich úst a ja som strnula. Očakávala som, že urobí viac, že ma pobozká- no on sa odtiahol a ja som mala aspoň toľko vychovanosti, že som sa nesúhlasne zamračila.
Vážne- toto mi urobí vždy.
"A ja ťa poznám natoľko, aby som vedel, čo na teba platí. Takže vďaka."
"Za čo?" vyštekla som, znechutená sama sebou.
"Za pripomenutie."
"Za málo," zaksichtila som sa a on sa spokojne zasmial.
"Myra, miláčik... Proste som Black a ty si krásne dievča. Musí to tak byť."
"Toho som sa obávala." Ale kde.
"Dnešok pokladaj za rozhadzovanie sietí."
"Rozhadzovanie sietí?"
"Veď som na love," vyceril na mňa zuby v psom úsmeve a ja som sa spokojne oprela dozadu. Ak Black používa trápne frázy, nemám sa čoho báť.
*****
Isto by bolo lepšie, keby som ho doslova nedokopala k tomu, aby ma znova balil- čo mu nezabudnem- ale aspoň že tak.
Viete, že pri jeho zvádzaní sa cítim nejak divnejšie než obyvkle? Akoby to už bola iba povinnosť- z jeho strany- ale že inak to tak ani jeden necítime.
Vážne sa mi hnusí použiť to slovo na spojenie s Blackom, ale... Akoby sme boli viac priatelia, než niečo iné.
Preto som bola rada, že na Rokfort sme sa vrátili v plnom zdraví a bez strát. V izbe som sa posadila na posteľ a chvíľu hľadela pred seba.
Chcem, aby ma Black balil. Dokonca mu dovolím viac, než by som mu dovolila normálne. A to len preto, aby sa o tom dozvedel Lupin a aby sa nasral. A aby som mu dokázala, že on mi je úplne u prdele a že ja jeho budem trápiť ešte pekne dlho. A pokojne i s jeho najlepším priateľom.
No Black sa mi dostal pod kožu. Nanešťastie vôbec nie ako zvodca či milenec- ale ako kamarát. Nie príliš zasvätený, nie nejak extrémne dôležitý, ale predsa kamarát.
To dokáže pekne nasrať.
Lupin v izbách nebol, čo mi dávalo voľnosť na to, aby som si dala dlhú sprchu plnú rozmýšľania. Iba som z nej vyšla, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Len v uteráku som otvorila- napokon som nečakala nikoho dôležitého a Lupin by neklopal. A vážne- Faust.
"Naznačuješ mi tým uteráčikom niečo?" prezrel si ma, hodnotiac a dokonca uznanlivo, no potom mi posmešne pozrel do očí.
"Že som bola v sprche. Ale to je asi zrozumiteľné. Chceš niečo?"
"Tvoju prítomnosť. To, že si iba v uteráku, je nečakaný bonus."
"Buď dobrý chlapec, hačni si tu a hraj sa v spoločenskej, než sa oblečiem," otočila som sa k nemu chrbtom a vyšla schody do izby. Jeho pohľad som na sebe cítila celou cestou.
*****
Vlasy som si magicky vysušila a obliekla sa do teplákov a trička, až potom som sa k nemu vrátila.
"Aké bolo rande s Blackom?"
"Teda, ty nechodíš okolo horúcej kaše," vydýchla som zároveň s tým, ako som si sadala na gauč. Kedže on bol v kresle, mala som ho celý pre seba a mohla som si ľahnúť. Čo som i urobila.
"Nie je jedno, či sa to spýtam hneď alebo až za hodinu?"
Ani som naňho nepozrela a neobťažovala som sa odpovedať. Netušila som, že je taký zvedavý.
"Vlastne to celkom išlo. Až na malé vykoľajenie vo chvíli, keď Black stretol svoju starú známu, teraz nádhernú babu."
"Chápem."
"Myslím, že nie. Blackovi sa vážne páči."
"To ty tiež," zamračil sa Faust, akoby mu na tom záležalo viac ako mne.
"To asi hej. Stačilo mu pripomenúť jeho malú výzvu a je zase v sedle."
"Potom je to asi dobre, no nie?"
"Nie. Mal si pravdu- začína mi to unikať. Chápem, čo chcem urobiť. No prestávam chápať prečo. A navyše- vážne už neviem povedať, kedy na Blacka iba hrám divadlo a kedy som úprimná."
"Tým chceš povedať, že-" zamračil sa Faust a ja som rýchlo pokrútila hlavou.
"Nepáči sa mi, to nie. Ibaže... Ho začínam brať ako kamaráta a nie ako niekoho, koho zvádzam. A ešte tak, že si myslí, že to on je ten, ktorý zvádza mňa. Je to divné a nepríjemné."
Faust bol ticho tak dlho, až som znervóznela. Napokon som sa prevalila na brucho a vzhliadla k nemu- chcela som vedieť, ako sa tvári.
"Si zmätená a sama nevieš, čo chceš."
Vďaka za rozbor, fakt.
"Ja nemám byť prečo zmätená."
"Nie? Možno si bola bez citov tak dlho, že ich teraz nevieš rozoznať."
"Nikdy som si nemyslela, že práve ty mi budeš kázať o citoch," zaškľabila som sa, no on mi venoval pohrdlivý pohľad.
"Ja nie som ty, Myra. Ja vždy viem, čo chcem a city do toho nepletiem."
"Ale túžba po niečom je tiež cit."
"A veľmi silný," povedal, no pri zvláštnom zvuku jeho hlasu mi na tele nabehli zimomriavky. Zrak mi iba na malý okamih padol na jeho pery, predstavovala som si, ako z nich tieto slová vyšli a čo znamenajú v jeho vnútri. Aké mal na ne dôvod.
"A čo teda cítim?" pozdvihla som k nemu opäť zrak a do svojho hlasu nechala preniknúť výzvu. Ak je Faust vážne taký dobrý, isto bude poznať odpoveď.
"Ako to mám vedieť ja, keď to nevieš ty? Chceš teda trápiť Lupina, či nie? A aký k tomu máš vlastne dôvod? Máš ho pod kožou, páči sa ti, alebo si len ješitná Slizolinčanka? Do Blacka si zamilovaná? Je tvoj priateľ? Otravuje ťa?"
Tak nie, no.
"Nemám toľko otázok," zamračila som sa.
"Ty hlavne nemáš toľko odpovedí."
"Ibaže ja taká nie som."
"Možno sa takou stávaš."
"To rozhodne nechcem."
"Tak prestaň myslieť na to, čo ku komu cítiš. Proste konaj."
*****
Celý týždeň ma Black opaľoval a ja som celý týždeň odbíjala jeho donchuanovské nálady. Bavilo ma to, napokon- bolo to vtipné prekáranie a nebrali sme ho nijak moc vážne. Ale zároveň mi dochádzalo, že ak chcem skutočne nasrať Lupina, musím na to ísť rozhodnejšie. A konať, akoby povedal Faust.
Takže som už v štvrtok poľavila v ostražitosti a v piatok večer celkom isto vedela, že Black za mnou príde.
Prišiel síce až okolo deviatej, ale ja som mala dobrú knihu a teplú deku okolo nôh, takže mi to bolo viacmenej ukradnuté. Ani keby sa neukázal.
"Nebodaj ideš rovno z rande?"
Zdvihla som k nemu zrak a položila si otázku, či by to s Blackom bolo až tak divné.
Faust mal pravdu- možno sa vážne stávam niekým iným. Niekým zložitejším. Niekým, kto koná podľa citov.
Takých ľudí globálne neuznávam.
Ohľadne Blacka som isto bola zmätená, i v tom mal pravdu- pretože jeho prítomnosť mi čím ďalej tým menej prišla otravná a dokonca som sa na ňu i tešila. Rozhodne nie preto, aký je nádherný a ako úžasne vonia- i keď to všetko bolo pravdou. Bola to proste sranda a dokázala som sa pri ňom uvoľniť až tak, že už vedel i čo to o mojej rodine a pôvode.
Ale to bolo divné. Blacka som päť rokov neznášala, hádala sa s ním a nič dobré som v ňom nikdy nevidela. A teraz ho mám baliť a mám zábrany? Ale vážne, poďme k primárnej podstate Myry- bolo by na tom skutočne niečo divné?
Oblečenú mal čiernu saténovú košeľu, ale nevyzeralo to idiotsky ani priteplene, akoby tá handra vyzerala na 97% mužskej populácie. Iba ma to nútilo rozmýšľať nad jemnosťou tej košele a nad tým, ako krásne by bolo k nej priložiť tvár.
Vlasy mal rozpustené a v miernych vlnách sa mu zbiehali okolo opálenej tváre. Izba sa rozvoňala vanilkou, citrusom a drevinou a ja som potlačila husiu kožu.
Bol príťažlivý, šarmantný a sexy. Nie- nebolo by to divné. Blacka nemilujem (bože chráň), ani ho nemám rada oným spôsobom. Ale priťahuje ma tak, ako musí priťahovať každé dievča. Takže by to nebolo divné.
Ani som ho nemusela požiadať, proste si sadol ku mne na gauč. To je na Blackovi fajn- podobné rozhodnutia urobí za vás. Ani ho pri tom nenapadne, že vám sa to nemusí páčiť. Možno na tom je založený celý ten jeho baliaci mechanizmus. V tej blbej fólii ste skorej, akoby ste stihli vyjadriť nesúhlas.
"Nie, bol som stavený v Chrabromile."
"A isto sa si prezliekol z niečoho pekného do tejto striptérkej košele."
Black sa ku mne rozhorčene otočil a schytil mi ruku. Priložil ju k svojej hrudi a tam mi ju podržal, takže som ju nemohla odtiahnuť. Ani keby som chcela- tá košeľa bola na dotyk ešte jemnejšia ako sa zdala. A jeho hruď ešte pevnejšia. Srdce pokojné.
"Je to najdrahší model z kolekcie Nostra tohto roku. Je skvelá, je pohodlná, je sexy a je jemná ako páperie. A tebe sa proste musí páčiť."
Pohla som prstami- pretože viac som dlaňou hýbať nemohla- no i to stačilo na to, aby sa mu zrýchlilo srdce.
Pustil mi ruku, no ja som z jeho hrude neskĺzla. Neviem, či som to neurobila schválne, alebo to bolo podvedomé, ale ruka mi úplne zmrzla.
Keďže som s tým nedokázala nič urobiť, zaraďujem to do kolónky Podvedomie.
"Páči sa mi," priznala som a hlas som mala akýsi nevýrazný.
"Aspoň niečo uznáš," prehodil a malo to byť asi vtipné, ale do dusného ticha miestnosti to vyznelo zvláštne. Iba to viac zhustilo atmosféru.
Snažila som si usporiadať myšlienky len natoľko, aby ma napadol ďalší môj pohyb, no všetko sa mi z hlavy vykúrilo.
Ako to povedal Faust? Len konaj?
Uvoľnila som ramená a naklonila som sa k nemu bližšie. Tento raz som to bola ja, kto nasal jeho vôňu. Vlkodlak vo mne spokojne priadol, pretože tú voňu sme poznali obaja. Najviac som si cenila toho lesa, ktorý som z neho cítila.
"Voniaš ako sibírske lesy."
"Myslel som, že je tam tundra."
"Na juhu to nie je také zlé. Ako vlkodlak som ich tam prebehala riadny kus."
Zdvihla som k nemu tvár a všimla si, že jeho oči si ma premeriavajú.
"Prečo sa bojíš dažďa?" vyšlo odrazu spoza tých lákavých pier a ja som stuhla tak rýchlo, ako som sa pred chvíľou uvoľnila.
Odtiahla som sa, ruku z jeho tela som rovnako dala preč a zamračila som sa.
"Ja sa dažďa nebojím."
Z extrému do extrému
Přidat první komentář
