Snažila som sa naobedovať čo najrýchlejšie, aby som ho nestretla. Nie všetky ročníky boli toho dňa v Rokville, ale i tak bola jedáleň zaplnená iba sporadicky. Slizolinský stôl vlastne vyzeral, ako niekto zjedol všetkých študentov namiesto jedál.

Práve som dojedla svoju ekologickú katastrofu dňa- neviem, ale hralo sa to na jedlo a ležalo to na tanieri- a chvatne sa zdvihla k odchodu, keď sa pred mojím stolom zjavil nejaký... zjav.

"Ty si hlavná prefektka?"

Och, moja popularita ma dojíma.

Na to, že mám byť bútľavou vŕbou všetkých žiakov... Ok, povedzme, že styk so študentami majú na starosti prefekti a Lupin. Ja som tu na... Na čo že to?

Prikývla som a nedala najavo nič zo svôjho pôvabného šarmu či vľúdnosti, takže ten drobec okamih zaváhal, než pokračoval.

"No... Teba a Siriusa Blacka volá profesorka Sproutová."

"Prečo mu to nejdeš povedať sám?" spýtala som sa a môj hlas bol profesionálne chladný (a profesionálne zachrípnutý z výletu do sklenníka, čo mu dodávalo jazzový štýl)- ale jemu sa zdal opäť ako zastrašovací trik, pretože sa prikrčil a pokrútil hlavou. Žeby nemal rád jazz?

"Je to Sirius Black."

A predsa sa točí, takže?

"A?" zdvihla som obočie, no ten malý nemal ďaleko k astmatickému záchvatu, tak som iba kývla rukou a on statočne utiekol preč.

Prevrátila som očami, keď som si všimla, že Black niekedy počas môjho "rozhovoru" s mláďatom prišiel a práve obedoval.

No ok, blahosklonne mu dám 5 minút a potom bude mať tú smolu, že mi zabral sobotu.

Alebo viete čo? Asi idem hneď.

*****

Ako ja zbožňujem nečakané zjavenia. V mojom podaní, samozrejme. Niežeby som extrémne obľubovala, keď sa mi pravidelne spoza rohu zjavuje strýko Arthur, alebo keď sa mi Faust pri raňajkách zakráda za chrbtom (čo nerobieva, proste príklad).

Blackovi zabehlo sústo, keď som si vedľa neho roztomilo hačla a vyvalila naňho svoj modrý, usmievavý kukuč. A zabehlo mu znovu, keď ho zbadal. Prvýkrát to očividne bolo iba zo zaregistrovania mojej prítomnosti/existencie, čo samo o sebe môže niekomu pripadať lichotivé (ak ste sociopat) či urážlivé (ak ste citlivka). Mne to bolo jedno- dobré znamenie. Myslím.

Ale vážne, aspoň trochu príjemnejšie sa mohol tváriť a nemusel byť až tak prekvapený nad tým, že sa usmievam.

Hm, prečo že sa to usmievam? Neviem, ale je sranda vidieť, ako na ľudí bude tento môj psychologický experiment pôsobiť. Možno na konci dňa niekto spácha samovraždu.

"Myra?" zdvihol obočie po chvíli, keď už sa mu to ticho zdalo nad onou hranicou normálnosti- to viete, nie každému stačia vlastné myšlinky. Mne, po tých rokoch, bohate.

"Black?" rozšírila som úsmev a niečo v jeho tvári zmrzlo, napriek tomu, že sa jeho výraz nijak zvlášť nezmenil.

Ale jeho nervozita lahodila mojím zmyslom. Asi to budem praktikovať častejšie.

Ešte nejakú dobu na mňa vyvalene hľadel, keď sa jeho tvár postupne začala uvoľňovať a hlavu naklonil trochu do strany. Jeho oči akoby niečo zaujalo a kútik úst sa mu zmyselne- no nie úplne zmyselne, skôr láskavo- pohol dohora.

"Vieš, že si úplne iná, keď sa usmievaš? Si vlastne veľmi pekná."

Ten debil mi fakt musí skaziť každú zábavu.

*****

Zamračila som sa a on sa zaškľabil. Neviem, či mu išlo presne o toto, ale efekt jeho slov bol dokonalý- už ani usmievať sa mi nechcelo.

Každopádne i jeho hlas na tom nebol práve najlepšie, čo by mohlo znamenať, že si nás dajú ľudia nejak do súvisu. A to by mi bolo nemilé.

"Chcela si niečo, alebo si už toľko privykla mojej spoločnosti, že bezo mňa nedokážeš vydržať?"

"Každý má i slabé stránky, ale nemyslím si, že tou mojou by si bol ty."

Usmial sa, keď počul môj hlas. Bol to úprimný úsmev a ako taký to bol úsmev naozaj čarovný- úprimný úsmev v Blackovom podaní je niečo, za čo mu naozaj nemáte chuť nadávať- napriek tomu, mne to také vtipné neprišlo.

"Tak potom čomu vďačím za tvoju prítomnosť?"

"Sproutová nás volá."

Zdvihol obočie a tvárou mu mihlo pobavenie. Hej, to už vtipné bolo.

*****

"Čakala som vás celé doobedie, mládež. Pán Black, nevraveli ste, že prídete?" spýtala sa svojím silným hlasom Sproutová hneď ako sme opatrne- vážne, veľmi, veľmi opatrne a pomaly- vošli do sklenníku. No tento raz bolo odomknuté, takže na Blackovej teórii asi niečo bude.

Ale ako potom môže tvrdiť, že nás čakala? S tými sluchátkami na ušiach nás i tak nemohla počuť, no nie?

"Áno, pani profesorka. Klopali sme, no asi ste nepočuli," zachraptel Black a ona si ho zvláštne premerala. Neviem, čo sa jej honilo hlavou, ale mňa to fakt pobavilo.

Naozaj sme zneli strašne. Tá paródia na hlas, čo z nás oboch vychádzala, sa možno príjemne počúvala, pretože znela ako Sinatra, no na druhú stranu sme zneli ako v predsmrtnom štádiu. Alebo už v rozklade, kto je aký optimista.

"Naozaj, asi pol hodinu som pracovala s Vlničom zvučným, zbavovala som ho dozretých plodov. Možno som vás predsa len nepočula. Ste chorý, pán Black?"

"Iba slabá viróza, pani profesorka, to prejde," venoval jej očarujúci úsmev. Profesorka či nie, i ona sa usmiala a pochybujem, že vedela, čo sa ho sekundu pred tým pýtala. Trápne, vážne.

"Čo je to ten Vlnič zvučný, pani profesorka?" spýtala som sa a ona po mne sekla oveľa podozrievavejším pohľadom ako po Blackovi.

"I vy máte virózu, slečna Courterová?" zdvihla svoje husté obočie a moja tvár ostala dokonale chladná. No, nemávam vo zvyku sa červenať a už vôbec nie pred profesormi.

Nereagovala som a tak až ona prerušila tú chvíľu ticha.

"Vlnič je rastlina, ktorej plody po dozretí vydávajú vlnenie s veľmi vysokou frekvenciou. Viem, že sa tu na škole fyzika neučí, no táto frekvencia má okolo 20000 hertzov."

"Takže je nepočuteľné ľudským uchom."

To by vysvetľovalo, prečo som ja so svojím sluchom mala s Vlničom väčší problém ako Black. Prečo som z neho priam neohluchla a prečo ma na okamih div nepripravil i o všetky ostatné zmysli. Vlkodlačí sluch (i keď v strede medzi úplnkami, takže v podstate slabučký) + vysoká frekvencia = sakra problém.

"Áno, ľudské ucho nie je schopné tento zvuk zaznamenať. No Vlnič vydáva zvláštny zvuk, ktorý vám šteklí ušné bubienky, takže o ňom napriek tomu viete."

"Doslova-?" vypadlo z Blacka šokovane a Sproutová spokojne prikývla. Ona rada vysvetľovala.

"Doslova, pán Black. Je to šteklenie veľmi nebezpečné, pretože v extrémnych prípadoch vyvoláva stratu sluchu či nebodaj zástavu srdca. V ľahkých prípadoch len svalovicu na bruchu a zachrípnutý hlas," stiahla tvár a my sme po sebe s Blackom strelili pohľadmi, no snažili sme sa nereagovať.

"Na čo to tu máme, pani profesorka?"

"Plody sú zbytočné, no korene vlniča sú hlavnou prísadou do niektorých liečivých elixírov. Napríklad na virózy."

Zamračila som sa na ňu. Ako ok, pár poznámok je v súlade s normami, ale zase v kľude, hej? Nie som tu pre srandu králikov.

"Mohli by sme teraz vybaviť ten Samhain?" spýtala som sa opäť kamenne a vôbec mi nevadilo, že nálada v miestnosti poklesla o pár stupňov. Black ma "očaril" nesúhlasným pohľadom, no Sproutová prikývla a tak sa na ňu opäť žiarivo usmial, čo jej do líc vohnalo jemnú červeň.

No zbohom.

*****

"Popínavé rastliny sú veľmi schopná vecička. Toho roku máme tu na Rokforte obzvlášť bohatú úradu. Isto viete, že tento rad je veľmi rozmanitý. Napokon- učili sme sa to minulý rok," zdvihla to húštie, ľudovo prezývané obočie, a premerala si ma.

Ako, prečo práve mňa? To ja som tá jediná inteligentná a učiaca sa v tejto miestnosti. Black mohol ukázať pár zábleskov osvietenia, ale to z neho nerobí rovnocenný druh.

"Neviem, ako presne chce Black tieto rastliny použiť, takže na mňa nepozerajte, pani profesorka," zdvihla som chladne obočie a ona sa na mňa opäť zamračila.

No čo, nepatrím k pätolízačom. Dokážem mať dobrý priemer i bez zmyselných úsmevov a klipkania hustými riasami.

Nie som dutý Black.

"No... Niečo, čo sa ťahá kúsok nad zemou a keď tak to chytí študenta za nohu?" usmial sa naoko nervózne Black, čím naznačil, že skrátka totálne netuší, čo za rastlinu by to mohlo zvládnuť.

"Pán Black, predsa sme sa učili zástupcu magických popínaviek, ktoré majú vo zvyku strašiť ľudí. Samozrejme, treba vybrať tie miernejšie, aby nesťahovali ľudí na zem, ale aby iba chytali za nohy. Nejakú s miernym stiskom."

Black úplne tápal, to mi mohol naznačiť i nechápavý pohľad plný prosby o pomoc, ktorý po mne hodil.

Posmešne som zdvihla obočie. Musím uznať, že dnešok mal i pár svetlých okamihov. Ako keď Black vyzeral, že urobí čokoľvek, keď už poviem tú prekliatu rastlinu a Sproutová si ho prestane premeriavať, akoby bol spadol z višne.

Ozaj potreboval pomoc.

Problémom bolo, že mne sa páčil Black, ktorý vyzeral, že spadol z višne. I to, ako sa škvaril pod Sproutovej pohľadom.

"Myra, zlatíčko," povedal úlisne a pristúpil o krok bližšie. Priamo pred Sproutovej pohľadom pristúpil až ku mne. Stála som k nemu bokom, otočená priamo na profesorku, no on bol otočený ku mne a podišiel až úplne ku mne, čo ma donútilo k nemu otočiť aspoň tvár. Nedokázala som ho úplne ignorovať- moja chyba.

Očividne pochopil, že mu nehodlám pomôcť. Nie, že neviem- ale nehodlám. A Black je zákerný parchant. No- má akétaké slizolinské korene, i keď uňho sa to podivne vymklo.

"Nepovieš pani profesorke názov tej peknej rastlinky, ktorú sme včera večer tak vášnivo preberali?" zachrapčal a tento raz tá chraptivosť v jeho hlase vyznela oveľa, oveľa viac.

A vsadím sa o vlastného otca, že to urobil schváľne. Pretože i Sproutová so svojím výzorom "prírodnej" ženy isto dokázala pochopiť túto provokatívnu narážku.

Ale ja nie som nejaká idiotka, ktorá chodí s Blackom v piatok na rande. Už by to konečne mohol pochopiť.

"Zlatíčko Sirius, viem iba, že som včera s Remusom riešila ten tvoj- ehm- malý problém. O tom, že by sme my dvaja vôbec boli spolu, nie som informovaná, prepáč. Ušlo mi niečo? Opäť som tvoju prítomnosť zaspala?"

Black prižmúril oči a na líciach sa mu objavili kontúry svalov o niečo jasnejšie- čo znamenalo, že ich napína. Mal pekné kontúry svalov čeľuste. Celkom ma fascinovali.

I keď to teda znamenalo, že je naštvaný.

Odrazu si Sproutová odkašľala a my sme obaja nadskočili.

Tak nejak mi došlo, že zízam na Blacka a na jeho zatnutú čeľusť a líca- ale vážne to vyzeralo super, tak nejak drsne a nebezpečne- ale obišiel ma fakt, že stojíme celkom blízko a ona 'chvíľka' je vlastne celkom pekná doba a vlastne sme sa celkom majstrovsky prebodávali pohľadmi.

No čo, profesorka môže byť rada, že sme sa nehádali nahlas, ale vraždili sa mlčky.

"Mohli by ste mi vy dvaja už povedať, čo vlastne chcete?"

Stočili sme k nej svoje pohľady- akosi sme po sebe opäť ostali zazerať, akoby to prvé zazeracie pozabudnutie bola vina toho druhého- a Black len pokrčil ramenami a ja som vzdychla.

"Predpokladám, že Slabohmat bude pre účely halloweenskej oslavy ako stvorený."

"Oceňujem, že si z mojich hodín aspoň niekto niečo pamätá," prikývla profesorka a bolo mi jasné, že už s ňou nebudú problémy.

Ale tie by mohli byť s inými Blackovými požiadavkami, a práve preto by som tu dnes mala byť ja. Tak do toho, nie?

Doteraz sme iba úspešne strácali čas.