"Potlačiteľ... Ako potlačiteľ mágie?" spýtala som sa po chvíli, keď sa mi rozhýbalo i uvažovanie, nie len fantázia a vzrušenie.

Pán boh ma opatruj, ak je pravda to, čo si myslím. A teda že môj problém s Faustom sa netýka toho, že mi klamal a že je to arogantný výrastok, ale že ide o niečo celkom iné.

"Dá sa to tak povedať."

"Takže repressor vie potlačiť mágiu?"

"Ako sa to vezme."

Zuby mi zaškrípali o seba, ako som pevne stisla čeľuste k sebe.

"Tu niekde by si mal prebrať štafetu," zavrčala som, keď sa nemal k debate a on natočil svoju tvár ku mne.

Doteraz mal zavreté oči, ale to neznamenalo, že by jeho pohľad nebol živý. Bol živý. Až moc. Akoby tá oranžová nebola len farba, akoby to bol oheň.

"Ide o schopnosť obmedziť či úplne zabrániť magickému pôsobeniu."

"Akémukoľvek?"

"Po čase áno."

"Po čase?"

"Je to ako každá schopnosť, ktorú sa treba naučiť. Nič nevieš celé hneď. Učíš sa postupne. Postupne naberáš silu."

"Takže keď si začínal, nevedel si to, čo vieš teraz?"

"Keď som začínal, nevedel som takmer nič. Teraz viem viac."

"Ale všetko nevieš."

Obrázky jeho tváre teraz a spred piatich sekúnd by boli rovnaké, ale predsa jeho výraz ochladol.

Ani ja nemám rada, keď niečo neviem a chcem to vedieť, o to viac, ak na to niekto naráža.

"Čo všetko vieš?" zmenila som taktiku a trochu povolila nohy. Chodidlami som sa dostala bližšie k nemu, ale malo to háčiky:

A) je to fuk, pretože som zamotaná v deke;

B) ako, sú to chodidlá. Nemám v úmysle doňho kopať.

"Viem vycítiť pach vlkodlaka, keď ho mám pred sebou," odvetil pokojne, no v hlase mal nádych nejakej provokačnej energie.

Provokoval ma? Aká novinka.

"A čím lepší som v tom, čo viem, tým viac ho cítim."

"To asi nie je nič príjemné," nakrčila som nos, keď som si predstavila ten ostrý, štiplavý pach.

"Práve preto som ho stlmil na minimum."

Zamrkala som.

"Chceš povedať..."

"U teba i u Lupina, hneď ako som vás začal cítiť. Prišiel som na to, že je to oveľa príjemnejšie. A potom, bavilo ma, že to o sebe neviete."

"Teba to... Bavilo?!"

"Nebolo v tom nič osobné. Občas svoju schopnosť používam i bez dôvodu. Cvičenie robí majstra a potom- experimentami sa človek učí."

"Experimentami? Vážne si práve použil slovo experiment v súvislosti s naštvaným vlkodlakom?" spýtala som sa a nebola tak rozhorčená, ako som znela, ale aj tak je to debil.

Jeho telo sa ku mne otočilo celé a hlavu si oprel o ruku. Druhou rukou sa oprel o posteľ pred svojím telom a pocit spokojnosti mu nesršal len s tváre, no z celého tela.

Telom mi prešiel záchvev vzrušenia. Ako by asi zareagoval, keby som sa teraz k nemu naklonila a prstom mu prešla po krivke lícnej kosti? Veď i to je experiment.

"Vieš, keby som to vtedy nebol urobil, nebol by som dnes schopný potlačiť pôsobenie Mesačného elixíru."

"Chceš to uhrať na účel svätí prostriedky?" vydýchla som pobavene.

To je, mimochodom, moje celoživotné motto. Ale o tom pomlčím.

"Nie je to také jednoduché. Vlk v tebe i v Lupinovi vyžaruje svoju podstatu. Preto sa vlkodlaci dokážu spoznať. Toto vyžarovanie- pach, ak to tak chceš nazvať- zacíti i každý dobrý lovec. I repressor. Dráždilo mi to zmysly, pretože narozdiel od teba, ja v sebe vlka nemám. Musel som to vypnúť."

"A čo takto sa o tom zmieniť?"

"Nepoznal som ťa. Bola si malé decko, ktoré s mŕtvolným výrazom prišlo na našu školu a hneď išlo do druhého ročníka. A navyše- som Michalak. Nie cirkusová atrakcia."

Pekná cirkusová atrakcia. Vážne moc pekná.

"Vedel by si to kedykoľvek opäť... zapnúť?"

Fakt na to nie je iné slovo. Alebo iba nie som kreatívna.

"Áno."

"Zacítil by ma ten lovec?"

"Neviem. Možno, ak je dobrý."

"Je stále na hrade?"

"Áno."

"Lupin by ma zacítil?"

"Neviem ako fungujú tieto vlkodlačie veci. Každopádne by sa ti vrátil tvoj pach."

"Keby si to vypol, zacítil by si ma i ty."

"Ale ja ťa cítim i tak."

"Ako prosím?" vyštekla som, vlastne skôr zakotkodákala.

"Si iná ako Lupin. Neviem presne v čom, ale šíriš okolo seba ešte akúsi arómu... Inakosti."

Takže Faust nevie, že som Lupus Natus? Neviem prečo, ale akosi som automaticky rátala s tým, že áno.

"To bude môj šampón," zaškľabila som sa a on mi očami prešiel po tvári v jednom rýchlom slede.

"Vedel si vtedy, keď si so mnou chcel ísť do Rokvillu, že tam ten človek bude?"

"Nie."

"Neverím, že to bola až taká náhoda."

Faust si jeden jedinýkrát zmyslí, že so mnou pôjde do Rokvillu, a zrovna tam na mňa čaká lovec. To sú mi veci!

"Taktiež nebola. Do Rokvillu som s tebou išiel, pretože si mi rozhádzala budíky."

"Magnetizujem?"

"Nie, ale vyžarovala z teba iná mágia. Akoby sa vlkodlačia podstata nielen uvoľnila, ale ešte zosilnela. Bola priam agresívna."

"Pôsobenie lovca."

"Áno, to mi došlo hneď, ako som ho tam uvidel."

"Cítil si to celú dobu?"

Neuveríte, ale zdal sa mi divný. Tie jeho pohľady- ako vtedy na chodbe, keď som prvý raz stretla lovca pri Slizoline.

"Vtedy, keď som ti povedal, že s tebou pôjdem do Rokvillu, ušlo mi to. Niečím si ma naštvala, energia okolo teba bola silnejšia a vtedy sa mi tvoj vlk prešmykol medzi prsty. Musela si to pocítiť."

Nuž, pri Faustovi mávam divné pocity celú dobu. Človek si ľahko zvykne na fakt, že ide iba o stihomam. Ako som mala vedieť, že nejde?

"Alebo vtedy v Rokville. Dokonca som ti povedal, že sa máš tváriť, že si odpadla kvôli slabosti."

Hej, vtedy to nedávalo žiadny zmysel. Ešte si pamätám ako Faust na lovca zazeral a ako nepríjemne sa tváril, keď prišiel k nášmu stolu.

Ale prosím vás! Komu to malo dôjsť?!

"Keby si neodpadla, všimla by si si, že energia Mesačného elixíra uderila i do mňa. Dalo mi zabrať, aby som sa tak rýchlo prispôsobil vyčínaniu vlkodlaka v tebe a nedal nič najavo."

"Ty to hovoríš, akoby si ho držal v klietke."

"Skôr v klietke držím iba jeho prejavy."

Pomaly som vydýchla a odhodlala sa k svojej ďalšej otázke. Zaujímala ma asi najviac zo všetkých, no rovnako bola zo všetkých najriskantnejšia.

Rozprávať sa s Faustom bolo ako tancovať so smrťou. Jeden zlý krok a je koniec.

"Asi sa nemám pýtať prečo..." hypnotizovala som jeho pohľad a snažila sa nenechať ho ustúpiť.

Potom sa však odklonil preč a opäť si ľahol na chrbát.

*****

"Vedel by si napríklad zastaviť premenu animága?"

"Áno."

"I bez hesla prejsť obrazom?"

"Áno."

"Zastaviť brnenie v strede pohybu?"

"Áno."

"Zabrániť kúzlu, keby na teba niekto namieril prútik?"

"Nie."

"Zast- Nie?" zasekla som sa. V tom výčte toho, čo všetko Faust vie, sa nachádza niečo, čo nevie?

"Žeby moc repressora nesiahala až tak ďaleko?" zatajila som teatrálne dych a on prevrátil očami.

Radšej keby ich mal zavreté.

"Moc repressora tak ďaleko siaha, ale nie moja."

"Chýba ti talent?" zaškňúrila som sa ako malé decko a celkom otvorene si z neho robila srandu.

Keď je pri mne Faust, nemôže sa mi nič stať, no nie? Ibaže by ma zabil on sám. Ale to je holt riziko povolania.

"Chýba mi prax," precedil a hodil po mne ukážkový pohľad znechutenia.

"Takže nie je vylúčené, že to niekedy vedieť budeš?"

"Nie si trochu zvedavá?"

"Zaujíma ma to."

"To verím," vzdychol a zavrel oči.

Na jazyk mi vyplávala ďalšia hlúpa otázka, ale rozmyslela som si to.

Kým budem ticho, môžem si užiť pohľad naňho. Takže sa obetujem pre dobro veci.

Ochotne.

Naklonila som sa trochu bližšie, až som skôr sedela pri jeho tele než že som sa opierala o záhlavie postele.

Ale videla som naňho lepšie, takže vezmi to čert.

Ak sa čo najskôr nespamätám z tohto... pobláznenia... neskončí to dobre.

Pretože Faust je Faust. To hovorí za všetko, ale skrátka ide o to, že byť to niekto iný, nemám problém sa teraz k nemu skloniť.

U Fausta však problém mám, pretože normálny chalan by zareagoval kladne. Faust ale nie je normálny, a to po žiadnej stránke.

Ok, poviem to nahlas...

Proste som zbabelá.

Faust otvoril oči a mnou trhlo, akoby niekto dozadu potiahol motúzik, ktorý mám uviazaný okolo krku. Od toho, aby som sa odtiahla, ma však odradil jeho pohľad, ktorý ma s ľahkosťou uveznil vo svojej mäkkej hĺbke.

Snažila som sa dýchať pomaly, ale pravdou je, že dych sa mi trhal. Srdce mi spadlo nižšie a pulzovalo na celkom inom mieste...

Jeho oči zažiarili a nemať súdnosť, tvrdím, že ma priťahovali bližšie.

Odrazu ale odvrátil pohľad a upriamil ho na dvere.

"Prišiel Lupin."

Musela som skúsiť naštartovať viackrát, ale napokon mi to došlo.

"Ako vieš?"

"Je cítiť Mesačným elixírom."

Vydýchla som obyčajné dočerta a postavila sa, zamieriac ku dverám.