Utekala som od Škriekajúcej búdy smerom k... vlastne ani neviem kam. Skrátka som utekala.

Pľúca sa mi plnili studeným, vlhkým vzduchom. Na kožuch mi dopadali kvapky dažďa so stála väčšou kadenciou, ktorá zodpovedala mojej zväčšujúcej sa rýchlosti. No necítila som ich- alebo som im len nevenovala pozornosť.

Po pol hodine ma začali páliť nohy, nos i pľúca a tak som spomalila. Ušla som riadny kus v snahe nájsť lovca, no stále som necítila ani prítomnosť človeka, ani Mesačného elixíru.

Prudko som zastavila, pri čom sa mi nohy zaryli do blata, ktoré sa z posledných síl snažilo tváriť ako sneh. Zdvihla som hlavu k oblohe, môj bystrý zrak vyhľadal zdroj veľkej žiare a môj vlk zareagoval hlasným zavytím. Mesiac v splne bol priam božský, v jeho svetle sa môj vlk kúpal ako v tom najuvoľňujúcejšom kúpeli.

S očakávaním som chvíľu pozorne počúvala, či sa neozve odpoveď, no zvuk lesa nič nenarúšalo. Moje uši z času na čas zareagovali na nejaký zvuk v lese, no išlo o reflex. Prasknutie konárika pod packami niečoho malého, možno králika. Kvapky stekajúce po tele hladkých stromov či ťukanie dažďa na môj chrbát. Klop. Klop. Klop.

Lupin nereagoval. Spal.

Po premene takmer okamžite uľahol. Jeho spánok pripomínal bezvedomie, no to bolo správne. Premena urýchlila pôsobenie elixíru, ktorý zafungoval okamžite. Možno spal už pri konci premeny a i tak dobre.

Otriasla som sa ako pes, čím som svoju srsť zbavila prebytočnej vlhkosti a pomalým cvalom pokračovala v ceste lesom.

Číha na mňa- po poslednej obálke som si istá, že číha- a ja číham naňho. Je len otázkou času, kedy sa stretneme.

*****

Prešlo pár hodín a stále nič. Začínala som byť nedočkavá, telo sa mi chvelo únavou i hladom. Ak by som mala čakať dlhšie, zbláznila by som sa. Nanešťastie som ale čakať nemusela.

Že je niečo zle, mi bolo jasné, keď som tak náhle pocítila Mesačný elixír takou silou. Telom mi prebehol elektrizujúci záchvev, no nejednalo sa o bolesť, ktorá elixír sprevádzala v ľudskej podobe. Myseľ sa mi jemne zahmlievala, preberali nad ňou kontrolu inštinkty, až som si len s ťažkosťami a priveľkým úsilím dokázala zachovať časť ľudskosti, časť svojho ja.

Kde bol doteraz, že som elixír nezačala cítiť pozvoľna?

Odrazu nápor elixíru zmizol, ostala len jeho jemná aróma, ako keď okolo prejde žena s jemným parfumom. Len kratučký závan vône a je to preč, ostane len matná, vyhasínajúca spomienka v nose.

Niekoľkokrát som sa otočila okolo vlastnej osi v snahe nájsť lovca, no les bol tichý. A najmä prázdny.

Prešla som sotva sto metrov, keď sa to stalo znova. No po rýchlom objavení prišlo i rýchle zmiznutie. Otriasla som sa animálnym záchvevom, keď moju myseľ na okamih objalo absolútne temno.

Svoje kroky som spomalila, snažila som sa čo najviac upínať na svoje ľudské myšlienky, na slová v nich obsiahnuté, no pred očami sa mi mihali obrazy zvierat, ktoré boli v mojej blízkosti a ktoré som cítila, i keď som ich nevedela presne zaradiť. Videla som mäso, svaly, krv a kosti, videla som pohybujúce sa menu o viacerých chodoch.

Zaryla som laby hlbšie so studenej brečky pod sebou, čím som síce rapídne znížila svoju schopnosť prípadného rýchleho úniku, avšak pomohlo mi to sústrediť sa na niečo iné, ako na hlad, ktorý zvieral mojej útroby a ktorý vyvolával chuť vyť.

A elixír znovu prišiel. Ako aj znovu odišiel. Niekoľko ráz sa to zopakovalo a vlkovi vo mne začínali praskať nervy. Vo chvíľach, ako je táto- keď je môj vlk priam besný zúrivosťou- mávam pocit, že už sa nikdy nepremením späť. Že už sa nemám na čo viac premeniť.

Z hrdla mi už nejakú dobu vychádzalo nebezpečné vrčanie. Stačilo by mi zbadať obeť, aby som stratila kontrolu a vrhla sa po nej.

Žiaľ až neskoro mi došlo, že to je presne to, čo chcel.

Elixír sa objavil znovu, na čom som vydala niečo medzi zavytím a zavrčaním, znak búrky, ktorá sa odohrávala v mojom vnútri. Pretože tento raz sa nezjavil len elixír, ale i samotný lovec.

Dopredu som vyštartovala bez akejkoľvek snahy ovládnuť svoje telo. Na snahu by som najskôr musela vedieť, že je nejaká potrebná- no ja som nevedela nič. V tej chvíli som nebola človekom uväznenom v tele vlkodlaka. Bola som len zvieraťom, ktoré zbadalo svoju korisť. Primárna potreba trhať v tú chvíľu zvíťazila nad akoukoľvek inou myšlienkou.

Vzdialenosť dvadsiatich metrov som prekonala v stotine sekundy, no keď som konečne skočila po postave v tmavohnedom koženom kabáte, po ktorom stekal dážď v tenkých, no mnohých pramienkoch, a keď som otvorila papuľu z nedočkavosti prehryznúť mu hrdlo a krvou skropiť modrú šatku, ktorej pach vo mne vyvolával tú najzákladnejšiu podstatu zvieraťa v lese, jeho obraz sa vyparil a ja som hneď po dopade na prázdnu zem stuhla v objatí kúzla.

Dotyk magickej pasce ma rýchlo vytrhol z temnoty, v ktorej bola jediným svetlom vlkodlačia potreba.

Odrazu sa v mojej hlave vynorili myšlienky, ktoré ma uviedli do reality. Uvedomila som si, prečo som tam kde som, čo bolo mojím cieľom a čo sa pokazilo.

Zhlboka som sa nadýchla a zavyla tak hlasno, že to museli počuť až na Rokforte, ktorý bol v túto chvíľu tak vzdialený.

Spoza stromu vzdialeného tak 5 metrov vystúpila postava v tmavom kabáte a v tmavom klobúku, no nepriblížila sa bližšie.

Až na moje hrdelné zavrčanie sa strohé vystupovanie lovca zmenilo a on sa rozosmial.

Jeho smiech moje nervy drásal viac než šatka, ktorú teraz postrádal. Zo skúseností musel vedieť, že tá už by ničomu nepomohla. Každého normálneho vlkodlaka by tá šatka rozzúrila ešte viac, čo by mu zbytočne pôsobilo problémy. Čo ale nevie, je, že ja som Lupus Natus. A že vďaka šatke by som síce bola rozzúrená, no tiež by som bola obyčajným zvieraťom.

Takto mi nechal ľudský rozum.

V tme noci sa zablyskli jeho zuby, no do očí som mu nevidela, pretože hornú polovicu jeho tváre zakrýval klobúk.

"Čo si mala v pláne, moja pekná? Myslela si si, že len vďaka tomu, že si vlkodlak, ma dokážeš zabiť? Tak to si zabudla, maličká, že ja vlkodlaky lovím."

*****

"Kde si nechala svojho kamaráta?"

Prudko som sebou trhla, ale jeho kúzlo ma držalo ako najpevnejšie lano. Ako pretrhnete niečo, čo nevidno? Čo nemá tvar ani podobu? Ako by ste pretrhli reťaz energie?

Nohy som divoko zarývala do zeme, zadnými nohami som sa snažila odraziť, používala som ich veľkú silu ako odrazový mostík, no nič nepomáhalo. Bola som zviazaná na toľkých miestach, že som ich ani nevedela spočítať.

Čo najsilnejšie som zavyla, no on sa opäť rozosmial.

"Voláš o pomoc? Ak smiem súdiť, tvoj kamarát nie je nablízku. Škoda, myslel som, že si to dnes užijeme."

Povedzte mi- prečo je každá záporná postava nejakým spôsobom narušená? Prečo to nemôže byť iba lovec, ktorý si bude vykonávať svoju robotu, ale je to psychopat, ktorý sa v tom vyžíva?

"Nakoniec, preto som mu poslal tie dve obálky."

Dala som si záležať, aby moje reakcie nepôsobili ľudsky. Nemohla som dať najavo, ako ma jeho slová prekvapili. Pomýlila si jeho sova snáď okno? Nemyslím si. Obálky poslal mne, no pre nejaký dôvod ich obsah mal pôsobiť skôr na Lupina.

Nič z toho som ale nemohla dať najavo. Lovec by zistil, že mám svoje myšlienky a predsa si nenechám vziať poslednú výhodu?

Len som sebou naďalej neskrotne metala a nanešťastie naďalej bezvýsledne. A on pokračoval. Ešteže existujú ješitný chlapi, ktorí sa radi počúvajú.

"Vedomie, že si v nebezpečenstve, mi malo uľahčiť prácu s ním. Ten druhý vlkodlak musel šalieť od zlosti. Ale to si ty asi vedela, že? Preto si ho nevzala so sebou," rozprával sa naďalej sám so sebou, v presvedčení, že mu nerozumiem. Ibaže ja mu rozumiem- a žiaľbohu zisťujem, že má o mne prehnane vysoké mienenie. Či ma napadlo, že cieľom tých obálok je len vyprovokovať Lupinov komplex ochrancu, aby bol počas úplnku rozzúreným- a teda zraniteľným- zvieraťom?

Tvárme sa, že áno.

No nič, to mi teraz starosti nerobí. Alebo nie až také.

Opäť som zavila a dúfala, že môj hlas bude počuť aspoň do Číny.

"Vidím, že si netrpezlivá. Tak poďme k veci." Z jeho hlasu som vedela, že už sa neusmieva. Dážď trochu poľavil, medzi hustými stromami na mňa dopadalo len zopár kvapiek. Tiež koža, ktorú mal na sebe, klopotala o niečo menej.

Otočil sa a zamieril niekam ďalej, no pomedzi stromy ho bolo ťažké sledovať. Videla som len jeho obrys- a keby neviem, že je to lovec, ani si ho nevšimnem- keď i ten odrazu zmizol. Trhla som sebou, no energia jeho pasce ma nepustila.

Nechal ma tu? To pochybujem. No aspoň už viem, ako je možné, že raz som Mesačný elixír cítila a raz nie. Proste sa prenášal. Aké jednoduché.

"Dúfam, že preferuješ blondínky," ozvalo sa nečakane v mojej blízkosti. Skôr, ako som si oňho mohla začať robiť starosti...

S jeho hlasom sa v mojej blízkosti však objavilo ešte niečo- niečo ešte viac nepríjemnejšie. Niečo, čo páchlo človekom, mäsom a smrťou.

Samovoľne som pocítila nával slín nad pachom, z ktorého by sa mi inokedy zdvihol žalúdok. V tú chvíľu som sa sama sebe hnusila, no nedokázala som zabrániť vlkodlačím chutiam.

Spomenula som si i na to, čo mi hovorili rodičia- že lovci často sami zabíjajú a potom obete pripisujú vyčíňaniu vlkodlaka, aby si zaistili odmenu za jeho dolapenie.

Natočila som hlavu maximálne ako mi pasca dovolila, len aby som si overila svoju pravdu. Lovec stál kúsok odo mňa a ťahal sa s niečím na zemi.

Bolo to mŕtve telo.

A keď som sa pozrela bližšie, zistila som ešte niečo.

Bola to Iliana.