Púšťanie skleneniek som si napokon odpustila. Z veľkej časti i preto, čo mi povedal Black.

Ja medzi nich nepatrím a ani patriť nechcem. A oni ma nechcú medzi sebou. Black by moju prítomnosť možno ocenil, ale ostatní by tak tolerantní neboli.

Ešte chvíľu som sedela v jedálni, Záškodníci i Faust už boli dávno preč, a stoly okolo mňa sa čoraz viac napĺňali.

Na ex som vypila zvyšok džúsu v pohári a vydala sa smerom do izby. Budem si čítať, budem spať, budem pozerať do steny - skrátka, nebudem robiť nič. Na takýto deň čakám už poriadne dlho.

Nohu som však položila len na prvý schod, keď som to zacítila - kosatce, ktorých vôňa zovrela útroby môjho tela a môj zrak privábila ku zdroju toho pachu.

Faust vychádzal zo slizolinsých sklepení a mieril ku schodom. Ku mne.

Spomalil, keď si ma všimol, na jeho tvári sa dokonca zračil výraz hraničiaci s radosťou.

"Ahoj," pozdravila som ho v opojení jeho blízkosťou. Ani mi nedochádzalo, ako príjemne sa tvári.

"Ahoj," ozdravil ma s úsmevom. A to už bolo veľa. Úsmevom? Vážne?

"Tuším sa ti lepšie darí bezo mňa," neodpustila som si komentár, to už stál pri mne. Nepokračoval v ceste, nech už mieril kamkoľvek. No podľa toho, že mal na sebe béžový kabát, som usúdila, že niekam naozaj smeruje.

"Kam sa chystáš?"

"Domov," odvetil a mierne naklonil hlavu, prezerajúc si ma. Nadychovala som sa k zjavnej otázke - prečo ide domov? - no prerušil ma.

"Vyzeráš pekne," povedal, jeho tvár bola typická hra svalov, kostí a tieňov, a mne srdce vynechalo úder.

"Na komplimenty si mal čas, kým sme spolu chodili. Teraz už na ne nemáš nárok," povedala som, nemyslela som to zle, bola som takmer až priateľská. No držala som si odstup.

Ticho sa uchechtol a keď spravil ešte jeden krok ku mne, takmer som ustúpila. Dostal sa tak do mojej bezprostrednej blízkosti, dokázala som vidieť jemné vrásky na jeho inak bezchybnej pleti a cítila som sviežu vôňu bielej košele, ktorú mal pod kabátom.

"Čo robíš?" spýtala som sa spanikárene, keď sa ku mne naklonil, a on ma umlčal pohľadom. Pobaveným, spokojným, radostným.

Dobre... čo?

"Rozptyľujem ťa," znova sa usmial, avšak menej radostne a viac zmyselne. Polialo ma horko.

Rozptyľuje ma? Od čoho?

Inu, jeho taktika zrejme funguje.

"Faust," oslovila som ho, keď sa naklonil ešte bližšie, až hrozilo, že zhorím. Môj hlas bol rázny.

Bol rázny, pretože sme sa rozišli. Nech zo mňa nerobí vola.

Zastal v pohybe, len na niekoľko desiatok centimetrov odo mňa, a vzdychol.

"Máš pravdu. Prepáč," pokrútil hlavou a ustúpil. Lenže ja som ho nasledovala, akoby ma očaroval.

"Čo sa deje?" naliehala som. Potrebovala som nejaké vysvetlenie, pretože mi to nedávalo zmysel.

Jeho dobrá nálada, jeho záujem o mňa, jeho cesta domov...

"Súvisí to so mnou?" pokračovala som, keď na mňa kamenne hľadel. Bolo ťažké s ním komunikovať, pretože sa nedal čítať. Vedela som len to, čo mi povedal. Alebo to, čo som si vymyslela.

Prvého bolo príliš málo, druhého zase zbytočne veľa.

Mierne sa usmial, jeho oranžové oči však tento raz ostali chladné, tajomné.

"S tebou súvisí všetko," odvetil a naďalej na mňa pozeral, akoby som bola niečím, čo sa chystá ukradnúť.

"Skús byť menej teatrálny a viac doslovný."

Kútiky úst mi zacukali v skrývanom úsmeve, potom však len pokrútil hlavou. Už som sa chystala byť nahnevaná, v tom ma ale popadol za ramená a pritiahol bližšie. Ocitla som sa uväznená v jeho objatí, uväznená vo vlastnom víre pocitov, uväznená vo vlastnej túžbe.

Dvakrát som pocítila tlkot jeho srdca, pokojný a spokojný, raz som do pľúc nasala jeho vôňu, len jeden elektrický impulz prešiel mojím telom, keď som si bytostne uvedomila jeho štíhle, pevné telo naproti môjmu.

A odrazu bol preč, nedržal ma v náručí, smeroval hore schodmi a jeho ladné pohyby boli to jediné, na čo som sa dokázala sústrediť.

Bol už na druhom medziposchodí, keď som sa spamätala.

"To bol podraz!" zakričala som za ním. Neotočil sa, nespomalil. Doľahol však ku mne jeho smiech, zamatový a hladký, pohladil ma po koži a nechal ma stáť, tam na tom prvom schode, akoby ma zhypnotizoval.

Tak teda znovu - čo?