"Myra," oslovil ma a na jeho tvári sa zjavil láskyplný, no stále povýšený výraz, "lenže ty si oboje."

Táto informácia by ma možno dostala, lenže mi neprišla moc realistická, takže ma vo výsledku nechala chladnou. Vlkodlak nemôže byť animág. Vlk v ňom pohltí všetko, nenechá priestor pre iného vlka.

"Jáj," prikývla som po chvíli, akoby mi to malo byť jasné. Zaškaredil sa na mňa, pokrútil hlavou a pokračoval.

"Legendy tiež hovoria, že vlčí animágovia dúfali v iné riešenie," rozprával, nenechajúc sa vyviesť z miery mojou maličkosťou. "Preto vyhľadali ľudí, ktorých ovládal Mesiac."

"Vlkodlakov," uhádla som nie príliš ťažkú hádanku, no Faust prikývol, zrejme rád, že nie som úplne duchom neprítomná. Pretože to sa mi na dejinách stáva často.

"Nechali sa premeniť v nádeji, že sa ich vnútorný vlk opäť ozve. To sa nestalo a z nich sa stali taktiež vlkodlaci. Lenže iní ako ostatní."

"Lupus natus," vydýchla som. O tomto som v živote nepočula a či už je to pravda alebo nie, je to dosť cool. No prekvapilo ma to. Ohúrilo. "Takže prví Lupus natus vznikli ako zvierací animágovia premenený vlkodlakmi?"

"Môžeš tomu veriť i nemusíš, faktom však je, že dnes sa animágovia schopnosti meniť sa na zvieratá naučili. Prvých z nich však premenila prírodná mágia, mágia, ktorej sa v ľudskom svete, i v tom čarodejníckom, nič nevyrovná."

"Prečo tá prednáška?" zamračila som sa odrazu a podivný chlad sa opäť ozval.

"Repressor potláča mágiu. Nie len ľudskú, akúkoľvek. Okrem jednej."

Nechajte ma hádať - prírodnej?

"Tak, akoby som nedokázal skrotiť Zúrivú vŕbu, tak mi uniká i tvoja podstata Lupus natus. Dokážem ovládnuť vlkodlaka v tebe, no tvoje pravé jadro, esenciu dedičstva zvieracích animágov a prírodnej energie - k tej sa nedostanem. Myslím, že podobne funguje i puto svorky. Jeho veľká časť pochádza z prírody. Nedokážem ho ani len izolovať, nie to s ním niečo spraviť. A predsa to je nič proti čistej, silnej energii, ktorú v sebe nosíš ako prírodný vlk."

"Ale to sú len dohady."

"Dohady, na ktoré si však môj otec potrpí."

"Tuším sa dostávame k jadru problému," neodpustila som si poznámku a on sa ustarane postavil. To je jasným ukazateľom skutočnosti, že mám pravdu.

"To, čo nedokážeme zničiť, dokáže zničiť nás. Také je heslo každého repressora, môjho otca nevynímajúc."

"A teba?"

Prikývol, no prasklinka v kameni, do ktorého bola vytesaná jeho tvár, ma držala v napätí.

"V živote by mi nedovolil sa k tebe priblížiť, keby to vedel. Ani by to nevedel, keby to nedošlo mne. Lenže ty si bola iná, tušil som to vždy, no potvrdil mi to až ten úplnok s lovcom. Knihy z rodinnej knižnice mi boli vo výskume dosť nápomocné, napriek tomu, to hlavné mi zdelil až otec, keď si ma minulý štvrtok zavolal. Dannan nebol príliš nenápadný, keď z knižnice vyberal knihy, ktoré by vyhovovali mojím potrebám."

"A ockovi sa nepáči, že máš chodiť s niekým, koho mágiu nevieš potlačiť. Takže si mi to nepovedal, aby sme sa nemuseli rozísť, a aby si mi to povedať nemusel, rozišiel si sa so mnou? Veď to nedáva zmysel."

"Keby si si nedomýšľala kraviny, možno by to zmysel dávalo," venoval mi znudený pohľad a ja som sa v ten moment o málo scvrkla.

Dobre, už mlčím.

"Rodičia mi skutočne dali ultimátum. Buď to s tebou skoncujem a budem sa od teba držať ďalej, alebo..."

"Alebo?" spýtala som sa, napnutá ako strunka.

"Ťa utopím v michalakovskom svete."

"Čo v preklade znamená?"

"Zatiahnem ťa do sveta, ktorý nedáva druhé šance. Vydám ťa napospas otcovi."

Keď som mlčala, snažiac sa vyložiť si jeho slová nejak rozumne, opäť sa chopil kormidla.

"Tak ako sa dnešní čarodejníci učia animágii, tak sa repressor učí svojmu povolaniu. Doposiaľ každú mágiu sme pokorili. Možno napokon stačíme i na tú prírodnú, chce to len vedomosti, skúsenosti a príležitosť. Ty si príležitosť môjho otca."

Keď som predýchala skutočnosť, že som akýsi podivný mutant, ktorého by chcel niekto skúmať, sústredila som sa i na iné veci.

"Takže ma chce čo? Zavrieť a robiť na mne pokusy?"

"To vie len môj otec a on jediný. Ja som však odmietol to riskovať."

"A otecko to nevzal dobre?"

"Popravde, bolo mi to jedno. Lenže moje odmietnutie vyhovieť mu narušil fakt, že som ho potreboval."

Bez mála som si odfrkla. Bez financií sa existuje ťažko, krutá realita, Pán Chovaný-v-postielke-zo-zlata.

"Keď v Rokville začalo vyšetrovanie, nemohol som riskovať. Vec, ako svoje zapojenie do celej veci, som si nemohol nechať pre seba. Nie ako Michalak. Nemohol som riskovať svoje ani tvoje odhalenie. A tak som otca požiadal, nech sa o to postará."

Uvedomila som si, že sa objímam rukami, pretože ma zviera chlad. Už tak zlé bolo vedomie, že po mne ide pól oddelenia bystrozorov. Vedomie, že Faustovmu otcovi dlžím láskavosť...

"Takže mu to dlžím? Byť jeho pokusný králik? To si sa rozhodol skryť rozchodom?!" zamračila som sa.

Napriamil sa a jeho oči do mňa udreli ako náraz vetra.

"Nikdy by som o tebe takto nerozhodol. Odmietol som to a bol ako na ihlách, kam až vyšetrovanie postúpi. Lenže... v piatok si mi povedala niečo, čo vo mne hodnú chvíľu hlodalo."

Zhrňme si to. Faust mi pomôže pri úplnku. Cvakne mu, kto vie ako, že keci o svorke sú len keci. Zistí si, že som Lupus natus, lenže ho odhalia rodičia. Tí mu zakážu sa ku mne priblížiť, pretože moju mágiu nevie potlačiť, a to je asi fakt strašná tragédia. Faust sa vo štvrtok vráti, je divný, ale ťažkú hlavu si z toho nerobí. Lenže potom dostane strach, že vyšetrovanie odhalí niečo podstatné, takže požiada otca o pomoc. A ten si užíva, že má páku na dosiahnutie svojho. Uniklo mi niečo?

"Nevedel som, že Wiccanka skúma tvojich rodičov. A napadlo mi, že keď to oni dovolia jej, možno nie je až tak nereálne, aby si to dovolila ty otcovi."

Tak to je pekne na omyle. Nedovolím Lope, aby sa mnou zaoberala. Prečo si Faust myslí, že by som to dovolila jeho hrôzostrašnému tatíkovi?

"Stále tu však ostával fakt, že som to nebol ochotný urobiť. Ty si naliehala, aby som ti povedal pravdu, lenže keby som ti ju povedal, poslala by si ma do horúcich pekiel."

Takže predsa len nie je taký naivný.

"Prečo si myslíš, že teraz ťa do nich nepošlem?" spýtala som sa odmerane, znechutená jeho rodinou, ohromená novými informáciami o svojom pôvode, smutná, že Faust je Michalak a jeho svet si chcem udržať od tela.

"Pretože mám riešenie, na ktoré by si mohla pristúpiť."

Zdvihla som k nemu pohľad a neskrývala vyčerpanie. Síce som voňala po Šalamúnovom dare, no omámená som bola skôr z Faustových slov.

"Celý týždeň ma zožieralo, že ak otcovi nedám dôvod, nepomôže ti. A ak tebe poviem pravdu, znenávidíš ma. A ak by sa tak i nestalo, vtiahnem ťa do víru, z ktorého sa nedá dostať von."

Jeho riešenie by ma fakt zaujímalo, pretože toto je pomerne patová situácia. Nenechám Michalaka seniora, aby ma skúmal. Lenže on potom neupokojí vyšetrovanie. To ma môže stáť kožuch. Nehovoriac o fakte, že by Fausta pravdepodobne donútil, aby ma vymazal zo svojho života.

Neklamala som, keď som mu včera povedala, že ho potrebujem. A teraz už viem, prečo to preňho bola tá posledná kvapka. Zobrala som mu všetky možnosti, i keď dobrá z nich nebola ani jedna - stále lepšie mať zlé možnosti, ako nemať žiadne.

Z myšlienok ma vytrhol fakt, že čupel na zemi pod mojimi nohami a vzhliadal ku mne, akoby po dlhej noci uvidel slnko.

"Sľubujem, že ak budeš súhlasiť, nenechám ho priblížiť sa k tebe. On upokojí vyšetrovanie, ty budeš môcť pokojne spávať a ja budem môcť byť s tebou. Dokážeš mu tým, že ma nemáš v pláne zlikvidovať, že ti môžem veriť."

"Súhlasiť s čím?"

"S tým, že niekto ťa predsa len skúmať bude. Nie, nie skúmať - snažiť sa ti porozumieť, snažiť sa identifikovať a pochopiť mágiu v tebe."

"Kto?"

Z jeho pohľadu mi to okamžite došlo, takže to nemusel ani vysloviť, predsa tak učinil.

"Ja sám."

*****

"Toto je ten skvelý plán? Začne to chodením a skončí to v labáku? To super, už chápem tvoje nadšenie z dneška. V čom by mohol mať taký plán vadu?" spýtala som sa horko a nemotorne ho obišla. Hľadel na mňa, oranžovým nožom sa prerezával až do môjho mozgu, a mne z toho bolo zle.

Na druhú stranu, v situácii, v ktorej bol, by som to možno za spásne riešenie považovala i ja.

"Aspoň si to premysli. Otec potrebuje upokojenie, pretože to o nás vieš. Najväčšou silou repressora je jeho nenápadnosť. A ty v sebe nosíš mágiu, ktorú keby si vedela usmerniť, dokázala by si vytrieť zrak i najsilnejšiemu z nás. Nemôžeš od neho chcieť, aby to bral na ľahkú váhu. Nie u jediného syna a pokračovateľa rodu."

To je taká pompézna zbierka drístov! Rozbolela ma z nich hlava.

"Ani to po ňom nechcem. Ale na to si mal možno myslieť skôr, než si si so mnou začal."

"Ako som to mal asi vedieť? Až po tom mi otec oznámil, čo si zač."

"Čo som zač?!" vyštekla som rozzúrene. Už mám toho plné zuby. Faust je pohroma, a to dokonale ničivá.

No uvedomila som si, že vinu naňho zvaľovať nemôžem - napokon, varoval ma. Povedal, že pravdou sa k jeho rodine pripútam.

Len mohol zdôrazniť, že tá pravda ma naserie.

"Si zbraň, ktorú niekto môže použiť proti nám. Sama máš dosť ambícií a ega na to to skúsiť."

"Myslíš, že by som ti ublížila?" roztvorila som oči v náhlom šoku. O tom to celé je? Myslí, že svoju úžasne epickú a neopakovateľnú energiu použijem na to, aby som ho zranila? I keď vlastne nechápem, čo mi práve povedal, a rozhodne nemám pocit, že by som bola nejaká extra výkonná zbraň?

Priblížil sa ku mne len natoľko, koľko som mu svojím strnulým držaním tela dovolila. Bol na dosah ruky, ale pre mňa to bola momentálne neprekonateľná vzdialenosť.

"Dokážeš mi ublížiť viac, než si myslíš. A s tvojím rodokmeňom animága to nemá nič spoločné."

Úprimnosť i odťažitosť v jeho svetlých očiach ma fascinovali. Spolu s jeho slovami ma však hlavne úplne paralyzovali.

"Faust, to, čo po mne chceš..." začala som neobratne, našťastie ma prerušil.

"Premysli si to. Pravda je vonku, teraz už je to len na tebe. Necháš ma to urobiť a ja ti sľubujem, že budeš v bezpečí. Možno dokonca viac porozumieš schopnostiam repressora či svojim vlastným. A budeš vedieť, že s tým môžeš kedykoľvek prestať. Ja nie som môj otec. Pre mňa nie si len ohrozený druh nepodrobenej mágie."

A čo pre teba som? chcela som sa spýtať, lenže som naňho dokázala len hľadieť.

Bolo by pekné povedať áno a zbaviť sa tak problémov. Lenže po mne chcel absolútne vzpriečenie sa svojim presvedčeniam. Ako dlho som mu nechcela povedať o prírodnom vlkovi v sebe? Prečo ma musí testovať ďalšou skúškou, tento raz omnoho ťažšou?

V mojich očiach musel vidieť zaváhanie, pretože ku mne natiahol ruky v snahe ma objať. Nenechala som sa však nachytať ako na schodoch, ustúpila som takmer defenzívne. Ako zviera zahnané do kúta som po ňom strelila divokým, veľmi varovným pohľadom.

Mrak, ktorý mu prešiel cez tvár, mi po tele vyslal zimomriavky, v hrudi sa mi usídlil tlak.

Na podobné situácie nereagujem vždy najlepšie, to už ste si možno všimli.

A tak aj teraz do mňa vstúpil nekontrolovateľný hnev. Som vlk. Nebude ma zaháňať do kúta.

"Je super vedieť, ako dobre to máš premyslené," prehovorila som do dusného ticha jedovato.

Jeho výraz sa zháčil v prekvapení, potom mu však tvár pokrylo nefalšované rozhorčenie.

"Čím to, že to mám premyslené, znevažuje to, že ťa milujem?!" vyhŕkol Faust s hnevom i zúfalstvom v hlase.

Ak som doteraz mala pocit, že nemôžem dýchať, teraz som sa dusila. Jeho slová ma zasiahli v najhlbšom vnútri mňa samej, no namiesto pohladenia ma poranili.

Zvládla som len pokrútiť hlavou a vybehnúť z väzenia sklepov Slizolinu.

Extrémy v mojom živote zdá sa nie a nie skončiť.