To, čo mi povedal Faust, mi počas nasledujúcich dní poriadne vŕtalo v hlave.

Som neprispôsobivá, alebo mám pravdu, keď ma jeho návrh pohoršuje? Pretože on sa tváril, minimálne keď mi ho predkladal, že je to úplne v poriadku. Lenže mne vedecké skúmanie svojho partnera v poriadku nepríde, nazvite ma divnou.

Neviem, čo od toho čakal. Som vlk samotár, som už raz taká, mám takú povahu, a ani členstvo vo svorke na tom nič nemení. A mám priam panický strach zo situácií, v ktorých sa ľudia dostávajú za hradby môjho súkromia.

Takže sa vo mne všetko prieči, každý chlp sa mi stavia a každá bunka sa chveje, keď čo i len pomyslím na to, že by som ho nechala byť pri mne pri úplnkoch, pozorovať ma, skúšať na mňa svoje repressorské hokús-pókus a ešte aj dávať hlásenia fotríkovi.

Lenže je to Faust. Môj Faust.

Skláňa sa nad elixír, opatrne k nemu privoniava, obočie sa mu chveje, keď sa odťahuje a siaha po extrakte z krídel juhoamerickej mory.

Mal by si dať pozor, ak to s extraktom preženie, jeho elixír naberie sivý odtieň a zmrskne sa.

Môj elixír má krásnu zelenkavú farbu a na jeho hladine sa robia rôznofarebné oká. Priam dokonalý elixír.

Napriek tomu od neho odvraciam zrak a vraciam sa k pozorovaniu Fausta. Stojí na druhom konci triedy a nevenuje mi pozornosť. Ja mu však pozornosť venujem. Venujem ju jeho vysokej štíhlej postave, silným ramenám, mierne nahrbeným pri práci s kotlíkom. Sledujem súmerné línie jeho tváre, jeho profil, jeho plavé vlasy padajúce mu do čela i zlatistý odtieň pokožky. Dlhé elegantné prsty siahajúce po miešadle a šiju pôvabne sa skláňajúcu k stolu.

Dokonalosť môjho elixíru sa ani zďaleka nepribližuje jeho dokonalosti.

Ktorej sa dobrovoľne vzdávam.

Čo mi na tom len nesedí...?

*****

"Práve som dohovorila s Lupinom a ten odsúhlasil všetko, čo ste mi napísali v liste. A predsa mám pocit, že ma len kráľovsky vodíte za nos." Wiccanka sa posadila vedľa mňa a založila ruky na hrudi, jej trucovitý výraz otriasol mojou predstavou o nej.

Vzdelaná, múdra a rozvážna žena odrazu pôsobila viac ľudsky.

"Prisahám na svoj kožuch, je to pravda," nenechala som sa vyviesť z miery a hľadela som na ňu takmer priateľsky.

"Rokfort a jeho okolie sú zrejme veľmi populárne pre mladých vlkodlakov."

"To ten čerstvý vzduch a obrovské plochy lesov," nahodila som konverzačný tón, no bytostne som si uvedomovala Lupina v miestnosti. A ďalších sto deciek.

"Viete, kde sa ten chlapec nachádza teraz?"

Marcus sa vyparil, rovnako ako Ilianina rodina či Plačúce slnko. Ostali po nich len zabednené okná a smutne vyzerajúca tabula opretá na zemi o stenu.

"Chcete otravovať aj jeho?"

Lope zamrkala a na jej tvári sa zjavilo rozhorčenie.

"Otravujem vás? Prepáčte, že sa starám. A záchranu vášho života mi tiež odpustite," mrkala čím ďalej tým viac a ja som mala nutkanie nasadiť jej slnečné okuliare. Časté mrkanie vie byť veľmi znervózňujúce.

"Občas mám pocit, že vám ani tak nejde o mňa, ako o vlastnú fascináciu vlkodlakmi."

Ostala na mňa pozerať a potom sa narovnala. Pôsobila obyčajne, na sebe mala šedú tuniku a čierne nohavice. Jeden by do nej nepovedal, že je predchnutá starou mágiou.

Energia prírody a energia človeka, povedal Dumbledore, sú zdrojmi mágie, ako ju poznáme dnes.

Viem, ktorá mágia je podľa Fausta mojou podstatou. Ako je na tom Lope?

"Nemôžem poprieť, že ma vlkodlaci veľmi fascinujú. Tak ako všetky magické stvorenia. Je niečo krásne na prepojení mágie ľudí a mágie zvierat, nemyslíte?"

Myslím.

Stíchla som a okamih som na ňu hľadela. Rozmýšľala som, či by mi k téme Lupus natus nevedela niečo povedať. Ale chcem tým riskovať jej prehnaný záujem?

"Môžem sa vás spýtať na jednu vec?" začala som napokon, ako sme tak vedľa seba sedeli a čakali na to, až sa sála zaplní.

Prekvapene na mňa pozrela, pretože z môjho hlasu musela vyčítať zvedavosť i opatrnosť, s ktorými som svoje slová vyriekla. Obvykle som skôr arogantná a povýšená.

Napokon však prikývla a aspoň sa snažila tváriť profesionálne. Jej múdre oči sa sústredili na moju tvár a ja som takmer až oľutovala, že som s tým začala.

"Poznáte tie povedačky o tom, ako vznikli animágovia?"

"Poznám ich niekoľko, čo máte na mysli?"

"Vraj pochádzajú zo zvierat, ktoré sa premenili na ľudí," upresnila som.

"Také niečo je ťažké potvrdiť, vlastne ani jedna z teórií sa nedá vyvrátiť či prijať. Skrátka sa začali objavovať ľudia, ktorí v sebe našli pre metamorfózu vlohy a tie rozvinuli v schopnosti."

"Vy tomu neveríte?"

Akoby ju tá otázka zaskočila, odvrátila pohľad a chvíľu nad tým rozmýšľala. Hnedofialové vlasy mala zviazané do rybieho chvosta, ktorý jej ležal na ramene.

Tiež by som chcela, aby moje vlasy zvládli niečo také.

"Myslím, že história každej schopnosti je veľmi zaujímavá, no nejasná."

"Vy však dokážete cítiť mágiu, nie?"

"Áno, do istej miery. Viem, že keď sa dotknem vás, ucítim zviera. Podobné je to u Lupina, predsa nie tak silné."

Tento raz som to bola ja, kto prikývol a zamyslel sa.

"A čo cítite z animága?"

"Animága?" zdvihla obočie a okamih si ma premeriavala, akoby videla viac, než som jej chcela ukázať. Potom sa jej oči vyjasnili a ja som sa uvoľnila. "Nič zvláštne, asi. Sú to čarodejníci, ktorí sa naučili používať iný druh mágie, než je tá z elixírov či prútikov. Je to ako legilimencia či metamorfomágia, chce to tréning a vlohy, ale dá sa im naučiť. Ľudia prišli na to, ako využiť svoju mágiu v rôznych smeroch."

"Lenže je rozdiel medzi energiou človeka a energiou prírody. A energia je predsa to, vďaka čomu sme schopní kúzliť."

"Asi neviem, kam tým smerujete," zamračila sa a posunula sa na stoličke tak, aby ku mne bola otočená tvárou.

No, to neviem ani ja. Len sa do svojho života snažím vniesť trochu svetla.

"Dobre, tak inak. Je možné, aby čarodejník v sebe mal mágiu prírody? Aby ju vedel použiť?"

"Asi vás sklamem, ale ani vlkodlaci to nedokážu. Príroda vládne nám všetkým a využívať ju na magickej úrovni by človek nemal vedieť. Kedysi ľudia čarovali len vďaka tomu, že z nej dokázali čerpať, ako i zo seba a z vlastnej energie, ani oni ju však nemali v sebe. Wiccani dnes to dokážu vďaka pomôckam, ako je napríklad palica živlov, ktorú som použila na samhaine. Vlkodlaci v sebe nesú časť prírody, to áno, no nie v čistej forme. Ich mágia akoby zmutovala. Mágia prírody je všade okolo nás, no nie je určená nám, aby sme ju vedeli využívať. Zúrivá vŕba a jej podobné sú čisté prírodné životy, ktoré sú na prírodnú mágiu priamo napojené a čerpajú ju prirodzene. Je len zopár stvorení, zopár výnimiek, ktoré prírodnú mágiu dokážu užívať zámerne a čarodejníci medzi nich nepatria."

"Napríklad?"

"Napríklad?" zopakovala, no ona to nemyslela ako otázku.

"Aké stvorenia?"

"V Ázii sú vraj čarovné opice, ktoré dokážu v čase párenia preniesť svoju vyvolenú k sebe," pokrčila ramenami. "I u nich je to obmedzené len na túto schopnosť, inej sa nenaučili."

"A niečo viac ľudské?"

"Morské panny, možno. Lenže ani tie ju nemajú vyslovene v sebe, len ju odjakživa používajú a príroda im to umožňuje."

"Aký je tam rozdiel?"

"Patria do prírody, pretože z nej vznikli, ale to napokon aj ľudia. I keď sú magické, neznamená to automaticky, že v sebe majú prírodnú mágiu. Prírodná mágia je koncept, ktorý označuje mágiu, ktorej zdrojom je samotná zem, život. Ľudia, i vlkodlaci, používajú vlastnú energiu, keď čarujú. Vlkodlaci dokážu z prírody čerpať, to hej, ale nie sú jej pánmi. Ak som vás správne pochopila, vám ide o prírodnú mágiu ako čistú energiu, ktorú môžete usmerniť ako chcete."

No, asi. Dobre. Keď to tvrdí.

Priznajme si to - mám v tom bordel. Už ani neviem, na čo sa mám pýtať.

"Aspoň v povedačkách, na ktoré ste sa pýtali, to tak bolo. Niektoré zvieratá v sebe túto energiu mali a len vďaka nej sa dokázali premeniť na ľudí," dodala a mierne sa usmiala.

"Spoznali by ste, keby v sebe niekto mal prírodnú mágiu?"

"U človeka? To sa mi nezdá pravdepodobné. Príroda prestupuje všetko, ako by ste ju chceli ohraničiť? Okrem toho, ľudia, i kúzelníci, majú rôzne schopnosti s rôznym pôvodom, ale čistú mágiu prírody v sebe nesú len nadprirodzené stvorenia, s ktorými do kontaktu neprídete. Povedala by som, že mnohé z nich nepoznáme."

"Čo dokážu?"

"Čo dokážu?" opäť zopakovala a asi bola rovnako zmätená ako ja. "Neviem. Čokoľvek, predpokladám. Opice dokážu teleportovať iné opice a ani nevedia prečo. Nie je to úžasné? Morské panny energiu prírody využívajú napríklad pri komunikácii vodou. Niekto, kto by takúto mágiu mal v sebe... Napokon, každá mágia vznikla z tej prírodnej. Ak sa na to pozriem takto, jeho schopnosti by mali byť neobmedzené."

"Môžeme začať," ozval sa hlas niekde z priestoru a my sme obe vzhliadli na Lupina. Ten sa tváril neurčito a jemné vibrácie z neho ma dovádzali k presvedčeniu, že niečo z nášho rozhovoru začul.

A asi mu to dávalo rovnaký zmysel ako Lope. Respektíve, nedávalo.

Prikývla som, postavila som sa a odišla na kraj miestnosti, kde som sa postavila ku dverám.

V miestnosti zašumelo, keď sa Lope postavila a prešla k pódiu.

Zatvorila som oči a hlavu si tiež oprela o stenu za svojím chrbtom.

Nezdá sa mi, že by som v sebe mala prírodnú mágiu. Ak má Lope pravdu, len to, že stvorenie pochádza od prírody a zároveň je magické, ešte neznamená, že má v sebe prírodnú mágiu. Zvieratá, ktoré sa premenia na ľudí, mi prídu presne ako stvorenia od prírody, ktoré sú magické, takže prečo by v sebe mali prírodnú mágiu mať?

Faust sa možno napokon mýli, Lupus natus nemá s pôvodnými zvieracími animágmi nič spoločné a všetko je úplne inak.

A možno sa nemýli a ja dokážem čokoľvek.

*****

Sála sa vyprázdňovala, zo svojho stanoviska som sledovala tok študentov valiacich sa z miestnosti i dychtivých profesorov, ktorí sa dali do reči s Wiccankou.

Úplná celebrita.

O dva dni je úplnok a takmer guľatý mesiac svietiaci za oknom na oblohe to len dosvedčuje. Lope sa zúčastní úplnku s rodičmi, tam sa neprivterknem. Lupin párkrát nadhodil tému úplnku, až doteraz sa mi ho ale vždy podarilo striasť.

Lebo netuším.

Do lesa nepôjdeme. Premiestniť sa tiež nemáme príliš kam. Takže čo s nami?

Opäť som zavrela oči, opäť som sa oprela hlavou o stenu, vytesnila som prúdenie osôb. Jediná vec, ktorú som vytesniť nedokázala, bola Lupinova prítomnosť v sále. S úplnkom za dverami bolo ťažké ignorovať člena svorky, i keď vyžarovanie vlkov Faust naďalej potláčal.

Lupin bol totiž ako chodiace pokazené rádio. Šum, ktorý som z neho cítila, šum tvorený nervozitou, napätím, potrebou uvoľnenia, dokonca i tým, že musel klamať Lope... Čakala som, kedy dostane hysterický záchvat.

Lenže, keď Lupin chce, vie byť dosť nečitateľný. Uzavretý, povedala by som. A tak i teraz chodil po miestnosti, nenútene a pokojne, bavil sa s prefektami, s profesormi i s obyčajnými študentami. Občas sa usmial, občas sa zamyslel, občas sa zamračil. Svoje pocity dobre skrýval a ak ho trápilo, do akej nory sa schová o dva dni, nedával to na sebe najavo.

Uvedomila som si, že naňho hľadím ponad hlavy, ktoré sa pohybovali okolo mňa na krkoch odchádzajúcich divákov. Uvedomila som si, že jeho polohu kontrolujem každých tridsať sekúnd.

Čím bližšie úplnok bol, tým viac som si uvedomovala puto svorky, tým bolo silnejšie.

Najviac som zvieraťom bola okolo úplnku, predsa prítomnosť vlka v sebe cítim stále. To je to, čo ma odlišuje? Čo odlišuje moju mamu?

Má to tak aj Lupin a otec? Mal by to tak Marcus, keby skutočne bol vlkodlak?

Chýbali mi odpovede, relevantné odpovede.

A skutočne ma zožieralo vedomie, že získať ich nie je nemožné. Stačí zísť pár schodov, zaklopať na jeho dvere a povedať áno.

Škoda, že čím ľahšia úloha je, tým väčší problém mám s jej splnením.