"Škoda, že Lope neprednáša pravidelne. Musím povedať, že i keď to nie je moja obľúbená osoba, jej prednášky ma bavia," prehovoril Lupin po ceste do izieb.

Išli sme spolu. Prednáška skončila, Wiccanka ostala s profesormi a ja a Lupin sme akosi trápne ostali pred dverami sály.

Keďže nie sme vo vojne, rozhodla som sa, že na znak prímeria prežijem spoločnú cestu. Ako gesto solidarity, pochopenia a rešpektu.

Alebo také niečo.

Nevedela som, ako mám na jeho poznámku reagovať, takže som to nechala tak.

On však pokračoval, zrejme nebol spokojný s tichom.

"Odsúhlasil som jej, čo si jej písala. Nechápem, ako na to mohla skočiť."

"Pretože je to logické vysvetlenie."

"Logické? To ťažko," odfrkol si Lupin, no nepriateľstva v tom geste bolo pramálo.

"Okej, možno nie až tak logické, ako že išiel po nás, ale stále to má hlavu a pätu."

Na to zrejme nemal ako reagovať on, pretože tiež stíchol.

Kliatby po sebe síce nevrháme, ale beztak práve najzohranejšia dvojica nie sme.

"Rozmýšľala si nad tým úplnkom?" nadhodil do ticha a ja som na okamih sklamaním zavrela oči.

Otravné.

"Hej. Lenže netuším. Z hradu sa obaja rozhodne nedostaneme."

"Obaja?" zopakoval významne, zastal a zhrozene na mňa pozrel. V jeho tvári som mohla poznať, že sa nevie rozhodnúť medzi panikou a zlosťou. "To je super. Takže ma tu necháš," rozhodol sa pre rezignáciu, alebo mu to možno len nedošlo.

Každopádne mu to došlo tak, že som opäť bola najhoršia ja.

Na to sa nesťažujem, je fajn, keď ľudia pochopia, že odo mňa nemajú čakať nič dobré. Aspoň ich nesklamem.

"Upokoj sa. Ty sa z hradu dostaneš určite."

Opäť vykročil, nepresvedčene a zarazene.

"Môžeš mi to objasniť?"

"Na jednu noc si nájdeš výhovorku, prečo odísť. Skús napríklad požiadať Lope, nech to vybaví. Trávi úplnok s našimi a myslím, že keď jej navrhneš, že sa chceš zúčastniť i ty, milerada pomôže."

"A čo bude s tebou?" spýtal sa, ani neuvažujúc nad mojím návrhom. To asi neznamená, že by s ním extrémne súhlasil.

"Ja ostanem. Pobehám si po kraji lesa, skúsim nenaraziť na bystrozorov a obhliadnem terén."

Pocítila som jeho stisk na predlaktí, ktorým ma donútil zastať a otočiť sa k nemu.

"Hráš sa na obetného baránka alebo si len natoľko arogantná, že si nepripúšťaš riziko?" spýtal sa, medzi očami mal svoju povestnú vrásku. Tá i puto svorky mi hovorili, že by ma najradšej prefackal, aby som sa prebrala. Zároveň sa kdesi v ňom zjavil obdiv, nechcený a potláčaný. Obdiv? V spojení so mnou?

Lupin je chudák úplne mimo, ako vždy.

Prepaľoval ma svojím mandľovým pohľadom. Viem, čo sa mi na Lupunovi páčilo. Páči. Nemal ladný, harmonický pôvab ako Faust, jeho krása spočívala v ľudskosti, ktorou oplýval. V očiach, ktoré temneli spolu s jeho náladou, v strapatých vlasoch akoby pokrytých prachom, v únave usídlenej okolo jeho úst.

"Svoju aroganciu nepopieram, lenže ti uniká geniálnosť môjho plánu. Ty budeš so svorkou, tá ti dodá energiu a pokoj. Zároveň sa posnažíš, aby matka ani otec Lope nepovedali pravdu o Lupus natus. Ja mám svoje vedomie, takže nehrozí, že by som neuvážene vbehla do nebezpečenstva. Okolité lesy poznám a viem, ktorým miestam sa vyhnúť. Ak to bude potrebné, celú noc strávim v okolí hradu. Aspoň budeme vedieť, či je v lesoch bezpečno."

"Prečo nemôžeš ísť so mnou?"

"Pretože by to bolo nápadné," odvetila som okamžite, lenže v nose ma zaštípalo vlastné klamstvo. Obvykle viem klamať, lenže obvykle sa i viac snažím. Lupin vedel, že nehovorím pravdu. I na druhej ruke som pocítila jeho stisk, dostal sa ku mne bližšie.

"A pravý dôvod?"

Opätovala som mu uprený pohľad. Zmietol by ma, keby došlo isté k istému?

Zrejme áno. Voči Lupinovi asi nikdy nebudem plne odolná. Je v mojej svorke, je môj druh, je moja zodpovednosť.

A ja som jeho.

"Nedokážem ju nechať, nech ma skúma. Moja energia je len moja energia. Moja mágia je len moja mágia. Ona nemá právo ju spoznať."

"Nemyslí to zle. Obdivuje ťa."

Pokrútila som hlavou a z jeho zovretia sa vyvliekla. Lupin to chápal, to som na ňom dokázala rozpoznať, lenže zároveň to nechápal. Ambivalencia jeho pocitov bola takmer zrkadlom tej mojej.

"Možno. I tak to pomyslenie neznesiem."

Okamih na mňa hľadel, šum v ňom sa menil na nepríjemné vibrácie.

A potom sa uvoľnil, prikývnuc.

"Dobre. Nechám ťa tu. Pôjdem k vám a zariadim, aby sa nedozvedela, kto si. A kto je tvoja mama. Ale sľúb mi jednu vec," oprel sa do mňa pohľadom, keď som k nemu spýtavo natočila tvár, "neurob nič šialené."