Keď som vchádzala so Dumbledorovej pracovne - premýšľajúc nad tým, čím duchaplným by k téme mohol prispieť vyšinutý riaditeľ - svet bol ešte normálny.

Vtipné, ako rýchlo sa veci vedia dokašlať.

S Faustom za chrbtom som ostala stáť hneď za dverami.

Ocitla som sa zoči-voči presile. Mojou jedinou myšlienkou bolo - uteč.

Tri osoby, ktoré sedeli na kreslách v zrejme prijímacej časti Dumbledorovej pracovne, na mňa ako jeden stočili pohľady.

Muž, nápadne pripomínajúci Fausta, sa postavil a zamieril ku mne.

Inštinktívne som chcela cúvnuť, ale vlk vo mne ma zastavil.

Faust sa presunul vedľa mňa a zaujal skoro až obranný postoj.

Jeho otec ho obdaril pomerne zaujímavým pohľadom, ktorému som vôbec nerozumela, ale nepovedala by som, že bol negatívny.

Pripomenula som si, že aj Michalak senior je len človek, a snáď úspešne som nedala najavo nič z klbka pocitov, ktoré mnou zmietali.

"Vy budete slečna Courterová," prehovoril hlasom, ktorý k jeho prázdnej tvári vôbec nesedel. Bol takmer vrúcny. Inak bol presnou kópiou Fausta - jeho črty boli vytesané do kameňa, jeho výraz nedával najavo vôbec nič. Jeho myšlienky sa skrývali za rovnakým oranžovým odtieňom ako Faustove, len vlasy mal o málo tmavšie.

Bol dychberúci.

Nesršala z neho mladosť ako z Fausta, naopak, vyžaroval takmer neznesiteľnú všemoc. Vševedomosť. To všetko skryté za nepreniknuteľným, skúmavým pohľadom.

"Faust Michalak. Som rád, že vás konečne spoznávam," prehovoril tým michalakovským patentovaným zdvorilým, formálnym hlasom.

Prijala som ruku, ktorú mi podával, krátko si s ním potriasla a potom sa stiahla, pokiaľ možno čo najviac v pohode.

Faust po mojom bokom mi dodával podivnú odvahu. Zvláštne, keďže jednám s jeho otcom.

"Faust mi nepovedal, že ste tu," prehovorila som konečne a s potešením zistila, že môj hlas je len a len môj hlas. Mierne drzý, už trochu viac nepríjemný a hlavne prázdny.

"Asi sa bál, že potom by vás sem nedostal," zasmial sa Faust starší a ja som strnula. Nie, nie ja - môj vlk sa napäl. Cítil autoritu, cítil silného vodcu a cítil nebezpečenstvo. Nejasné a skryté, o to viac záludné.

Faustovmu otcovi sa v očiach zjavila akási jednoduchá fascinácia, keď sa otočil na svojho syna.

"Naozaj zaujímavé," prehovoril trochu zarazene a mne akoby niekto sfúkol sviečku.

"Vravel som," odvetil Faust s nezáujmom, ale ja som ho poznala. Cítila som tú jemnú vibráciu v jeho hlase, ktorá sa tam zjavovala len vo výnimočných prípadoch, keď bol nesvoj.

"Mohli by ste to svoje vystúpenie preniesť aj sem?" ozval sa chladný ženský hlas, v silnom kontraste s vrúcnosťou toho Michalakovho.

Očami som vyhľadala zdroj toho hlasu a tie mi takmer vypadli z jamiek. Až teraz som sa viac sústredila na Faustovu matku a opäť dostala ten pocit - uteč.

Nebola nádherná, akoby som čakala od ženy, ktorá porodila tú dokonalosť, čo stála po mojom boku. Jej črty boli súmerné a zaujímavé, ale nie vyslovene krásne.

Svetlú pleť po nej Faust nezdedil, ani vlasy farby líščieho kožuchu. Za to ten pohľad - odmeraný a nedostupný - ten mal po nej.

Jej svetlé oči na mňa pozerali z nižšej pozície v kresle, predsa zvrchu. Ak sa Faustov otec snažil nedať najavo nadradenosť, ona sa snažila dať ju najavo za oboch.

Možno to bolo preto, že nevedela, o čom sa chlapi bavia. To naštve.

Nie, ona ma nemohla cítiť. Nebola repressor. A nemala ani leprikóna, ako ma zcela nevhodne napadlo.

"Až po vás," ustúpil mierne stranou Michalak a nasmeroval ma k prázdnemu kreslu.

Vždy tu bolo toľko kresiel? A kde je vôbec Dumbledore?

Posadila som sa, očami hltajúc oblečenie tej ženy. Sýty smaragdový odtieň blúzky jej kabátika dával vyniknúť farbu jej vlasov i pleti. A biele šaty, ktoré mala na sebe, dávali slovu biela úplne nový rozmer.

Posadila som sa, len matne si uvedomujúc, že na mňa všetci pozerajú a že Faust si kreslo pritiahol bližšie k tomu môjmu.

Niečo vo mne ma totiž veľmi silne smerovalo k tretej osobe, ktorá sedela trochu bokom. Môj vlk, moje ja, môj lupus natus - to všetko v miestnosti najviac trápil muž, ktorý ma sledoval ostražito a oveľa viac nepriateľskejšie, než všetci v miestnosti. Dohromady.

"Slečna Courterová, toto je moja drahá manželka Gillian. A toto je môj poradca, Noah Durden."

Starší muž - Noah - nijak nezareagoval. Sedel opretý tak, aby bol čo najďalej, a sledoval ma pohľadom, ktorý vedel zabíjať.

Zaujímavé, že moje nesympatie padli práve na človeka, ktorý doposiaľ nepovedal nič.

"Faust, mal si hneď povedať, že je to celé o tom, ako vyzerá," pokračovala ľahostajným a nepríjemným hlasom Faustova matka. Hrubý spletený cop jej hrdzavých vlasov ma rozčuľoval - bol dokonalý.

A predsa ma nerozčuľoval tak, ako fakt, že som každých pár sekúnd musela očami vyhľadať Noaha. Bol starší než Faustovi rodičia, vychudnutý a jeho vlasy už dávno stratili farbu i silu. Špicatý nos a tenká linka pier jeho tvár zbavovali akýchkoľvek sympatií, pleť vyblednutej farby vyzerala mŕtvolne. Pôsobil znepokojivo. Zákerne, neprispôsobivo, inteligentne.

Kombo jak do hororu.

Faust po matke hodil primerane znechutený pohľad. Faust starší sa zasmial.

"Gillian, keby si to len mohla cítiť," vzdychol a celú svoju osobu upriamil na mňa.

A v tom mi došlo, čo chcel Faust povedať tým, že ho ku mne nepustí. Fyzický kontakt tým nemyslel.

Bolo okolo mňa príliš ľudí, príliš vnemov a hlavne som bola stále tak nejak v šoku. A môj vlk celkom nesprávne vyhodnotil situáciu, keď sa obával hlavne Noaha.

Pretože razom všetko vo mne utíchlo a ostal len chlad. Strach. Ničota.

"Otec," ozval sa po mojej lavici Faust, takého som ho ešte nepočula. Jeho hlas bol varovný, veľmi tichý a veľmi výrazný.

Ničota ma opustila a opäť som to bola ja - so svojím vlkom, so sebou, s prírodnou mágiou (asi, v tomto som stále nováčik).

Utíšil ju Faustov otec? Preto som mala pocit, že zo mňa na pár okamihov neostalo absolútne nič?

Nedokázala som to ovládnuť a roztriasla som sa. Ten pocit ma zasiahol, rezonoval vo mne i po jeho odoznení. Bolo to horšie ako bolesť, horšie ako smútok či hnev. Bol... prázdny a ľadový. Ako pohľad Ilianiných mŕtvych očí.

"Prepáčte, zabudol som sa," rozhodil ruky Michalak a opäť sa zasmial. Jeho smiech bol napriek všetkému príjemný.

Dobre. Faustovu rodinu nijak zvlášť asi nikdy milovať nebudem.

"Mohol by mi niekto vysvetliť, o čo tu ide? Určite ste informovaný o tom, že sa nenechám vami ani nikým iným analyzovať," spustila som, keď už pohár trpezlivosti pretiekol.

"Dievča, na to už je neskoro, ver mi," ozvala sa Gillian a prvý raz v jej hlase zaznelo čokoľvek pozitívne. Myslím, že to bol súcit.

"Otec, prejdi k veci, prosím," ozval sa opäť Faust. Nepozrel na mňa, nevenoval mi jediný pohľad. No bol pri mne, sedel blízko, tváril sa rozhodne a neoblomne. A veľmi jasne - bol na mojej strane.

Mala som chuť dotknúť sa ho, no odpustila som si to. Teraz na to nie je vhodná chvíľa.

"Slečna Courterová, môj syn vás už oboznámil so situáciou, v ktorej sme sa všetci akousi podivnou hrou osudu ocitli. A určite vás informoval o tom, kde vidím hlavný problém. Teraz viac ako pred tým, ak mám byť úprimný."

"To myslíte tú časť, kde sa vás pokúsim zlikvidovať?" ubehlo mi, hneď som vedela, že je to chyba.

Tri páry očí sa do mňa zavŕtali ako pri operácii mozgu, cítila som ich dotyk v hlave.

"Nepochybujem o tom, že ste odvážne mladé dievča. No práve teraz by som volil viac opatrnosti, byť vami."

Ďakujem za super radu. Úžas.

Chladnokrvnosť v jeho slovách, tvári i vystupovaní ma desili. A štvali. Asi ako väčšina vecí, čo ma desí.

"Vy asi nechápete, ako absurdne mi to znie," povolila som v tóne, no nemohla som ho nechať, nech ma úplne rozžvácha. Len nech ma prehltne v celku. To bude na jeho zažívanie iste radosť.

"A vy asi nechápete, ako vážne beriem bezpečnosť seba a svojej rodiny," schladol v hlase i očiach, ak to ešte išlo. Zanechal stranou formálnosť a zdvorilosť, videla som, že zvážnel.

Nebrala som to ako hrozbu. Brala som to ako začiatok toho, prečo sme tu.

"Pozrite, ja neviem, čo sa tu snažíme dokázať. Myslíte, že vás ohrozím? Povedzte mi, ako by som to asi mala urobiť? To, že mám v sebe nejakú super-čuper mágiu, som sa dozvedela nie veľa hodín dozadu."

"Lenže to nič nemení na tom, že ju máte."

"Faust, toto nič nerieši. Pohybujeme sa tu v kruhoch," vzdychla otrávene pani matka smerom k manželovi a oprela sa do kresla. Preložila nohu cez nohu a ostentatívne sa zahľadela von z okna.

"Mama má pravdu. To, že v sebe nesie nebezpečnú mágiu, už vieme. A ja viem i to, že nás ňou neohrozí. Popravde, nemyslím, že jej dáva nejakú schopnosť, ktorou by sa jej to mohlo podariť."

Pozrela som na Fausta, prekvapene a trochu urazene, lenže on mi stále nevenoval pozornosť.

"Faust povedal, že prírodnú mágiu neviete potlačiť. Ale vy ste to urobil, ani nie päť minút dozadu," chytila som sa opäť slova.

Michalakov pohľad zbystril, tvárou mu prebehlo príjemné prekvapenie.

"To som len obalamutil vaše zmysli, ale je zaujímavé, že ste si to mysleli. Faust vám musel povedať, že prírodnú mágiu neovládame."

"Veď preto sme tu," povedal Faust.

"Nie. Sme tu preto, že by ste ju ovládnuť chceli. A ja vás to mám naučiť." Michalak sa do mňa prepaľoval pohľadom, ja som mu však odolávala, čo mi sily stačili.

Začínam chápať michalakovskú hru.

Dokonca mi začínalo dochádzať, že celá tá vec s ohrozením je jeden veľký Michalakov zámer.

"Vy sa nebojíte, že vám či vášmu synovi niečo spravím. Uvedomili ste si to hneď ako som vošla do miestnosti. Ale viete i to, že moja mágia vám uniká. A to vás štve."

Dobre, možno, asi, tak nejak trochu strieľam. Ale mám pravdu. Viem to.

Možno. Asi. Tak nejak.

Čakala som hnev, zastrašovanie a možno fyzické násilie. Prekvapený pohľad Faustovej mamy a podmračený Noahov záhľad ma v tom utvrdili.

Lenže Michalak sa rozosmial. Prvý raz úprimne.

Otočil sa na svoju ženu a vzal ju za ruku.

"Drahá, mýlila si sa. Ona je naozaj taká, ako ju náš syn opísal," stíšil hlas, čo je v miestnosti s vlkodlakom pomerne vtipné. Opäť sa ku mne otočil. "Až svojmu synovi závidím. Verím, že jediný úplnok s vami by ma toľko naučil," pokrútil hlavou.

"Nikto nepovedal, že Faustovi ho doprajem," nasrdila som sa, lenže som vedela, že rozhodnutie som učinila hneď medzi dverami, keď som sa neotočila a neodišla.

Pocítila som na stehne hrejivú ruku a takmer ma obliali mdloby, keď mi došlo, že to je Faust. Neutíšiteľná túžba sa vo mne zjavila s presnosťou švajčiarskych hodiniek.

A čo na tom bolo rozčuľujúce? Stuhnutie mojich svalov neušlo pozornému pohľadu Noaha, ktorý sa zamračil ešte viac.

Vie ten človek vôbec rozprávať? Ak áno, mňa svojím hlasom nepotešil.

Michalak sa oprel do kresla po vzore svojej manželky. Nedokázala som ho prečítať, nedokázala som pochytiť vôbec nič z toho, čo sa mu dialo v hlave. No vedela som, že je toho veľa. Za oranžovej hlbinou jeho očí sa skrývalo mnohé, ten pohľad som dobre poznala.

"Myslím, že sme sa dohodli," prehovoril nezvykle pomaly, nie spokojne, ale ani nie nespokojne.

"Dohodli? Vyriešili sme vôbec niečo?"

"Vyriešili sme váš malý problém so zákonom. A môj malý problém s vašou blízkosťou môjmu synovi. Dám od vás ruky preč. No vedzte, že príde chvíľa, kedy ma sama necháte vás - ako ste to povedali? - analyzovať."

V hrudi akoby mi dopadol ťažký kameň, jeho slová ma znepokojili do morku kostí. No znamenali, že môžem odísť.

Postavila som sa, traja muži v mojej blízkosti tak učinili tiež, no pozdravy mi nikto nevenoval.

Zamierila som ku dverám a nechcela viac počuť. Nechcela viac povedať.

Chcela som byť ďaleko. V bezpečí. Preč z ich dosahu.

Cestou do mojej izby, cestou do tepla postele, mi došla jedna vec.

Faust ma opäť prechytračil. Neviem, ako na to prišiel, no vec, ktorá ma zdanlivo mala odohnať, bola tým jediným, čo ma presvedčilo.

Stretnutie s Faustovým otcom ma presvedčilo. Urobím to. Nechám Fausta, nech ma skúma. Chcem vedieť, čo sa vo mne skrýva. A prečo je to pre Michalaka tak zaujímavé.