"Čo tam píšu?"
Faust zdvihol zrak od svojho vydania a zazrel na Blacka výrazne otráveným pohľadom.
"Prečo si to neprečítaš sám?" spýtala som sa, i keď asi miernejšie, to, na čo myslel i Faust.
"Dúfam, že sa Lupin dozvie pravdu. Že zistí, že to on je vrah," povedal Faust odrazu a mňa oblial chlad.
"Zničilo by ho to," zaprotestovala som razantne a ruky za chrbtom napla tak, že so mnou buď mohol začať zápasiť, alebo moje putá ukované z látky košele pustiť.
Našťastie si vybral druhú možnosť, no v tvári sa mu usadil neprístupný výraz. Zdvihla som konečne voľné ruky a do dlaní vzala jeho tvár, jemne ho pobozkajúc.
Na to, aby mi reči o Lupinovi pokazili chvíle s Faustom, mám ešte dosť rozumu.
Mohla som vidieť, ako to obmäkčilo jeho výraz, no skutočným dôkazom bolo až to, keď som na páse pocítila jeho zovretie.
"Neznášam predstavu, že to, čo ti urobil, ostane nepotrestané," vydýchol na moje pery a ja som ledva skryla prekvapenie. To bolo na Fausta príliš... osobné prehlásenie.
Nervové zakončenia sa mi roztancovali a srdce bilo rýchlejšie.
Začínam si uvedomovať, že Fausta k životu potrebujem.
"Ja to skôr beriem ako trest pre seba. Napokon- podviedla som ho. Riskovala som jeho život i jeho svedomie."
Na to zrejme nemal čo povedať. Aký argument by na to mohol vymyslieť? Keby som Lupina neoklamala, neprebral by sa sám v Škriekajúcej búde, nesplašil by sa a nezabil by lovca. Napokon- jeho svedomie som v hre prehrala. Že mu to takto splatím je to najmenej, čo môžem urobiť.
Faustov výraz ostával nepreniknuteľný, no v pohľade sa mu mihali veci, ktoré som nedokázala identifikovať.
Opäť som sa k nemu sklonila a pobozkala ho, prstami mu vošla do vlasov. Najskôr bol trochu strnulý- rozhovory o Lupinovi nie sú najlepším afrodiziakom- no po pár sekundách sa tlaku mojich pier podvolil a jeho dlane ma zovreli pevnejšie.
Uvedomila som si, o čo všetko ma pripravil, keď mi zviazal ruky.
Neváhala som, sveter mu cez hlavu pretiahla jedným prudkým pohybom a odstrčila ho od seba dosť silno na to, aby chrbtom dopadol do mäkkých perín za svojim chrbtom. V sekunde som sedela obkročmo na ňom, skláňala sa k nemu a bozkami obsypávala jeho krk, ramená, kľúčnu kosť. Nos mi okupovala nevtieravá vôňa kosatcov, pod jazykom som cítila jeho teplú pokožku. A pod prstami zlatistú jemnosť jeho vábivého tela.
Hladil ma po bokoch, po stehnách, až som odrazu pocítila pevné zovretie v jamke pod kolenom i to, ako sa napol a druhou rukou ma objal okolo pása. Nestačila som sa ani nadýchnuť a už som ležala pod ním a on mi sťahoval tepláky z bedier.
Telo mi zovrela potreba, ktorá hraničila s bolesťou. To, ako prudko a presvedčene si počínal, ako veľmi ma očividne chcel, ma privádzalo do zúfalstva ešte viac ako sila, ktorou som chcela ja jeho.
"Navrhujem presun," ozvala som sa zadýchane, keď mi tepláky vyzliekol úplne a chystal sa ku mne znovu skloniť.
"Kam?" spýtal sa, no v rozpore s tým ma začal opäť bozkávať.
Odtisla som ho. "Na dĺžku. Za chvíľu z tej postele totiž spadnem."
"Uhm," zamumlal a znova ma pobozkal, jeho jazyk sa pohrával s mojím a mne pomaly začínalo byť jedno, že je to na šírku výsostne nepraktické.
"Myslím to vážne," odtisla som ho od seba znova a on sa usmial. Lačne, no i pobavene.
"Myra, buď ticho," pokrútil hlavou a panvou sa vsunul medzi moje stehná. Pritisol sa ku mne tak, až som zavzdychala.
Dobre. Na šírku či na dĺžku, hlavne nech už ho cítim.
Dlane mi vsunul pod chrbát a posunul ma tak, že som ležala viac šikmo než pred tým, čo bolo oveľa pohodlnejšie. A keď sa odtiahol a začal si rozopínať nohavice, posunula som sa na dĺžku úplne.
Prevrátil očami a s potuteľným úsmevom si ľahol ku mne, opäť sa ku mne panvou pritisol a náruživým bozkom mi z hlavy vyhnal čokoľvek, čo nesúviselo s jeho telom tisnúcim sa ku mne.
Ruku vsunul medzi naše telá a prstami sa dostal až do samého stredu môjho tela, ktoré sa skrývalo pod čiernou látkou.
Napla som sa a prsty zaryla do kože na jeho chrbte.
Zdvihol ku mne tvár s neskrývaným potešením- bola som viac než len pripravená prijať ho do seba. No ani úsmev sa nedokázal predrať cez túžbu v jeho tvári, cez horúčkovitý pohľad jeho očí.
A keď sa naposledy odtiahol, aby mňa i seba zbavil posledných kúskov oblečenia, už mu nič nestálo v ceste. Neváhal, vstúpil do mňa prudko a ostro. Zalapala som po dychu, jeho vpád bol nečakane intenzívny. Tvár sklonil k môjmu krku, na koži som cítila, že má pevne zavreté oči.
Najskôr sa pohol len trochu, no postupne nabral rytmus a zdvihol tvár k tej mojej.
Hľadel mi do očí, odťahoval sa a znovu sa do mňa noril a mne v ušiach hučalo.
Pocit, ktorý sa mi rodil v podbrušku, mi nebol neznámy, predsa som ho cítila intenzívnejšie než obvykle. Energia jeho prírazov sťahovala moje útroby a hromadila sa na jedinom mieste.
Prepla som sa v chrbte, no on neprestával, nenechával ma vydýchnuť, nenechával ma prepadnúť cez okraj rozkoše.
"Ešte nie," šepkal, opakoval to dokola, akoby si to ani neuvedomoval, a ja som pevne stisla oči. Tak veľmi som ho nechcela počúvnuť, moje telo túžilo po výbuchu a uvoľnení, no on prirážal a nenechal ma.
"Prosím," šepla som, jeho telo sa zatriaslo a posledné prírazy boli snáď ešte tvrdšie a rýchlejšie, až sa moje telo začalo nekontrolovateľne zmietať v kŕči rozkoše.
Viečka som k sebe tisla tak silne, že keď kŕče po pár sekundách opustili moje telo, mala som pred očami čierne fľaky.
Zažmurkala som a snažila som sa zaostriť. Panvou sa ešte raz zhupol proti mne, na čo som sebou trhla a on vydýchol. Moje rozcitlivené telo nedokázalo spracovať podobné útoky ničím iným, len rozkošou hraničiacou s bolesťou.
Odtiahol sa odo mňa a chrbtom dopadol do matraca po mojej strane.
Uvedomila som si, že sťažka dýcha. A že ja som sa chvela, akoby moje svaly ťažko pracovali posledných 12 hodín.
"To bolo rýchle," vypadlo zo mňa po niekoľkých minútach, keď som bola schopná rozprávať, čím som ukončila svoje podivné myšlienkové pochody. Jeho dych už sa počuteľne spomalil, ale na mojom hlase boli posexové stavy stále dosť poznať.
Otvoril oči a tvár natočil ku mne.
"Prosím?" vydýchol neveriac.
Uvedomila som si, ako to vyznelo.
"Nemyslím sex," pokrútila som rýchlo hlavou.
Panebože, ten teda krátko naozaj netrval. Neviem, či ma dokáže ovládať hlasom, alebo je len kurevsky dobrý hypnotizér, ale dokázal u mňa vyvrcholenie posunúť o značný čas, ktorý však na minúty prepočítať neviem. Až tak mi to nemyslelo. Asi v tom zohráva rolu i to, že o čo viac to preťahoval, o to vrcholnejší záver to malo.
"Teda, myslím sex, ale nie to ako dlho trval. Skôr to, ako rýchlo k nemu došlo. Dali sme sa dohromady kedy? V utorok? Spustila som sa dosť rýchlo," vysvetlila som už pokojnejšie, napriek tomu, že na mňa hľadel s pozdvihnutým obočím.
Nemusel sa báť, kritizovať jeho praktiky nebudem, to by ma vlastný jazyk pálil.
Zdá sa, že moje vysvetlenie ho uspokojilo, pretože hlavu opäť položil do perín.
"Nemal som pocit, že by si váhala," jeho hlas bol však naďalej urazený. Mierne.
Privinula som sa k nemu a nosom mu prešla po ramene.
"Neváhala som. A keby som vedela, o čo prichádzam, v tvojej posteli by som bola už v utorok."
Pohladiť jeho ego mi nerobilo problém. Nie po tom, čo sa odohralo v poslednej hodine.
Za odmenu sa chrapľavo zasmial a rukou, na ktorej ramene som mala položenú hlavu, ma začal hladiť po chrbte.
"Keby malo byť po mojom, v posteli ťa mám už pred Vianocami," vydýchol a ja som spokojne zavrela oči.
*****
"Čo tam píšu?"
Faust zdvihol zrak od svojho vydania a zazrel na Blacka výrazne otráveným pohľadom.
"Prečo si to neprečítaš sám?" spýtala som sa, i keď asi miernejšie, to, na čo myslel i Faust.
"Pretože si to práve prečítala ty. Nemôžeš mi to zhrnúť?" rozhodil rukami Black a aspoň prestal chodiť po miestnosti, čo ma rozpaľovalo do biela.
Neviem, kedy sa z nás troch stala protilovecká rada, ale akosi sme sa ocitli v spoločenskej miestnosti primusských miestností. Lupin u seba v izbe nebol, predpokladám, že bol na raňajkách.
Ja som nemala chuť do jedla. A už vôbec nie po prečítaní článku, ktorý dnes vyšiel v Dennom prorokovi.
"Ministerstvo vie, že bol lovec v deň pred úplnkom v Rokville," ozval sa Faust, čím asi zhrnul najdôležitejšiu informáciu z článku.
"Ako?" zamračil sa Black a nasmeroval pozornosť k Faustovi. Bolo zvláštne, že si neskákali do vlasov, i keď na oboch bolo vidieť, že nemyslia na nič iné.
Teda, až doteraz nemysleli na nič iné. Nová informácia upútala Blacka dostatočne.
"Niekto ho videl, ako sa motal okolo Plačúceho slnka," odpovedala som mu pre zmenu ja a Black prikývol.
"Podozrievajú ho z I... z jej vraždy?"
"Len z článku sa to nedá povedať, ale pochybujem, že to vyšetrovateľov nenapadlo," prehovoril potichu Faust a tento raz sme mu plnú pozornosť venovali obaja.
"Ako to môžeš vedieť?" spýtala som sa pochybovačným hlasom.
"To, že lovci využívali neprístupné techniky k dosahovaniu svojich cieľov, bolo dobre známe. Ich funkciu nezrušili pre nič za nič. Každý auror, ktorí na ministerstve pracuje dlhšie ako pár rokov, vie, že tí chlapi nikdy nemali morálny kompas nastavený správne."
"To je dobré, nie? Teda... Ak ho podozrievajú z jej vraždy. Aspoň nebudú hľadať nikoho iného," ozval sa Black, pohľadom preskakujúc medzi mnou a Faustom, akoby hľadal potvrdenie svojej domnienky.
"Ak ich napadlo, že to lovec vzal Ilianu,-" začala som a až keď jej meno zaznelo nahlas, uvedomila som si, že Black sa mu vyhýbal. Ja som to ale robiť nemienila. Nevidela som na to dôvod, jej pamiatku prostým vyrieknutím mena neponičím. "-určite ich bude zaujímať i prečo. Pre koho mala byť návnadou."
"Keďže našli jej telo, asi si zistili, že nemala byť lovenou zverou," prikývol Faust.
Black sa zamračil. "Trochu úcty!" vyštekol nahnevane na Fausta a ten po ňom šľahol ľadovým pohľadom. Tí dvaja boli do seba ponorení pohľadmi ešte zopár sekúnd, no potom sa Black otočil na mňa, akoby mu v hlave niečo preplo.
"Čo tam ešte píšu?"
Vážne si to nemôže prečítať?
Opäť som nalistovala príslušný článok svojho vydania a prebehla ho pohľadom. "Blablabla, v Rokville prebieha vyšetrovanie... Blablabla, telo mŕtvej ženy môže súvisieť so zmiznutím lovca... Lovec bol videný, ako sa pohybuje v okolí baru, kde zosnulá pracovala..."
"Lovec bol v okolí pracovne," skočil mi do reči Faust a ja som sa zasekla. Pohľadom som článok prebehla pozornejšie a potom som k nemu zdvihla pohľad.
"To tam nepíšu."
"Nie. Citujem: Nevie sa, čo pohrešovaný bývalý lovec v dedine hľadal. Lovec. Niečo hľadal. Nie niekoho. Niečo."
V miestnosti na okamih nastalo hluché ticho, ako sme k tomu nikto nemali čo povedať. Chodili sme v kruhoch. Stále sme sa vracali k tomu istému. Frustrácia začínala páchnuť i z nábytku.
Aurori to vedia. Lovec tam v tú noc bol a niečo lovil. Čo to však znamená?
"Ten článok je k ničomu. Nevieme, ako ďaleko vyšetrovanie už je. Ani či našli jeho telo."
"Ak nájdu jeho telo, prídu na to, že doplatil na stret s vlkodlakom," povedal Faust, no v jeho hlase nezaznela žiadna emócia.
"Ale vlkodlaci v Zakázanom lese nežijú. Nemusia na to prísť," ohradil sa Black. "Navyše, jej telo sa našlo pri dedine, prečo by išli hľadať do lesov?"
Black mal z časti pravdu. A z časti nie. Čo ja viem? Veď nevieme nič. Nič, z čoho by sa dali robiť podobné závery.
Veď ani nevieme, či z jeho tela niečo ostalo.
"Takže sme tam, kde sme boli. Iba viac neistí. To je úžasné!" rozhodila som rukami.
"Možno by som vedel viac, keby si sa podelila o to, čo sa tam vôbec stalo," ozval sa odrazu Black a jeho pohľad na mňa dopadol ako ťažký baldachýn. Dokázal by ma zadusiť, keby som sa nebránila.
"Myslím, že máš dosť jasnú predstavu. Čo chceš ešte vedieť?"
Pomáhal Faustovi s telom. Vie, že to lovec zabil Ilianu, nie je hlúpy. Napokon, bol to on, kto ma utešoval na jej pohrebe, takže to vedel už vtedy. A ešte pred Slughornovou večerou mu došlo, že lovec ostal v tom lese. A nie práve v dýchajúcom stave.
"Prečo si Lupina uspala. Ako sa do toho priplietla Iliana. A ako s tým súvisí on," dodal napokon Black temnejším hladom a kývol smerom k Faustovi v kresle.
Vydýchla som a na okamih zavrela oči. Dobre, asi nadišla tá chvíľa. Napokon- je tu s nami, rieši s nami článok, ktorý popisuje niečo, o čom som mu nič nepovedala. Je zázrak, že na vysvetlení nástojí až teraz.
"Videl ma v Slnku. Vedel, že sa s Ilianou priatelím. Keď ma počas úplnku chytil do magickej pasce a ja som sa nemohla pohnúť, odrazu sa premiestnil a vrátil sa i s jej telom. Už mŕtvym. Mala byť návnadou, mala odpútať pozornosť beštiálnych vlkodlakov, zatiaľ čo by nás on zabil. Prerátal sa. Nevedel, že sme s Lupinom v svorke a to nám poskytuje výhodu." Uvedomovala som si, že tu sa pohybujem na tenkom ľade. Faust si myslí, že to, že sa dokážem počas úplnku ako tak ovládať, je zapríčinené výchovou v svorke. Nevie o Lupus Natus. Mohol by, ale ja som mu to nepovedala. Niečo v mojom vnútri mi hovorí, že nechcem, aby to vedel.
Black zbystril. Neučí sa, je lenivý a pochybujem, že sa vôbec naučil čítať, ale hlúpy nie je. Neušla mu moja lož.
Avšak neopravil ma. To som predpokladala. V miestnosti som to ja, na koho stranu by sa priklonil, nech by sa jednalo o čokoľvek.
"A on?" spýtal sa po chvíli, no už na Fausta znovu nekývol. Obaja sme posledných niekoľko sekúnd mysleli na rovnakú vec- Faust nevie dosť podstatnú vec. Mohla som vidieť, že to na Blacka zapôsobilo, v jeho očiach som o niečo vzrástla. Nebolo potrebné zdôrazňovať, koho svojou otázkou myslí.
Super, klamstvá pokračujú.
Faust nemá vedieť, čo viem ja a Black. Black nemá vedieť, čo viem ja a Faust. Ešteže ja viem všetko.
"Faust mi pomáhal. To on odčaroval lovcovu pascu. Prekvapila som ho, pripravila ho o prútik. Dal sa na útek. Ako si si iste domyslel- ďaleko sa nedostal."
Black mi až doteraz venoval celkom povzbudivý pohľad, ale po mojej poslednej bezcitnej poznámke sa odvrátil. Zachmúril sa.
Pohľadom som vyhľadala Fausta a jeho výraz ma prekvapil. Celú dobu sa tváril pomerne nezúčastnene, no teraz to bolo niečo iné. Sálal z neho chlad, ktorý prestupoval každým kútom miestnosti, každým zákutím môjho tela. Pozerala som mu priamo do očí a cítila sa, akoby ma vsotil do vlhkej cely v najzatuchlejšom žalári.
Akoby bol chlad v jeho očiach mierený na mňa.
Napokon- možno všetko neviem ani zďaleka.
"Ale prečo si Lupina uspala? Prečo si musela zavolať jeho a nemohla o pomoc požiadať nás?" vytrhol ma z myšlienok Black naliehavým hlasom.
"V živote by ste sa na vražde nepodieľali, ani som to po vás nemohla chcieť." Čo bolo trochu hrdinskejšie podané, než to v skutočnosti bolo. Ale čo. Keď už som raz s klamstvami začala...
"Takže si Lupina uspala, aby o tom nevedel? Aby sme o tom nevedeli ani my?"
"Uspala som ho z jednoduchého dôvodu- v živote by nesúhlasil s tým, čo som sa chystala urobiť."
"Čo si sa chystala urobiť?" zopakoval neveriac Black, z jeho hlasu na mňa vyšplechlo nemalé množstvo jedu.
"Chystala som sa ho zbaviť, Black. Ten chlap zabil nevinné dievča, len aby sa dostal k vlkodlakom, o ktorých nemal žiadny dôkaz, že niekedy niekomu ublížili. Nechci po mne, aby som to ľutovala. Toto je časť celého príbehu, ktorú nikdy ľutovať nebudem. I keby ma dostala do Azkabanu."
Poviedky od Clarissa
Komentáře (1)
Zobrazit celý článek
