Nedá sa povedať, že by mi u Slughorna nechutilo. Jedlo bolo fajn.

Ale spoločnosť bola vyslovene otravná. Nevraviac o témach, ktoré sa zjavovali ako blesk z čistého neba a mne vždy úspešne odpálili hlavu.

Prisahám, nemať Fausta po svojom boku, utečiem.

"A čo robia vaši rodičia?" spýtal sa Slughorne za ten večer asi už piaty raz. Veľmi rýchlo som tak pochopila, že účelom týchto večerov je sociálno-demografická spoveď, na ktorej základe Slughy vyhodnocuje kandidátov na posty svojich nových priateľov z vysokých kruhov.

Tvoji rodičia šéfujú oddeleniu medzinárodných katastrof na ministerstve? A nechceš mi dať autogram?

Tvoji rodičia pracujú na ministerstve v oddelení mokvajúcich vredov spôsobených elixírmi? A čo takto položiť príbor a odísť?

Keď bolo v miestnosti už pár sekúnd ticho, vzhliadla som. To moc často nerobím.

Black sa uškŕňal a Slughorne sediaci kúsok od neho na mňa pozeral roztvorenými očami plnými podivuhodného očakávania.

Dobre, to má len jedno vysvetlenie. Tá otázka bola položená mne.

Dočerta.

"Vlastnia obchod."

Po ďalších nemých sekundách mi došlo, že to nie je postačujúca odpoveď.

Pokrčila som ramenami a pokračovala v jedle. Žiaľ, to je moja jediná odpoveď.

"Obchod s čím?" nevzdal sa Slughorne a ja som opäť vzhliadla, tento raz viac nasrdene. V podstate sa z môjho výrazu dalo prečítať, že mi má dať pokoj.

"So zábavnými predmetmi."

To ticho už začínalo byť otravné.

"Chcete adresu?" zdvihla som obočie, keď na mňa profesor ďalej zazeral. Na to sa mu v tvári však zjavil chmár a ja som sa pripravovala na výprask. Metaforický, ale aj tak.

"Pán profesor, dnes sa vám to jedlo naozaj vydarilo," ozval sa Black, čo dokonale odvábilo Slughyho pozornosť.

Samozrejme, veď sa ozval jeho milovaný miláčik.

Ale dobre, Black ma zachránil, tak nebudem hnusná. Je fajn, že ma považuje za kamarátku. Teda, fajn sú výhody, ktoré z toho plynú. Že ma zachraňuje pred Slughornom a tak.

"Ďakujem, Sirius. Je to posledná večera, takže by mala byť čo najlepšia," vyjachtal zo seba a ja som sa na Fausta otočila s veľavravným výrazom.

To myslí vážne? Veď to varili škriatkovia! Aké zásluhy na tom už len môže mať?!

Faust sa uškrnul a sám pokračoval v jedle. On už mal výsluch za sebou. Hneď ako prvý.

Tomu sa nie je prečo čudovať. Slughy sa ho snažil uloviť tak dlho, že so sťahovaním z kože neváhal ani minútu. Prisámbohu, so spoveďou začal, ešte ani predkrm nebol na stole.

Opäť raz som vypla, pretože bolo jasné, že so mnou sa skončilo. Profesor by bol idiot, keby sa ešte pokúšal pokračovať.

Navyše sa pozornosť začala točiť okolo Evansovej, čo som naozaj počúvať nemusela.

Ešteže sa viem dosť hlboko ponoriť do vlastných myšlienok. Tak hlboko, aby som nevnímala nič iné.

Úkosom som pozrela na Fausta, ktorý elegantne odkrajoval zo srnčieho mäsa na víne.

Jeho štíhle, dlhé prsty príboru vládli ako vládne dirigent svojej paličke. Bez zaváhania, bez trápnych situácií, keď neviete ako držať vidličku, bez toho, aby sa mu kúsok mäsa vyšmykol.

Uvedomila som si, že ja som síce v prostredí, ktoré mi nič nehovorí, no pre Fausta je toto prirodzené oveľa viac, ako bežné obedy v jedálni.

Keď vidličku zdvihol k ústam a ja som ju pohľadom nasledovala, všimol si, že ho sledujem.

Zastal a ruku vrátil na stôl, ale tak ľahko, že to vôbec nepôsobilo divne. Ostal na mňa pozerať a nezdalo sa, že sa tak skoro otočí.

Neviem, čo ho zaujalo, ani čo zaujalo mňa. Ani nad čím ktokoľvek z nás rozmýšľal. Proste sme na seba pozerali.

Možno sme len obaja zabíjali nudu.

Uvedomila som si, že to muselo vyzerať divne, tak som sa radšej otočila. No tešila som sa na koniec. Ešte viac ako pred minútou, ak je to vôbec možné.

"Takže vyšetrovanie ešte neskončilo?" spýtala sa nejaká baba z Bystrohlavu, ktorej strýko robí akúsi úžasnú vec na hraniciach.

To ma zaujalo. Od povolania rodičov sme prešli k vyšetrovaniu? Nuž, to sa zvrhlo rýchlo.

"Skôr ešte len začalo," povedal chalan naproti nej s tak chrumkavým výrazom, že som takmer zase vypla. Ale inštinkt ma donútil počúvať. Tušila som, že to má nejaký význam. A podľa chladu, ktorý ma oblial, som veľmi správne vytušila i to, že mám problém.

Už zase.

"A majú podozrivých?" spýtal sa Black a vyzeral, že je mu to jedno, no mňa tak ľahko neoblafol. V jeho hlase zaznieval odtienok podráždenia a v očiach mu vyhasol ten bezstarostný plameň.

To bolo ako doznane. Takže už som vedela, o čom je reč.

Faust sa po mojej ľavici narovnal. Tiež si urobil obrázok, tiež to postrehol.

Black sa to nepýtal len tak. Pýtal sa, pretože jeho najlepší kamarát by mohol byť v nebezpečenstve. A jeho kamarátka, na to pozor.

"To mi otec povedať nemôže," pokrčil ten chalan ramenami. Netuším, kto to je, ani kto je jeho otec, ale mám predstavu. "Ale v pondelok o tom bude článok v novinách. Ak s tým má niečo dočinenia ten lovec, je dosť možné-" Ostrý zvuk preťal jeho rozprávanie a mne došlo, že to bol zvuk mojej vidličky, ktorá narazila o kraj taniera.

A kúsok z neho odrazila.

Ešte okamih som hľadela na odrypnutý kúsok veľkosti hrášku, ležiaci vedľa taniera, a potom mi došlo, že na mňa všetci zízajú.

"Hups," povedala som, kúsok taniera zmietla zo stola a opäť sa chopila vidličky.

Našťastie sa ten chalan rád počúval, takže pokračoval a nikto sa v mojej náhlej neschopnosti nepitval.

Lovec? Takže vedia, že tam bol lovec? Našli jeho telo? Našli nejaký dôkaz?

Doriti, prečo som to nepočúvala od začiatku?!

"Čo to je ten lovec?" spýtal sa niekto.

"Kedysi pracovali pre ministerstvo," vložil sa do toho Slughorne a ja som si s Faustom vymenila krátky pohľad. V tom jeho bol chlad a žiadny výraz, očividne v stotine sekundy prepol z uvoľneného módu do ostražitosti.

Očami ma jasne tlačil k zemi. Hlavne nedať nič najavo. A hlavne neodraziť ďalší kus taniera.

"Ich úlohou bolo loviť nebezpečné stvorenia."

"Niečo ako bystrozori?" spýtala sa Evansová.

"Nie tak úplne. Lovci sa špecializovali výhradne na zvieracie stvorenia. Ale potom sa niektoré strany ohradili proti ich činnosti, tak ich odbor zrušili. Vraj si počínali kruto a nedodržiavali pravidlá."

"Čo tam ten poľovník lovil?"

"Lovec," opravila som nepríjemne nejakého blbca, čo sedel vedľa mňa. Faust po mne opäť pozrel, ale ja som mu pohľad neopätovala.

"Ak tam vôbec niečo lovil. Nemusel tam byť. Otec povedal, že tu v okolí pred časom niečo vyšetroval, ale v tú noc v Zakázanom lese byť nemusel. Isté však je, že sa stratil."

"Dobre, tak teda čo tu vyšetroval?" naliehal chalan a ja som mala čo robiť, aby som neodrazila ďalší kus taniera. O jeho hlavu.

"To otec nepovedal."

"Nepovedal, lebo nemohol, alebo to nevedel?" vypadlo zo mňa skôr, ako som sa stihla zastaviť. Black po mne sekol varovným pohľadom, ale bol jediný, ktorému to prišlo divné. Všetci ostatní len chceli vedieť odpoveď.

"Počkajte si na pondelok. Ja viem len toľko, že zabitie tej baby môže súvisieť zo zmiznutím toho chlapa."

"Tá baba bola moja kamarátka," ohradil sa odrazu Black zavrčaním a tento raz som to bola ja, kto po ňom sekol pohľadom. Avšak nie varovným, ale vďačným.

Pri stole opäť nastalo ticho. Dievčenská časť stola po ňom pozrela súcitným pohľadom, každá jedna ho bola ochotná ísť utešovať. Chalani len zmĺkli, pretože na to nebolo čo povedať.

"Navrhujem skončiť s touto témou. Vieme toho príliš málo, iba by sme špekulovali. A čas si môžeme skrátiť oveľa príjemnejšími témami," ozval sa Slughorne, úlohu v tom iste zohrával fakt, že jeho obľúbenec by sa mal cítiť nepríjemne.

Vo mne sa však stále ozývali dozvuky Blackovho nahnevaného tónu, keď to vyslovil. Dozvuky jeho varovného pohľadu, dozvuky Fausta, ktorý ma vystríhal čokoľvek podnikať.

Téma sa rýchlo zvrtla- tento raz na súrodencov- a študenti i profesor pokračovali v jedení.

Na stehne som pocítila tiaž čejsi dlane a pohľadom rýchlo zistila, že patrí Faustovi.

Pozrela som naňho a chcela sa aspoň jemne usmiať- nejak naznačiť, že sa nemienim zosypať- ale nevyšlo mi to.

Nemienim sa zosypať.

Ale rozhodilo ma to. Vystrašilo. Zavalilo ako nádrž vody.

Malo to skončiť. Malo byť po všetkom. Lovec mal byť mŕtvy, Iliana pochovaná. Ja a Lupin sme sa mali opäť slobodne prechádzať pri mesiačiku.

Došlo mi, že nemôžem pokračovať v jedení. Ruky mi zdreveneli a v žalúdku sa mi usadil taký nepokoj, že som sa bála doňho čokoľvek ďalšie dať.

Takže to predsa ešte neskončilo.

Už len chýba, aby sa prišlo na to, že tu lovec išiel po vlkodlakoch. Ak ten chlap zmizol, domyslia si to- vlkodlaci ho dostali prví.

Od toho je len malý krôčik k tomu ich nájsť. A potrestať.

*****

Hneď po večeri som sa zdúchla, nehľadiac na nejaký večierok. Slughorne ani moc neprotestoval, keď som mu oznámila, že sa mi urobilo blbo a tak idem.

Tuším som v jeho pohľade dokonca zaznamenala úľavu.

Ako prvé ma napadlo ísť za Lupinom. Mal by to vedieť. Mal by byť na pozore. Napokon- to on lovca zabil. Niežeby na tom záležalo- ak ho chytia, chytia i mňa, a opačne. A dokázať vinu jednému alebo druhému pôjde ťažko. Obzvlášť, keď si Lupin nič nepamätá.

Ale dokázať vinu obom? Hračka. Stačí na to podpis na spodku pergamenu od jedného z bystrozorov.

Roztriasla som sa, kroky mi zneisteli.

Nie, Lupinovi môže všetko povedať Black. A ja na taký rozhovor momentálne nemám nervy.

Zamierila som dole, do samého podzemia hradu. Slizolinom som takmer prebehla a zastavila som sa až za dverami Faustovej izby.

Neviem, ako dlho mu potrvá sa z večierku dostať, ale vôbec mi nevadí tú dobu stráviť v jeho izbe.

Otvorila som jeho skriňu a na okamih zabudla na to, že mám nejaký problém- ten chalan mal toľko handier!

Zamrkala som a siahla po akejsi modrej košeli. Bola z mäkkého, príjemného materiálu. Skrátka spĺňala podmienky. Zhodila som zo seba obtiahnutý sveter a cez hlavu prevliekla košeľu. Bola chladivá, no bol to ten typ, čo sa telom zahreje.

Bolo mi jasné, že s nohavicami to bude ťažšie. Všetko mi bude veľké, nehovoriac o tom, ako debilne to bude vyzerať.

Napokon som však pod hŕbou kráľovských rób našla akési tepláky s gumičkou. Boli čierne a hrubé, takže v nich dosť možno zhorím, ale čo už. Gumičku som poriadne stiahla a zaviazala, takže mi nepadali. To bude musieť stačiť.

Keď som bola prezlečená a svoje oblečenie zložila na kresle, zamierila som do kúpeľne. Tvár som si niekoľko minút umývala striedavo ľadovou a horúcou vodou. A keď už bolo isté, že musím vyzerať ako zošúverená paprika, vypláchla som si ústa a zavrela kohútik. Ak po mne spolužiaci pozerali divne cestou sem, teraz to nebude o nič lepšie. Ešte chvíľu som zotrvala v prázdnej kúpeľke, sledujúc sa v zrkadle.

V hlave mi skrsla podivná myšlienka.

I s tvárou červenou od teplej vody som príliš pekná na to, aby som skončila v Azkabane.

Ešte chvíľu som na seba zamračene pozerala, keď mi došla absurdnosť takého tvrdenia a rozosmiala som sa.

Sedemnásť rokov je definitívne málo na to, aby som musela riešiť takého problémy. Ale v čarodejníckom svete sa tak nejak očakáva, že dozrejete skoro. Súvisí to i z mágiou- s jej zvládaním, s jej praktikovaním.

Ale v praxi si tú teóriu odskúša len menšina. Ja do nej, samozrejme, patrím. Plus som vlkodlak- sa čudujem, že som pred zákonom neunikala už v jedenástich.

Presunula som sa späť k Faustovi a posadila sa na posteľ. Kto vie, ako dlho mu to bude ešte trvať.

Aby som sa zabavila, začala som si prezerať jeho knihy. Mal ich naskladané v kôpkach na skrinke a mal celkom dobrý vkus. Jedna kôpka ma však zarazila.

Neboli to knihy do školy ani pre zábavu. Skôr to vyzeralo, že si robil prieskum.

Prieskum o vlkodlakoch a im podobných magických stvoreniach. Bájnych či skutočných.

Väčšinu publikácií som poznala. Máme ich doma. Upútali ma však knihy úplne na spodku kôpky. V živote som ich nevidela, nepočula o nich. Jedna z nich bola hrubá, viazaná v papierových doskách a bol na nej zošúchaný nápis. No nevenovala som jej príliš pozornosti, pretože ma zaujala tá druhá. Bola tenšia, menšia a zachovalejšia. Vlastne vyzerala draho. Bola viazaná v tmavohnedej koži a zlatým písmom na nej stálo jediné slovo: Luna.

Nemusím byť génius, aby som si to slovo preložila. Ostatné knihy som vrátila na miesto a s touto sa posadila do kresla. Opatrne som ju otvorila- bola naozaj krásna, nerada by som ju poškrkala hneď v prvých sekundách- a prezrela si prvú stranu.

Bol tam obrázok splnu nad lesom, vyzeralo to ako drevorezba.

Robil si Faust prieskum o mne?

Pretočila som stranu a v tom prišla studená sprcha. Kniha bola v latinčine. Mám chabé základy- veľa kúziel z nej vychádza- ale na toto by som potrebovala slovník. Alebo prekladateľa.

Najlepšie anglické vydanie.

Prezerala som si teda len strany a občas niečo pochytila. Lupus, luna, substantia, natura, veci, ktoré som vedela odvodiť. A odrazu som sa zasekla.

Pred očami som mala kapitolu, ktorú som ani nemusela čítať. Ktorej názvu som rozumela dokonale.

Lupus natus.

Knihu som zaklapla a vrátila na miesto s podivným chvením.

Čítal to Faust? Čo je tam napísané? Je to náhoda? Patrí to len k jeho výskumu?

Faust ovláda latinčinu?

Neviem ako dlho som sedela na posteli a rozmýšľala nad tým. Koľko toho vie? Čo všetko mi nepovedal? Vie, čo som nepovedala ja jemu?

Čím viac som nad tým uvažovala, tým viac som však bola presvedčená, že je to len náhoda. Ak má knihy o vlkodlakoch- také knihy o vlkodlakoch- musí v nich byť i zmienka o mne. Zase až tak strašne tajný druh nie som. A Faust má iste prístup do knižníc, o ktorých sa mne ani nesnívalo.

Odrazu sa otvorili dvere a Faust v nich- celkom prekvapene- zastal.

Po krátkom šoku však zavrel a pristúpil ku mne.

"Hľadal som ťa u teba."

"Nechcela som tam ísť."

Prikývol a potom ma zišiel pohľadom. "Vidím, že si si urobila pohodlie," usmial sa uvoľnene a mne ostalo horko. A nie kvôli tým hrubým teplákom.

"Robíš si o mne prieskum?" nenechala som si rozvariť mozog a postavila som sa v momente, keď si on sadol vedľa mňa.

Neuhol pohľadom, neskontroloval, či sú všetky knihy na mieste. Iba na mňa s pokojom ďalej pozeral. Viac zaskočene vyzeral v tých dverách.

"Už nie. Ale pred posledným úplnkom som toho o vlkodlakoch prečítal celkom dosť, to hej."

Prikývla som. To bola uspokojivá a nadmieru logická odpoveď.

Opäť som sa vrátila k posteli. Nesadla som si, no postavila som sa k nemu tak blízko, ako ma jeho kolená pustili.

A keď ich roztvoril, dostala som sa ešte bližšie. Jeho ruky sa okamžite ocitli na mojom páse a potom ma objal. Ja som dlane položila na jeho ramená a s pohladením ich posunula vyššie na jeho krk. Prstami som mu jemne vošla do hebkých vlasov. Ten pocit sa mi páčil.

"Nevadí, že som sa sem vlúpala?" spýtala som sa tichšie a podvedome použila riadne maznavý tón.

"Som zvyknutý, že zámok na dverách ťa neodradí," odpovedal potichu, ruku posunul na moju šiju a pritiahol si ma tak, aby dosiahol na moje pery. Jeho bozk začal jemne, no po chvíli to nestačilo. Prehĺbil ho a ruky presunul nižšie po mojom chrbte. Medzi bozkami som na tvári cítila jeho teplý dych a po chvíli mi došlo, že tie občasné vzdychy, ktoré počujem, vydávam ja.
Jedným súvislým pohybom ma pohladil po chrbtici, prešiel cez všetky stavce a zastal až na kostrči.

Mala som potrebu skontrolovať, či na mne tie tepláky nevzbĺkli. A ešte viac som si ich chcela dať dole.

Tou istou dlaňou vkĺzol pod látku košele a ja som pocítila jej teplý dotyk na nahej pokožke chrbta.

Áno, to vzdychanie som bola vážne ja.

Druhou rukou mi zatiaľ vošiel do vlasou v mieste za uchom, čo vyslalo elektrický signál do každej mojej bunky od krku hore.

Zubami ma zaťahal za spodnú peru a aj som zamraučala. Fakt- zamraučala.

Nechápem, čo so mnou jeho dotyk robil. Odtrhla som od neho pery a prudko som vydýchla. Ja by som asi vážne ocenila pauzu, pretože hrozí, že dostanem tachykardiu a srdce mi vyskočí z hrude.

Ibaže on sa perami presunul na môj krk a to bolo snáď ešte horšie. V tom, že to bolo ešte lepšie.

Alebo to bolo len rovnako úžasné. Neviem, som zmätená. Odpusťte.

Ruku z mojich krížov presunul dopredu a odrazu už som ju na sebe necítila. Len do chvíle, kedy mi rozopol prvý gombík na košeli.

Dobre, súhlasím. Len do toho.

Opäť k sebe pritiahol moju tvár a jeho bozk bol teraz snáď ešte dychtivejší. Jeho jazyk doslova láskal ten môj a ja som len prsty zvierala v päsť v jeho vlasoch, keď mi jednou rukou postupne rozopol všetky gombíky. Vtedy z mojich vlasov vyňal i druhú ruku a košeľu mi stiahol z ramien- ale len toľko, aby mi ňou uväznil ruky za chrbtom.

Prerušil náš bozk, odtiahol sa a bez váhania si ma prezeral. Jeho ostré oranžové oči lačne prechádzali po mojom tele, po čipke farby burgundského vína, ktorá zahaľovala moje prsia.

Ja som vedela, že si mám dať túto podprsenku.

Ubehlo niekoľko sekúnd a on na mňa stále pozeral. No nie akoby sa toho pohľadu nevedel nabažiť- čo by bolo fakt romantické- ale akoby sa nevedel rozhodnúť, čo spraví ako prvé.

Napokon sa zrejme rozhodol pre dotyk dlaňou, pretože presne to i urobil. Cípy košele, ktorými ma stále zväzoval, chytil do jednej ruky a druhú si uvoľnil. Najskôr k mojej pokožke priložil len končeky prstov, na kľúčnej kosti. Spravil nimi jemný oblúk a zišiel nimi nižšie, vychutnal si pomalú cestičku svojich prstov medzi mojimi prsiami, prekonal kúsok látky spájajúcej košíky a pokračoval smerom k šnúrkam od teplákov.

Na jeho tvári som videla, že si to užíva. No netušil, ako veľmi som si to užívala ja.

"Zaujímavý výber oblečenia," prehovoril odrazu, jeho hlas bol tichý a chrapľavý.

Dočerta.

Podbruško sa mi naplo v kŕči a asi som trhla zviazanými rukami, pretože za ne zatiahol a košeľu zovrel pevnejšie.

Dočerta na druhú.

"Áno?" spýtala som sa, no môj hlas bol zadýchaný. Jeho pohľad, ktorý stále prechádzal po mojom tele, pomaly a labužnícky, ako keď gurmán ochutnáva pokrm z drahej reštaurácie, sa odrazu strhol a pozrel mi do očí s prudkým ohňom zvedavosti.

Viem, čo ho tak zaujalo. Môj hlas. Môj zadýchaný hlas. Pretože ten bol jasným dôkazom toho, čo sa mi dialo v podbrušku.

Naklonil hlavu mierne na stranu a v očiach sa mu zjavil náznak pobavenia, no hlavne spokojnosti.

Idiot.

Opäť pohľad lenivo stočil nižšie, ku svojej ruke, ktorej prsty sa zatiaľ začali hrať s mašličkou na teplákoch. Občas nimi zavadil i o moju pokožku, čo vždy vyslalo do mojich nervových zakončení správu s jasným obsahom- ešte.

A odrazu urobil niečo nečakané- naklonil sa ku mne a pery priložil k pokožke tesne pod ľavým košíkom podprsenky. Najskôr to miesto len pobozkal, no potom som pocítila niečo vlhké. Jeho jazyk.

Panebože.

Nekontrolovateľne som sa začala chvieť a nevedela si predstaviť, akoby som mohla byť ešte viac vzrušená. Čo to so mnou Faust robil? Je to vôbec zdravé?

Rukou za mojím chrbtom si ma pritisol bližšie a mne došlo, že byť zviazaná už mi vôbec nevadí. Chcem sa ho dotýkať, chcem robiť jemu to, čo on robí mne- ale jeho dominancia sa mi páčila.

Perami sa presunul vyššie, tento raz nad košík podprsenky a priložil ich k mäkkej časti ňadra, ktorá z nej trčala. Na perách musel cítiť môj besný tlkot srdca, ale asi mu to nevadilo.

Pokračoval v hre perami, jazykom, zubami, pokračoval v mojom nenásilnom väznení a pokračoval v hre so šnúrkami.

Pochybujem, že ja by som bola taká multifunkčná.

A odrazu som pocítila, ako sa pás nohavíc uvoľnil a tie klesli nižšie. Uvoľnil šnúrky. Tepláky odhalili vrchný lem môjho spodného prádla- obyčajné čierne, uznávam, to už som mohla mať pri výbere lepšiu ruku- no neklesli nižšie kvôli tlaku našich tiel.

Faust sa bozkami presunul na spodný koniec mojej hrudnej kosti a zaťahaním za košelu za mojím chrbtom som sa musela nakloniť dozadu. Tým som mu poskytla lepší prístup ešte nižšie, zatiaľ čo on mi voľnou rukou- ktorá už prišla o zábavu v podobe šnúrok- podoprel chrbát.

No, mal to vymyslené dobre.

Bozkával ma po bruchu, bokoch, venoval sa mojej pokožke akoby to bola nejaká vzácna látka. Zavrela som oči a započúvala sa do melódie vlastných vzdychov.

Odrazu som strnula ja i on. Otvorila som oči a vyrovnala sa, práve vtedy, keď sa on odtiahol.

Obaja sme pohľadom vyhľadali to niečo, čo nás oboch tak rozhodilo. To niečo, na čo narazili jeho pery.

Spod nohavičiek mi vytŕčal kúsok jazvy, pamiatky na Lupina.

Jeho oči už neboli lačné, no ani nie znechutené. A ja som necítila ani stud, ani strach, ani bolesť. Proste bola tam- ako pripomienka noci, kedy ma Lupin pohryzol, kedy ma Faust zachránil.

Priložil k nej prsty a jemne ju pohladil. Zdvihol ku mne spýtavý pohľad.

Chcel vedieť, či ma to nebolí.

Nič som nespravila, neprikývla ani nepovedala, on však pohľad stočil späť a jazvu znova pohladil.

"Dúfam, že sa Lupin dozvie pravdu. Že zistí, že to on je vrah," povedal odrazu a mňa z tvrdosti jeho hlasu oblial chlad.

Postavila som sa a prešla ku skrini. Myslela som, že to odpúta moje myšlienky od viny a zahanbenia, že bol Faust svedkom niečoho takého. Malo to presne opačný efekt, pretože som pozerala do skrine ako zombie a hlavu mala uškvarenú v konšpiračných teóriách, ako to asi vezme.

Nedokázala som ani určiť, čo je na ktorej polici.

Zaregistrovala som Faustov pohyb, keď sa zdvihol z kresla a podišiel bližšie. Pocítila som jeho prítomnosť tesne za mojím chrbtom, pocítila som ju i napriek tomu, že sa ma nedotkol.

"Rozhodilo ťa to?" ozval sa a ja som zavrela oči, opäť si vybaviac to, čo som cítila, keď za sebou zavrel dvere mojej izby.

Môj vlk sa triasol, ako veľmi sa chcel oslobodiť z bariéry, ktorá je v tomto čase mesačného cyklu najpevnejšia. Práve preto ma udivuje, ako ma mohol tak ovládnuť.

"Nechcem sa o tom baviť."

Stíchol v reakcii na môj podráždený hlas. Rada by som to vzala späť, rada by som bol príjemnejšia... Lenže som stále pociťovala dozvuky toho, že som vo Faustovi videla korisť. Keby nebol repressor, strhala by som z neho oblečenie ako besné zviera.

To môže znieť vášnivo, no s vášňou to má pramálo spoločné. Je to pud, ktorý sa dožaduje ukojenia. Silnejší než mozog, silnejší než srdce, silnejší než vôľa.

U Lupina vtedy vyhral a ja nedopustím, aby vyhral i u Fausta.

Tak ma vidieť nemal, to som urobiť nemala.

"Chceš, aby som išiel?"

To ma zamrzelo. Zhnusila som sa mu?

"Ak chceš," odvetila som mu a snažila sa dať najavo čo najmenej, ako nešťastnou ma tá otázka urobila.

Ak Faust nepredýcha, že si so sebou stále nesiem i druhého pasažiera, nemá to zmysel.

Horšie však je, že sa s tým nezmierim ja sama. Ako vlk samotár si vediem vynikajúco. S Faustom ale mám pocit, že musím niečo skrývať.

Možno to sa mi páčilo na Lupinovi. S ním nemusím skrývať nič. On vie, čo som zač. Môže to odsudzovať, môže to nenávidieť, avšak nemôže zmeniť jedinú vec- že si v sebe nesie to isté.

"Nechcem. Len mám pocit, že ťa to nejak... vzalo," dokončil tichšie a ja som sa nadýchla.

Dýchanie totiž podivným spôsobom súvisí s naberaním odvahy, všimli ste si?

Keď som sa konečne dostala do bodu, kedy sa zo slečiniek stávajú chlapi, otočila som sa k nemu a kazil to len pocit, že moje "hrdo vztýčená" vyzerá kúštek neprirodzene.

"Neboj sa. Pochopím, ak teraz nebudeš chcieť byť v mojej prítomnosti."

Faust na mňa okamih hľadel a v tvári vyzeral, že ma ani nepočul. To vám na sebavedomí práve nepridá.

Už-už som chcela zopakovať otázku- bolo to približne vtedy, keď sa začal tváriť o niečo znudenejšie- no prerušil ma.

"Už si skončila?" zdvihol obočie.

"S čím?"

"S tou sebaľútosťou."

"Prosím?"

"Neviem, o čo ti ide, ale napadajú ma dve možnosti. A obe sú hlúpe."

"Úžasné. A podelíš sa so svojimi teóriami?" zamračila som sa. Prečo chodím s tou najmenej súcitnou osobou v celom vesmíre?

Súcit nepovažujem za nijak dôležitú vlastnosť, ale občas- teraz napríklad- by som ho neposlala za dvere.

"Buď si myslíš, že ma to nejako vykoľajilo. V tom prípade si ešte viac ješitná, ako som tušil. Druhá možnosť je, že je problém na tvojej strane, hádal by som, že si sama nespokojná s vývojom udalostí. A na to nemáš dôvod. Nič sa nestalo. Nič, na čo by som nerád spomínal."

Teraz presne neviem, na ktorú stranu sa mám prikloniť.

"A spomínal by si na to rád?" zamračila som sa a vadilo mi, že som uväznená medzi ním a skriňou. Sú chvíle, kedy je môj osobný priestor väčší ako inokedy. "Na to, že som sa prestala kontrolovať? Že si ma musel skrotiť pomocou mágie?" Došlo mi, že som zvýšila hlas. Už zase.

"Spravil som to skôr zo zvyku. Tvoj vlk bol silnejší, tak som to proste urobil. Nenapadlo ma, že sa hneď po tom takto zosypeš," zamračil sa a do hlasu sa mu vkradol odtienok rozhorčenia. A keďže ma tým posledným slovom urazil, rozhorčenie začal byť problém nás oboch. Akurát že ma nepustil k slovu. "Nechápem, prečo máš pocit, že niečo nie je v poriadku. Keby sme pokračovali ďalej i po tom, ako som utlmil vlkodlačie prejavy, bol by som oveľa radšej, ako keď teraz vedieme túto konverzáciu."

"Ibaže tamto som nebola ja!"

"V tomto nezdieľam tvoj názor. Bola si to ty."

Otvorila som ústa, no slová mi z jazyka uleteli ešte skôr, ako som im dala tvar.

Dobre, pre toto chodím s Faustom. Tým, že sa nechová tak, ako očakávam, ale chová sa tak svojsky, je presne tým, čo ma skľudní. Má vlastné metódy a nenechá sa oblbnúť.

Začínala som pochybovať o svojom zdravotnom stave- to už naberám lupinovské depresie?

Prehltla som, keď mi už nejakú chvíľu prenikavo hľadel do očí, v ktorých sa stále museli premietať jeho slová. Strhla som sa a otočila sa mu chrbtom. Opäť zízajúc do skrine.

Nedokázala som úplne vstrebať, ako jedno to Faustovi bolo.

To je tak dobré, až to dobré nie je.

Moje podozrievavé ja, teší ma.

Jeho ruky som pocítila na bokoch, malým krokom sa ku mne pritisol.

Na lopatkách som pocítila jeho prsné svaly, prevyšoval ma takmer o desať centimetrov. Páčilo sa mi, že bol taký vysoký. Páčilo sa mi cítiť jeho dych vo vlasoch. Dlane v pohladení presunul na moje brucho, zišiel nimi o málo nižšie. Prstami zavadil o okraj školskej sukne, vošiel pod neho a pod bielou košeľou nahmatal moju pokožku. Jeho prstenník sa dotýkal okraja mojej jazvy, uvedomoval si to?

Strnula som, údy mi zdreveneli. Brucho sa mi naplo v túžobnom kŕči, horúčava od miesta jeho dotyku zamierila do nižších partií.

"Viem, kto sa mi páči, Myra. Viem, s kým som si začal. Nemusíš sa báť, že jedného dňa odhalím tvoje tajomstvo, pretože ja už ho poznám," šepol mi do ucha a ja som zavrela oči, len som nasávala jeho melodický hlas každou bunkou. Hovoril to tak lákavo, no najmä presvedčivo, až som tomu takmer uverila.

Vkĺzol pod košeľu celými dlaňami, čím ju vytiahol spod sukne. Keď rukami zamieril vyššie, svojím pohybom mi ju vyhrnul ešte viac a mňa na páse zastudenil chladný vzduch.

Jeho dlane sa prekrížili a zastali až keď sa palcami dotkol okraja mojej podprsenky.

Striasla som sa túžbou, ktorá pohltila moje telo. Nie ako pred chvíľou, keď po ňom vyštartoval môj vlk.

Teraz som po ňom dychtila ja, každý kúsok môjho ľudského tela kričal po jeho dotykoch, po jeho láskaní.

Ibaže on nemal pravdu. Nepozná moje tajomstvo. Nevie, s kým si začal.

Nepozná lupus natus vo mne.

Stisla som jeho dlane, ktoré ma hriali pod prsiami, vstrebávajúc moje hlboké nádychy.

Natočila som hlavu do strany, na spánku som pocítila jeho pery.

"Musím sa prezliecť, inak prídeme neskoro."

"Veď ja ti len pomáham s vyzliekaním," zasmial sa chrapľavo, čím moje myšlienky poslal do zeme zvanej Zabudnutie. Takmer.

Otvorila som oči a vyvliekla sa z jeho zovretia.

"Stretneme sa tam, dobre?"

Faust zdvihol ruku a položil mi ju na rameno, jemne ho stisnúc.

"Dúfam, že už ťa prešiel ten neopodstatnený strach o to, že niečo nie je v poriadku."

Prikývla som, ale nahlas som to nepovedala. Dobre, možno to nie je až taký problém. Ale nepáči sa mi, že sa mi to vymklo kontrole.

Ja musím mať kontrolu, aspoň nad sebou áno. Pretože inak vo vzťahu s Faustom nemám kontrolu vôbec nad ničím.

*****

Keď som sa- takpovediac za minútu dvanásť- zjavila u Slughorna, hneď za dverami na mňa zaútočil sám Pán Profesor.

"Slečna Courterová, už som si ani nemyslel, že prídete," postavil sa mi do cesty a ja som tak chtiac-nechtiac musela zastať. Vo vzduchu niečo pekne voňalo. Voňalo to ako pečené mäso.

Ak Slughorne nepreskočí formality, večera sa zvrtne vo vražedné bláznenie.

Ale dám mu šancu. Pretože sa naučil moje meno.

Na okamih som mu pozrela za chrbát a všimla si, že Faust sa uškŕňa, stojac pri jednom zo stolíkov s jednohubkami.

Jednohubky!

Došlo mi, že podobný úvodný pohovor absolvoval i on. Asi každý v miestnosti.

"Veď nejdem neskoro," opáčila som a začala mu venovať pozornosť.

"Takmer idete. Nanešťastie čakáme ešte na jedného hosťa, takže nie ste posledná. Ale on chodí vždy neskoro."

Na to som nemala čo povedať.

"Povedzte mi, ako ste sa dostali k tak uznávanej funkcii, akou je hlavný prefekt?"

Vážne- o čom točil?

"Na začiatku roka som dostala izbu s tromi blbkami, ktoré chceli do školy volať bohatých tatinkov, aby mohli bývať so štvrtou blbkou. Riaditeľ si vybral menšie zlo a presťahoval ma do primusských izieb."

Slughorne na mňa okamih hľadel ako na blázna a mne sa to začalo páčiť. A tak som pokračovala. Samozrejme.

"Obvykle dostanete izbu k funkcii. U mňa to bolo naopak," pokrčila som ramenami a snažila sa pôsobiť ako úplný idiot. Ak sa mu na mne nebude zdať nič výnimočné, už ma aspoň nepozve. A jeho výraz absolútneho zmätenia bol k nezaplateniu.

"No ale..." V jeho mierne vyvalenej tvári- čo je ale jeho bežný výraz- sa zjavilo podivné zamračenie. "Nemohli ste tú prácu dostať len tak. Na škole je veľa iných žiakov, ktorí by pre to obetovali mnohé."

"Predpokladám, že mám celkom dobré známky."

"Ale no tak... Veď ste druhá najlepšia z mojej triedy."

"Druhá?" zdvihla som obočie. To ma zaujalo- má presné poradie? A ja som druhá?!

"Slečna Evansová je najlepšia študentka, akú som mal tú česť učiť."

Môj plán tváriť sa debilne išiel ta-tam.

Zamrkala som. Neznášam Evansovú. A teraz mi tu tento starý dedo bude tvrdiť, že je tá koza lepšia ako ja? Elixíry miešam ako poloboh. A žiadna nafučaná bifloška nebude lepšia ako ja.

"No, nie je sa čomu čudovať, keď sa tak snaží. Neviem, ja som nikdy nepochopila, prečo nad trénovaním prípravy elixírov potrebuje stráviť tie dlhé hodiny. Mne to ide akosi... samo," doplnila som a nevinne sa usmiala. "Ale nakoniec, ja to tak mám so všetkými predmetmi. Niežeby som sa sťažovala, len potom neviem pochopiť takých ako Lily, čo musia nad všetkým dlho maturovať."

To Lily ma na jazyku bude páliť ešte dva ani, ale niekde v týchto miestach sa Slughorne tváril skoro až bezradne, takže mi to za to stálo.

Rozhovor so mnou zrejme neprebiehal tak hladko, ako s ostatnými.

Nuž čo. Musím si voľajako zdvihnúť náladu. Toto je na to ideálne.

"Ja... Teda... Užite si večer," vykoktal zo seba Slughy a odstúpil.

Vzdychla som a podišla k Faustovi. Na perách mi celkom samovoľne hral spokojný úsmev.

"Už je dobre?"

"Výborne," usmiala som sa a do úst si vložila jednohubku.

*****

Neuveríte, ale tým, na koho sa čakalo, bol Black.

Keď sa monsignor Úžasný konečne zjavil vo dverách, ostatní sa začali hrnúť k veľkému guľatému stolu, akoby to bol zvonček ohlasujúci kŕmenie.

Zrejme tu nie sú prvý raz.

Faust zamieril k dvom voľným stoličkám na bližšej strane stola, no keď som videla Evansovú sadať si len o jedno voľné miesto vedľa, kývla som naňho a obišla stôl.

Síce ju tak budem mať viac na očiach, ale aspoň od nej budem ďalej. Každopádne už viem, čo znamenal ten Potterov významný pohľad na Blacka, keď sa dozvedel, že sem idem tiež.

Potterova dušička môže byť kľudná, dnes už som si trápenie ostatných vybila na Slughornovi.

Ale ako ju tak sledujem v tej cudnej bielej košeli... Možno sa dám nalákať na prídavok.

Ja som pre dnešný večer- vyberajúc z toho mála slušných vecí, čo tu mám, i keď som si po Vianociach prezieravo priniesla viac slušných vecí- vybrala tmavofialový sveter s výstrihom, za ktorý by ma už mohli vyhodiť z kostola. A čierne nohavice boli tak nejak základ mojej predstavy o slušnom no pohodlnom oblečení.

Nebola som oblečená nijak zvlášť nádherne, ale viem, čo mi pasuje. Viem, že tento odtieň fialovej podtŕha farbu mojich vlasov i očí, viem že výstrihom nikdy nič nepokazím a viem, že v kombinácii s nohavicami z hladkého lesklého materiálu a vysokými topánkami som celkom kočka.

Ostatne, Faust, ktorý ma nasledoval na druhú stranu stola a celú cestu mi čumel na zadok- také veci dievča skrátka vie- to celkom potvrdzoval.

Keď som sa usadila, k stolu pristúpil i Black a nečakane sa posadil vedľa Evansky. Tá sa naňho milo usmiala, takže som sa otočila k Faustovi, než by som po nej hodila vidličku.

"Ako dlho myslíš, že to bude trvať?"

"Pôjdeš po tom ku mne?" odvetil mi otázkou a v očiach sa mu zalesklo.

"Asi áno," pokrčila som ramenami.

"Tak potom dúfam, že čo najkratšie."

Za to som sa naňho nemohla neusmiať a rada by som sa k nemu naklonila a odmenila ho i fyzickejším darom, avšak večera u Slughorna je to posledné miesto, kde by som také niečo chcela urobiť.

Myslím, že som si zaistila, že už nikdy nebudem pozvaná. Keby však Slughy vedel, že chodím s Faustom, prekúsol by, i keby som prišla nahá.

Avšak Faust sa nemusí báť. Odmena príde, len trochu neskôr.

Piatok obvykle býva fajn, ale tentokrát som od rána pociťovala nechuť. Najradšej by som nevyliezla ani z postele. Keby piatok vymazali a týždeň by mal dní len 6, vôbec by som si s tým nelámala hlavu.

Ibaže piatok existoval, nikto ho odnikiaľ nevymazal a tak som z postele vstať musela.

Musela som sa obliecť. Musela som absolvovať vyučovanie. Musela som skočiť za Dumbledorom kvôli ničomu.

Zlepšilo sa to až s úderom piatej, kedy som od Dumbledora zamierila k Faustovi.

Otvoril mi až nejakú chvíľu po zaklopaní, no hneď ako za nami zavrel dvere, pritisol sa ku mne, takže som nemala čas sa sťažovať na netrpezlivosť.

Keď po pár sekundách odtiahol pery od tých mojich, piatok sa razom zdal krajší.

"Tiež ťa zdravím," zasmiala som sa a posadila sa na jeho posteľ.

Až potom som si všimla, že je vyparádený.

"Na to, že tam ísť nechceš, si sa celkom snažil," poznamenala som sucho a bola rada, že ma nikto nenúti od neho odtrhnúť oči- to by išlo ťažko.

Mal na sebe antracitové nohavice od obleku a sveter tmavšej vanilkovej farby. Viem si predstaviť, ako debilne by v tom vyzeral ktokoľvek iný. Sú však typy, ktoré by také niečo mohli predvádzať. Faust k nim patril- ale inak by si to asi nekupoval a už vôbec by si to neobliekal.

Na môj vkus však nosil primálo čiernej a priveľa svetlých farieb. Dnes to ale nebol dôvod k námietkam, keďže vyzeral naozaj lahodne.

"Chystáš sa Slughorna zbaliť?" pokračovala som s miernym zamračením, keďže mi stále nešlo do hlavy, prečo by sa mal tak snažiť.

Ja som mala v pláne džínsy.

"Možno chcem zapôsobiť na teba," ozval sa prvý raz od môjho príchodu, vlastne prvý raz od obeda, na ktorom sme si spolu pochutnali na špenátovej roláde. Teda- on si možno pochutnal, ja som len zaháňala hlad čo najmenej bolestivým spôsobom.

"Takže?" zdvihol obočie, keď sa krátkym pohľadom prezrel v zrkadle a prstami prehrabol vlasy, len aby vyzerali presne tak isto, ako vyzerali pred tým.

"Takže?" zopakovala som a pokračovala v neskonalej radosti, že tento výstavný kúsok je momentálne mojím priateľom.

"Uspel som?" spýtal sa a znížil hlas. Už len z toho, ako vábivo to povedal, sa dalo odhadnúť, že odpoveď pozná.

Ale Faust pozná odpoveď na väčšinu otázok, ktoré sa pýta. Jedného by až napadlo, prečo sa pýta. Prečo proste nepláva vesmírom ako samostatná jednotka, mysliac si svoje.

Postavila som sa a opäť si ho prezrela.

Potom som ho obišla, otvorila dvere a medzi nimi sa k nemu otočila.

"Prepáč, tiež by som sa mala ísť prezliecť. Pokračovanie nabudúce."

Vyšla som von a cítila sa dobre, že som to pre zmenu raz ja, ktorá prvá odišla z miestnosti.

*****

Moja radosť mi nevydržala moc dlho, pretože som vyšla spoza obrazu a tam asi sekundu počúvala mladého Zabiniho- i keď počúvala je asi silné slovo, skôr som sa tak len tvárila- keď spoza steny vyšiel Faust a zastavil sa u nás.

"Riešite niečo?" pozrel na mňa, no nijak sa ma nedotkol, nepristúpil ku mne. Choval sa presne tak, ako vždy. Ako pred naším slávnym "dali sa dohromady".

Tak nejak prirodzene bez predchádzajúcich debát sme obaja nabehli na režim, kedy sa s naším "dali sa dohromady" nechválime. Popravde, ani neviem prečo.

"Neviem," otočila som sa na Zabiniho a prižmúrila oči, snažiac sa spomenúť si, o čom rozprával. "Riešime niečo?"

"Nevyhovuje mi rozpis večerných zmien," zopakoval (predpokladám) Zabini hlasom, ktorý by aj hluchý správne označil za otrávený.

"Okej," prikývla som a chvíľu naňho pozerala. Až potom som z jeho vyzývajúceho pohľadu usúdila, že mi to nehovoril len aby ma potešil svojim božským hlasom. "A čo ja s tým?"

"Veď si hlavný prefekt. Takéto veci máš na starosti."

To decko (asi tak o dva roky mladšie ako ja, ale to nechajme stranou) sa mnou zdalo byť menej zastrašené ako ostatní. Zaujímavé.

Slizolin mal nerešpektovanie autorít (akože mňa) zrejme vrodené.

"Pokiaľ viem, hliadky si riešite sami medzi sebou. Nemôžem dozerať na všetko." Bože, za toto raz skončím v pekle. Faust si to asi myslel tiež, pretože nahodil neskutočný úškrn, asi dusiac smiech.

"No dobre, tak kto ich má na starosti?"

Hmm...

Som tak trochu bezradná, pretože to flákam. Seriózne flákam, ak sa to tak dá povedať. Proste na to kráľovsky kašlem. Netuším, kto to má na starosti, i keď som presvedčená, že niekde hlboko vnútri to viem. Mám totiž tušáka, že som to tej osobe dala na starosti ja. Tak celkovo som z nás dvoch- Lupina a mňa- ten väčší generál. Všetkých vás to prekvapilo, že?

"Vieš čo? Také veci rieši Lupin. Spýtaj sa Lupina." Moja obľúbená prefektská hláška.

Andrew sa na mňa zaškaredil, ale potom si odfrkol, obišiel ma a prešiel do spoločenskej.

Asi to až toľko nepáli, keďže za Lupinom nešiel hneď. A možno to len vzdal.

"Vieš o tom, že si v celej histórii Rokfortu ten najmizernejší primus?" otočil sa ku mne Faust a ja som k nemu vzhliadla. Akosi sa totiž ocitol bližšie ku mne, ale prisahala by som, že sa ani nepohol.

Teraz však stál tesne v mojej blízkosti, nedotýkal sa ma, no jeho tvár sa ku mne skláňala. A tá moja sa k nemu zase naťahovala.

"Nemôže to byť také zlé. Som primus už pol roka a ešte nikto nezomrel, Rokfort stále stojí."

Faust sa usmial a v úsmeve ma pobozkal, no potom sa za naším chrbtom otvorila stena a tak sa odtiahol. Ležérne, pomaly. Nie ako prichytený pi čine, proste sa nenútene odtiahol.

Zapôsobilo to na mňa z fyziologického aspektu, každopádne mi to napovedalo, že tak nechcel byť videný.

S tým všeobecne nemám problém, ale z nejakého rozmaru mi to aj vadilo. Prečo by sme spolu nemohli byť videní?

"Išiel si niekam?" spýtala som sa, keď okolo nás prešli nejaké decká a on ich vyprevadil pohľadom.

"Za tebou."

"Teraz som bola v tvojej izbe, nemohol si rovno povedať, že chceš ísť so mnou?"

"A skaziť ti tvoj teatrálny odchod? Nemohol som ti pokaziť radosť."

Zamrkala som. Vážne vedel všetko a o všetkom?

To je desivé.

"Práve si tak urobil. Dúfam, že si šťastný," odsekla som v predstieranom podráždení a zamierila do izby.

Rozmýšľajúc, čo si oblečiem. Na Slughorna kašlem, ale ak sa vyfikol Faust, musím sa aj ja. A basta.

*****

Spoločenská miestnosť primusských komnát bola plná, ale to som vedela ešte pred tým, ako som prešla dverami s Faustom v tesnom závese.

"Vidím, že zákaz vodenia sem kohokoľvek iného okrem prefektov sa tu príliš nedodržiava," poznamenal Black dosť nahlas na to, aby nebolo pochýb, že sme to mali počuť i my dvaja.

"Niektorí ho však porušujú naraz hneď niekoľkokrát," odvetila som nevzrušene, no venovala Blackovi pohľad, čo je viac, než si zaslúžil.

Vďaka tomu som si ale všimla, že vyzerá dobre. Až moc dobre.

Nebojte sa- ešte som sa Fausta nenasýtila. Sú to len tri dni, takže ho mám stále silný nedostatok.

Blackovi to však svedčalo z objektívneho hľadiska. Na sebe mal oblekové nohavice a čiernu košeľu popretkávanú striebornou niťou vo vertikálnych pásoch, jej materiál už z diaľky pôsobil luxusne. K tomu si nechal vrchný gombík rozopnutý, takže nevyzeral príliš konzervatívne. Naopak- pôsobil slobodne, vábivo a uvoľnene.

Black nosil presne ten pomer čiernej, aký sa mi páčil. A ak to nebola čierna, z 80% prípadov to bola aspoň tmavá, nekrikľavá farba.

Bol tmavý typ a vedel, že to je presne to, čo mu pasuje. K čiernym vlasom, k tmavým búrkovým očiam, k opálenej pokožke. K elegantnému, no energickému vystupovaniu.

Nenasýtila som sa Fausta, ale všímať si krásy ostatných je skrátka mojím hobby.

"Tu sa niekto vyfešákoval," dovolila som si poznámku a nepokračovala v ceste do svojej izby.

Ku podivu zastal i Faust, malý kúsok odo mňa, no nijak sa ma nedotkol. Opäť raz.

Začínala som mať pocit, že som to zle pochopila. Sme-spolu-netajíme-to-ani-to-nedávame-najavo mi už neprišlo ako vhodné označenie.

Sama môj vzťah s Faustom na verejnosť vyťahovať rozhodne nebudem, to som si istá. Ak by sa ma ale niekto spýtal, nezapriem ho.

U Fausta som si tým prestávala byť taká istá.

Jeho blízka prítomnosť však opäť pošteklila moje zmysli a ja som mala čo robiť, aby som udržala pozornosť na Blackovi a nesústredila sa na Fausta. I keď by som tak učinila s najväčším potešením.

Len málo chýbalo k tomu, aby sa v jeho okolí rozpúšťalo všetko ženského rodu.

Alebo som len zaujatá.

Som zvedavá, dokedy mi toto obdobie prudkej príťažlivosti vydrží.

"Idem reprezentovať," žmurkol Black so žiarivým úsmevom.

"Skôr sa ideš dobre najesť," ozvalo sa z kresla a ja som sa pohľadom presunula na Pettigrewa.

"On ide tiež k Slughornovi?" Neviem, prečo som svoju otázku adresovala Pettigrewovi, keď ma prekvapilo, že som sa skutočne dočkala odpovede. Síce len prikývol, ale aspoň zareagoval bez oneskorenia.

"Tiež? Akože aj ty ideš?" ozval sa nečakane Potter, no očakávane nepríjemne.

Pottera by som pokojne vymazala z existencie, spolu s piatkom. Už sme spolu mali trest, už sme sa spolu i opili... Ak nás toto nezblížilo, tak už nič.

"Obaja ideme," reagoval, takisto nečakane, Faust a ja som konečne dostala zámienku, prečo sa naňho pozrieť.

"Aj on?" spýtal sa Potter. MŇA. ZASE. Potter so mnou komunikoval. Už tretia vec za posledné dve minúty, ktorá ma prekvapila.

"To obaja ideme bolo dosť jednoznačné, nemyslíš?" nahodila som nepríjemný tón, aby vedel, že nesympatie sú obojstranné.

Uhol pohľadom na Blacka, ktorý prikývol na jeho nemú výzvu a potom sa opäť otočil na nás.

"Čím ste si to zaslúžili vy dvaja?" spýtal sa Black a ja som takmer spadla do kolien, keď svoju otázku adresoval i na Fausta.

Tak ako ja a Potter, ani oni dvaja k sebe nechovali nehynúcu lásku.

"Vykrádali sme skleníky," odvetila som mu už len preto, aby vedel, že tým si u mňa získal bod.

Ten má niečo za lubom.

Black s Pettigrewom sa zasmiali, ani nepotrebovali detaily, a Potter takmer zavrčal. Telom mi prebehol záchvev, ktorý však nevyvolali moje pocity.

Pohľad mi padol na Lupina, ktorý jediný sa ešte neozval. Sedel na kraji gauča a jeho pohľad bol do mňa pevne opretý. Bol skúmavý, sústredený a slabo frustrovaný, že samu nedarí vylúštiť hlavolam zvaný Myra.

Hrubo som svoje pocity nastrkala do krabice a tú zalepila. Lupin do mňa neprenikne aj keby som sa mala rozkrájať.

"Ja tam chodím rád."

"Tomu sa nečudujem. Slugornova agenda spočíva v masírovaní tvojho ega."

Black sa zazubil v jednoznačnom, i keď nemom súhlase.

"Nekrič. Náhodou sa ti to zapáči a budeš sa cítiť trápne."

"Cítim sa trápne už len že tam idem," odvetila som a venovala mu znechutený škľab.

Faust po mojej ľavici ladne prešlapol, čo upútalo moju pozornosť. Venoval mi významný pohľad. Nebavilo ho to. Chcel pokračovať v ceste.

Polialo ma horko, keď ma napadlo, že sa potrebujem prezliecť. A on ide so mnou.

To ma nenapadlo.

Odrazu som pocítila, ako sa mi niečo v hrudi skrútilo, avšak nebol to pocit, ktorý by mi patril.

I bez Lupinovej pomoci som schopná cítiť niektoré jeho emócie a pocity, účinok sa ale znásobí, keď je zámerne naladený na moju frekvenciu.

Prudko som sa otočila k tomu jedinému ďalšiemu vlkodlakovi v miestnosti a ani sa nesnažila zakryť vnútorné vrčanie môjho vlka.

"Prestaň s tým," zavrčala som bez mála i navonok, môj hlas počuteľne zhrubol, zdrsnel. To jeho večné hrabanie sa v mojich pocitoch a vnemoch mi už liezlo poriadne na nervy.

Aj ja to niekedy robím a niekedy sa to stane náhodou. Ale Lupin to robil zámerne, bez prestania už niekoľko dní.

Neviem, čo tým sledoval, ale viem, čo tým dosiahol. Pekelne ma vytočil.

Všetci obyvatelia miestnosti sa v ten okamih napli. Môj hlas naozaj nebol príjemný, môj výraz tiež určite nie. Doteraz to bolo nevinné, neškodné pošťuchovanie, i keď vyvolané nesympatiami.

Teraz som na Lupina hľadela s úmyslom mu ublížiť, ak mi nedá pokoj, a myslela som to vážne.

"S čím?" spýtal sa Black, keďže o ničom z toho nevedel.

"On vie s čím," odpovedala som mu, stále dosť výhražne, no oči som nespúšťala z Lupina. A on ich nespúšťal zo mňa. Boli sme do seba zakliesnení pohľadmi ako dva bojujúce vlky, čo v daný moment nebolo len dramatické prirovnanie.

To sa zvrtlo rýchlo.

"Nemôžem za to."

"Klameš," zarazila som jeho plané obhajoby jasným, razantným obvinením. Viem, kedy Lupin klame. A viem, kedy niečo sleduje.

"Hej, tak o čo tu ide?!" vyskočil po mne Potter a ja som sa narovnala, pretože som si uvedomila, že som sa akosi pudovo nahrbila do útočnej pózy.

Z Lupina ku mne dochádzalo jemné vibrovanie, snažil sa dostať k mojej krabici, no po hlasnom odhalení bol ešte nemotornejší ako pred tým. Chvel sa snahou získať odpoveď, rozhorčením, že som ho odhalila a nenechala ho pokračovať. Hnevom, pretože som ho odstrihla a ponížila, zvedavosťou, ktorá pulzovala ako nabitá batéria.

A ešte čímsi, čo mi napovedalo, že v jeho puzzle chýba už len zopár kúskov.

Sklonil pohľad ako prvý, keď som mu poslala svoju odpoveď. Nie tú, čo hľadal, ale agresívnu reakciu, ktorá mu po tele isto prebehla ako kŕč.

Zabúda, že som mu nadradená. Teraz to možno nič neznamená, ale až príde úplnok, môj vlk si na ňom zgustne.

"Aby ste išli, nie?" ozval sa zmierlivo Black. I keď nevedel, čo sa to deje, napätie medzi nami mu nemohlo ujsť. Tak ako nikomu v dosahu 5 metrov.

"Aby sme išli," zopakoval Faust a dotkol sa mojej ruky.

To robiť nemal. Môj vlk bol naštartovaný a v pozore, a na jeho dotyk zareagoval ostrým trhnutím. Akoby ste sa zozadu prikradli ku psovi, ktorý sa chystal k útoku.

Otočil sa naňho s prudkým trhnutím, čo v reále vyzeralo asi tak, že som sa strhla a jeho zovretiu sa vytrhla. Na ruke mi ostal vypálený dotyk jeho ruky, pretože môj vlk Fausta okamžite spoznal a zaradil.

Bažil po ňom.

A ja som po ňom prudko zatúžila.

Lupin sa ostro nadýchol, pochopenie sa mu odrážalo v očiach i v hlase. A po jemnej pavučine, ktorá bola medzi nami natiahnutá, ku mne dobehlo nekonečno čiastočiek poznania.

Otočila som sa na päte a schody do izby vyšla tak rýchlo, že to hraničilo s behom.

Vbehla som dovnútra ako zmyslov zbavená, upokojujúc svojho vlka. Otočila som sa až na tiché puknutie dverí a uvidela pred nimi stáť Fausta. So všetkým pôvabom, so živelnými, no tajomnými očami.

Keď som k nemu pristúpila a vôbec nie jemne ho pritiahla k sebe, umlčiac akékoľvek jeho námietky v divokom bozku, nedochádzalo mi, že ma z veľkej časti ovláda vlk.

Lupin ho naozaj vyprovokoval a Faust- s ohľadom na všetko, čo sa v posledných troch dňoch stalo- tomu vôbec nepomohol.

Faust ledva zdvihol ruky, aby sa ma tiež dotkol, keď som zovrela okraje jeho svetra a pretiahla mu ho cez hlavu jedným ráznym, vôbec nie jemným ťahom.

Prsty som priložila na jeho kožu a v tom pocítila, ako sa moje telo upokojilo. Vibrovanie- pozostatok môjho súboja s Lupinom- utíchlo, srdce sa skľudnilo, krv ochladla. Vlk sa stratil v studenom opare a dýchacie cesty sa mi prečistili ako na horskom vzduchu.

Odtiahla som sa od Fausta a spomenula si na podobný výjav spred pár týždňov. Ten však neskončil rovnako, môjho vlka nikto neupokojil a toho Lupinovho tiež nie.

Nie. S Faustom to nebude rovnaké. Nebude!

"Vysvetlíš mi to?" spýtal sa Faust, držiac ma za nadlaktia, no ja som ustúpila. Otočila som sa mu chrbtom, pretože pohľad naňho som nedokázala v danej situácii vydržať.

Do čerta aj s celým mojím vlkodlačím ja!

"Ďakujem," vypadlo zo mňa.

Faust neodpovedal ani nijak nereagoval a ja som mu bola naozaj vďačná. Za to, že to zastavil, keď mňa to ani nenapadlo.

Nebola som plne v moci vlkodlaka ako keď tu bol lovec, ale prestala som sa ovládať. Určite som nebola nezastaviteľná a asi to pre Fausta nebolo ani nijak nepríjemné- napokon, ani pre mňa nie- ale nemala som čistú hlavu.

Faust mi ju vyčistil.

Keď som sa k nemu opäť otočila, už bol opäť oblečený. Ani neviem, kedy to stihol, jeho pohyb som vôbec nezaregistrovala.

Možno ma utĺmil až moc, možno som len bola tak ponorená do vlastných myšlienok.

Nekomentovala som to, len som sa posadila na kraj postele a ostávala naňho hľadieť.

"Už si... to ty?" spýtal sa so zaváhaním, asi nevediac, ako presne formulovať svoju otázku.

"Hej."

"Čo sa to tam stalo?" spýtal sa, posadiac sa do kresla.

Neposadil sa vedľa mňa lebo bol tak ohľaduplný že mi nechával priestor, alebo sa ku mne po tej bez mála zvieracej reakcii nechcel približovať?

"Lupin ma provokoval. A vyprovokoval."

"Zámerne?"

"Ak sa pýtaš, či ma zámerne vyprovokoval, to nie."

"A čo zámerne urobil?"

"On..." zasekla som sa a odvrátila pohľad. "Cez puto svorky do seba akosi... vidíme. A on sa snažil vidieť až príliš."

"Vidieť mňa?" spýtal sa po krátkej odmlke a ja som po ňom opäť pozrela.

Pokrčila som ramenami a on sa zamračil.

"To je taký problém?"

"Problém je, že je to moje súkromie. Nemá na to právo."

"Chápem," prikývol Faust. Jeho otázka mi však zarezonovala v hlave. Či je to taký problém? Pre mňa nie, ale on dáva jasne najavo, že preňho áno.

Isté bolo, že začínam byť podráždená. Na Slughornovu párty aspoň pôjdem vhodne naladená.

Ďalší deň som si na obed dala boršč.

Podstatná informácia.

Dala som si ho sama.

Podstatnejšia informácia.

Pretože Faust sa od rána neukázal.

Najpodstatnejšia informácia.

Práve som si do úst vkladala prvú lyžicu polievky, keď sa pri mne objavil Severus Snape.

Sadol si vedľa mňa- ale nie tak blízko, aby to vyzeralo, že si prisadol-, nepovedal ani pol slova a začal si nakladať svoju porciu polievky. On si vybral fazuľovú.

Nedbám.

Každopádne ma na ňom niečo zaujalo. Na kraji tváre mal malú atramentovú škvrnku a tvár ako takú mal červenú. Akoby si ju dlho silne trel.

Možno to je z časti príčina, prečo nesedí so svojimi... nazvime och kamaráti, ale sadol si na kraj stola. Ku mne.

Všimol si, že ho sledujem, a hodil po mne nevraživý pohľad. Jeho očí metali blesky, ale ja som nebola príčinou jeho hnevu, len som bola v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste.

"Čo?"

"Zaútočili na teba písacie potreby?" neodpustila som si rýpavý komentár.

"Staraj sa o seba."

"V tom mám práve pauzu."

"Tak sa staraj o niekoho iného. Mňa vynechaj."

"Nemusíš byť hneď nepríjemný. Naozaj ma zaujíma tvoje zdravie." Môj hlas tomu však vôbec nenasvedčoval.

Jeho tvár dnes vyzerala komicky. Uznáte sami- podráždená pokožka nie je práve najkrajším rysom. S jeho teraz červenou, avšak obvykle kriedovo bledou pleťou a tmavými, splihnutými vlasmi nevyzeral príliš dobre.

Snape nie je žiadny krásavec, ale niečo z neho vyžaruje. Akési charizma, pre ktoré sa od neho radšej držíte ďalej, no vyhľadávate ho pohľadom. Dnes jeho tvár vyzerala žalostne.

No jeho oči vyžarovali hnev. Tak silný a tak deštruktívny, že som sa rozhodla dať mu pokoj.

Nech sa mu stalo čokoľvek, rozzúrilo ho to. Niečo mi však vravelo, že nejde ani tak o to, čo sa mu stalo, ako o to, kto mu to spôsobil.

Otočila som sa poza svoj chrbát k chrabromilskému stolu, kde sa Potter tisol k smejúcej sa Evansovej. Kto vie, ako dlho im to vyrží? Keby som mala do úvahy brať Evansovej inteligenciu, dlho nie. Tú však do úvahy brať nebudem- keďže sa s ním dala do hromady, niečo s ňou nebude v poriadku.

Vedľa sedel zadumaný Lupin, no netváril sa tak tragicky ako obvykle. Chrbtom ku mne sedel Pettigrew a Black.

Odrazu Lupin zdvihol pohľad od svojho taniera a pozrel priamo na mňa.

Mala by som si začať dávať pozor, členom svorky už je dlho a stále sa zlepšuje v jej vzájomnej komunikácii. A zlepšuje sa tiež v maskovaní seba samého.

Lupin sa zamyslene zamračil, no pozoroval ma ďalej. Ja som sa netvárila nijak, no snažila som sa preniknúť cez neviditeľný opar, v ktorom bol zahalený.

Bol podivuhodne rozhodený. Akoby mal chuť niekam ísť, niečo urobiť, no ani puto nie je tak dobré, aby mi povedalo, čo presne to niečo je.

Odrazu si všimol aj Snapea- ktorý už úspešne hltal polievku, asi aby mohol čo najskôr zmiznúť- a vnútrom sa mu previal slabý závan viny.

Samozrejme, že sa Severus opäť raz stal obeťou ich debilných vtipov. Lupin sa toho asi nezúčastnil- odkedy je primusom, ubližovanie ostatným prenechal na ostatok Záškodníckej party- ale určite o tom vie. A je mu to ľúto.

I napriek tomu, že za to nemôže. Celý Lupin.

Naozaj- čo by spravil, keby zistil, že za lovcovu smrť môže on?

V ten moment som bola viac ako inokedy presvedčená o tom, že moje rozhodnutie vziať to na seba, bolo správne. Napokon- bez Lupinovej priazne sa mi darilo celkom dobre. To, že som s tou štvoricou na nože, je možno jedna z príčin, prečo sa Faust prebral z letargie.

I keď jeho verziou je to, že len "čakal, až bude po všetkom". Strašná hláška, ale chápem ho. Len sa mohol ozvať aj skôr. Som multifunkčná, dokážem zvládnuť i viac vecí naraz.

Black si asi všimol Lupinovho pohľadu a tiež sa otočil, na čo som sa zase ja otočila späť. Pre túto chvíľu som mala tichých, pseudovýznamných pohľadov cez pol sály dosť.

Pokračovala som v boršči a rozmýšľala, kde celý deň trčí Faust.

*****

Faust sa už ani neukázal, ani vo svojej izbe nebol. Vytáčalo ma to.

To, že neviem kde je. To, že mi nepovedal, že má nejaký program. A hlavne to, že som ho chcela vidieť a nemohla som.

Urobila som si náhradný program, takže som po večeri skočila za Poppy. Bola prekvapená, že ma vidí, no príjemne. To sa mi často nestáva- ľudí pri pohľade na mňa obvykle poleje chlad. Takže som vydržala vyše hodiny rozprávať o rôznych zraneniach a úrazoch- či už som bola ich svedkom, alebo som o nich len počula a čítala. Poppy si robila poznámky, občas odbehla medzi pacientov. Resp. k jednému pacientovi, chalanovi z Bystrohlavu, ktorý ležal na lôžku s bolesťou brucha.

Nejakým spôsobom sa mu podarilo otráviť na čokoládových žabkách. Neviem- nepýtam sa.

Keď som okolo pol deviatej konečne prišla na izbu, bola som i celkom unavená. Zamierila som do kúpeľne, kde som si dala rýchlu sprchu.

Zvyšok môjho večerného programu mala vyplniť kniha, avšak len čo som si vankúš pod chrbtom vytvarovala do želanej podoby, ozvalo sa zaklopanie na dvere.

Lupin to nebol, to som usúdila vzápätí. Zlepšoval sa, ale tak dobrý zase nebol.

To, že niekto klope, znamená, že tam niekto je. A kto sa dostane cez dvere spoločenskej?

Mala som blízko k tomu, aby som z postele vybehla, no zachovala som si dôstojnosť. I keď ma nemohol vidieť- aspoň bude musieť dlhšie čakať.

Zaslúžil by si stáť tam celú noc po tom, ako na celý deň zmizol a nedal mi o sebe vedieť.

Takže som pomaly zavrela knihu, vykutrala sa spod paplóna, postavila sa, išla pozrieť z okna, zarovnala učebnice na písacom stole a skontrolovala sa v zrkadle.

Moje pyžamo klasicky tvorili pyžamové nohavice a voľné tričko. Nohavice boli šedé a tričko slizolinské. Viem, že mi tá farba nepasuje, a predsa ju nosím. Doteraz to bolo jedno, ale ak sa tu bude Faust v neskorých hodinách zjavovať často, asi si budem musieť nájsť náhradnú alternatívu.

Vlasy som mala stále mokré a rozhádzané okolo hlavy v dosť divokom štýle. Z popudu nie nezvyčajného, no stále divného, som nadvihla tričko a trochu stiahla pás nohavíc a pozrela na svoju jazvu. Bola mierne zružovelá a nepravidelná. Klopanie sa ozvalo znovu, na čo som tričko pustila a išla otvoriť.

Dala som si záležať, aby som sa netvárila prívetivo, i keď som bola vo vytržení z toho, že ho konečne vidím.

"Ahoj," ozval sa ticho a ja som naňho kamenne pozrela.

A potom som si všimla, že vyzerá unavene. Mal na sebe mierne dokrčenú košeľu uhľovo šedej farby a tmavé nohavice. Vlasy nosil zdanlivo rozhádzané vždy, dnes ich však rozhádzané naozaj mal.

Nie tak ako ja, ale u mňa sme na to všetci zvyknutí.

Ramená mi poklesli z nafučanej pózy do normálnej výšky a kamenný výraz bol fuč.

"Stalo sa niečo?"

Pokrútil hlavou, ale naňho neobvykle uhol pohľadom.

"Smiem ďalej?"

Ustúpila som a nechala ho vojsť. Prešiel, no po dvoch krokoch zastal.

"Ty si už spala?" spýtal sa a v jeho hlase bolo počuť nemilé prekvapenie.

"Nie, čítala som."

"Ak ťa vyrušujem, môžeme to nechať na zajtra," otočil sa späť a opäť zamieril ku dverám, no ja som mu ich zavrela pred nosom.

"Kde si bol celý deň?" spýtala som sa a nepohla sa odo dverí. Ak si myslí, že sa teraz znova vyparí, nepozná ma moc dobre.

Nebolo na ňom nič moc poznať, no intuícia mi vravela, že sa mi to nezdá. Je unavený. A pôsobí menej... Sebavedomo, asi. Nech Faust vyzerá akokoľvek, sebavedomie mu nechýba. Tá neurčitá nadradenosť, povýšenosť. Teraz vyzeral akosi... obyčajne.

A bola by priveľká náhoda, keby to nesúviselo s tým, kde bol celý deň.

"Bol som doma."

"Doma akože... doma?" zamračila som sa. "Prečo?"

Bez slova zamieril k oknu. Vadilo mi, že mi nevenuje pohľad, mala som pocit, akoby ma nevnímal.

Ale pohľad z okna ho upokojoval, to už som sa naučila.

"Nejaké rodinné záležitosti."

"Na ktoré sa nemám pýtať?" odstúpila som od dverí, no nešla až úplne k nemu. Nepáčilo sa mi, že je taký tajomný. Nepáčilo sa mi, že spolu chodíme, on má nejaký problém, a ja o ňom neviem.

I keby som si jeho problém vymyslela sama. Čo je pravdepodobné.

"Prečo si mi nedal vedieť? Hľadala som ťa."

"Ráno som odchádzal skoro. Teraz som prišiel. Ani som sa nebol prezliecť."

Vidno.

"Naozaj si v pohode? Je niečo, čo by som mohla urobiť?"

Otočil sa ku mne s mierne pobaveným úsmevom na perách.

"Nevedel som, že si taká starostlivá," zasmial sa takmer cynicky.

Nuž, to mám asi po mame.

Zamračila som sa kvôli tej predstave, no on to asi pochopil tak, že nesúhlasím s jeho pobavením. To sa mýlil- jeho pobavenie sa mi páčilo, len sa teda nemusel baviť na mne, uznávam.

"Netráp sa, preto som neprišiel," dodal odrazu a otočil sa ku mne. V očiach mu vzplanula jemná iskrička, ktorá presvietila celú jeho tvár.

"Aha," ostala som stáť mierne vyvalene, nevediac, čo na to povedať. "A prečo si teda prišiel?"

Jeho úsmev sa rozšíril, keď ku mne podišiel. Telom mi prešiel vzrušený záchvev, každá moja bunka sa pripravovala na ten vytúžený bozk.

On však zastal tesne predo mnou a bozk sa nedostavil.

"Pre úlohy, predsa."

Zabočil vľavo k stolu, na ktorom ležali perfektne zarovnané učebnice a neodpustil si smiech z toho, ako vykoľajene som ostala stáť. Akoby ma obliali studenou vodou.

Jeho smiech mi však bránil vykopnúť ho z izby.

*****

Prebrala som sa s jemným trhnutím, ktoré obvykle príde po spánku, o ktorom netušíte, že sa uskutočnil.

"A potom že prečo sme vždy u teba v izbe," zasmialo sa niekde z priestoru a ja som vzhliadla. Faust sedel pri stole a niečo písal.

"Čo robíš?"

"Opisujem."

"Čo?" posadila som sa a pretiahla svaly, popukala kosti. Vonku bola čierno-čierna tma, ale tá bola už keď prišiel Faust. Takže som netušila, koľko je hodín.

Bola som rozospatá. Keby som si ľahla, do chvíľky opäť spím. A nevadilo ani to, že v miestnosti svieti svietnik. Ani to, že je tu Faust.

Keď sa jedná o spánok, nepoznám kompromisy.

"Veci, ktoré som dnes zmeškal."

"Vždy si taký poctivý?"

"Nie, ale keď si zaspala, nemal som čo robiť. Pozorovať ťa ma bavilo len chvíľu."

"To je... desivé." Zvesila som nohy z postele, pretože sa ma začínali zmocňovať chute opäť si ľahnúť, opäť zatvoriť oči.

V miestnosti bolo chladno, pretože Faust otvoril okno.

Postavila som sa, obula si papuče a z kresla vzala čiernu mikinu, ktorú som mala i na vykrádacej akcii spred dvoch dní- ak teda ešte nie je po polnoci- a podišla k Faustovi.

Keď som vedľa neho zastala a oprela sa o stolík, odsunul sa a natočil ku mne.

"Ideš pokračovať v spánku?"

"Máš lepší nápad?"

"Jeden by tu bol," usmial sa a podľa istej nuancie v jeho hlase som vedela, že piškvorky hrať nechce. "Ale ty si sa naň akosi obrnila," pokračoval a pohľadom prebehol nižšie, zaťahajúc ma za spodok mikiny.

"Čerstvý vzduch je fajn, ale v marci je aj studený."

Faust sa postavil, takže som namiesto dole teraz pozerala hore. Tým, že som sa opierala o stôl, som bola nižšie než obvykle. Odrazu vyzeral byť príliš vysoký.
"Dnes si mi chýbala," povedal vábivo, ticho- nahlas hovoriť nemusel, keďže jeho tvár bola len kúsok odo mňa.

"Tým mi tú mikinu dole nedáš," zasmiala som sa, no po tele sa mi začalo šíriť všade dosahujúce teplo.

Na perách mu vystanul mierny úsmev, zaujato sledoval svoje prsty, ktorými mi vošiel do vlhkých vlasov.

Tým, aké mám vlasy husté, trvá dlho, kým uschnú. Tobôž, keď ich prilepím na vankúš. Vie to byť otravné.

"Je neskoro, mal by som ísť," prehovoril a pohľadom sa vyzývavo oprel do toho môjho.

Čakal, či ho zastavím. Či mu dovolím ostať.

Bolo by to pekné, ale nedovolím. Tak ľahké to nebude.

"Vyzeráš unavene."

"Skoro som vstával, ako som povedal," odvetil a sklonil sa ku mne bližšie. Tón jeho hlasu sa znížil a mne po chrbte prebehli vzrušené zimomriavky. Ledva som odolávala nutkaniu pritiahnuť ho k sebe bližšie, každá časť môjho i vlkodlačieho ja- ktoré v túto dobu mesiaca na veci obvykle len dozeralo- túžila po jeho dotyku. "Ale rád zostanem hore, ak mi dovolíš ostať."

Do tváre sa mi vhrnula pálivá červeň pri tej predstave, dlane, ktorými som sa opierala o stôl, mi zdreveneli. Naklonil sa ešte bližšie. Pred tým, ako sa jeho pery dotkli mojich, ho ale zastavil môj hlas.

"Zajtra ma už nenecháš samú, však?"

O málo sa odtiahol a pozrel mi do očí. Mal krásne oči, až takto z blízka som ich však mohla viac oceniť. Mali farbu toho najzaujímavejšieho odtieňu hnedej, aký som kedy videla. Ich oranžový nádych bol očarujúci. Podmanivý, značne tajomný, trochu výhražný.

Pohladil ma po tvári.

"Nie. Zajtra nie."

"Dobre," vydýchla som, no to už sa svojimi perami dotkol tých mojich.

Odlepila som sa od stola za svojím chrbtom, čím som sa k nemu pritisla. Ruky som obtočila okolo jeho pása, rada som ho pri bozkávaní objímala. Rada som ho držala, keď sa ku mne tisol, bol vysoký a štíhly, páčilo sa mi cítiť to.

Jednou rukou ma tiež objal, druhú ponechal zanorenú v mojich vlasoch.

Vpíjal sa do mňa perami, rozhorúčoval ma, vlastné telo odmietalo moje žiadosti na upokojenie.

Na okamih sa odo mňa odtiahol, opäť ma pobozkal, znova sa odtiahol a zhlboka sa nadýchol.

Až keď som pocítila, že sa odtiahol i telom, otvorila som oči.

Prepaľoval ma očami, jeho pohľad som cítila až v hlave.

"Naozaj nemám ostať?" spýtal sa ticho a myslím, že v ten moment sme obaja chceli, aby moja odpoveď bola áno.

Keby to bol ktokoľvek iný, odpoveď by áno bola. Ale keďže išlo o Fausta, nechcela som, aby to bolo tak rýchle, až by sa to javilo bezvýznamné.

"Dobrú noc," usmiala som sa, priznávam, že možno trochu škodoradostne. Ale ozaj len trochu- samej mi to bolo priveľmi ľúto, než aby som sa mu vysmievala.

Vzdychol, posledný raz ma pobozkal a o krok ustúpil.

Vzal si zo stola pergamen, ktorý rozpísal, a zamieril k odchodu. Zamierila som za ním, takže zastal až za dverami spoločenskej, za chrbtom mu zívala prázdna tmavá chodba. Ak by ho niekto v túto hodinu- i keď neviem, koľko hodín vlastne je- našiel na chodbe, mal by problém.

Ešteže som hlavný prefekt a podobné sťažnosti viem veľmi rýchlo zmiesť zo stola.

Nechápem, na čo Dumbledore myslel, keď mi tú prácu dával.

"Takže sa zajtra uvidíme na raňajkách?"

"Ak sa opäť nevyparíš," rypla som si, no to už sa ku mne opäť sklonil a umlčal ďalšie poznámky svojimi perami. Tento bozk nebol tak hlboký ani vášnivý ako ten v izbe. No i tak som sa cítila podvedená, keď sa po pár sekundách odtiahol.

"Ahoj," rozlúčil sa a zamieril chodbou preč. Chvíľu som ho pozorovala, ako sebavedomým, elegantným krokom mieri preč, potom som zavrela dvere a zamierila do postele.

Odrazu sa však otvorili dvere kúpeľne a v nich sa- prekvapivo- zjavil Lupin. Okolo pása mal len uterák, celkovo vyzeral ako scéna vytrhnutá z romantického filmu.

"Ty ešte nespíš?" zamračila som sa a pokračovala v ceste, vyhýbajúc sa pohľadom na jeho telo.

"Nie je zase tak neskoro," odvetil a dvere zatvoril, pokračujúc v ceste do izby, keď tu sa zastavil a otočil späť ku mne.

Jeho pohľad bol opatrný, výraz podozrievavý.

"Čo je to?" spýtal sa, keď ani po pár sekundách neprišiel na odpoveď, ktorú hľadal.

"Čo je čo?"

"To, čo z teba cítim."

Zamračila som sa a okamžite okolo seba vystavala psychickú bariéru. Vlkodlaka v sebe som umlčala a zavrela za železné dvere.

"To je choré, Lupin. Mohol by si ma prestať špehovať."

"Ja teba?" roztvoril oči, asi nečakajúc tak rýchle použite najlepšia-obrana-je-útok stratégie. Nečudo- on svoju otázku položil síce skúmavo a zamyslene, ale celkom príjemne. Možno by sme spolu napokon mohli vychádzať i po tom, čom som mu spravila.

Ale to by nemohol byť v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste. "Neviem, kto sa dnes na obede snažil prečítať mi myšlienky." A mohol by mlčať.

"Myšlienky ti prečítať neviem."

"Vieš, ako to myslím," odvetil podráždene.

Samozrejme, že viem.

"Snape mi povedal, čo mu tvoji kamaráti zase vyviedli. Ako hlavný prefekt by si si ich mal trochu skrotiť. To, čo mu robia, je šikana." To bol podraz, obzvlášť keď viem, že Lupin sa za to cítil zodpovedný.

Ale keď sa to tak vezme, bol za to zodpovedný. Minimálne tomu vedel zabrániť.

Navyše to bola skvelá zmena témy.

Nie, vychádzať spolu nám nie je súdene, bez ohľadu na lovca.

Lupinova tvár sa zachmúrila. Stál tam, len v uteráku, vôbec si to neuvedomoval a tváril sa nešťastne.

To fakt nie.

"Dobrú," povedala som ľadovo a otvorila dvere do svojej izby. Ovial ma chlad- musím zavrieť to záškodnícke okno, ktoré stihlo zruinovať Faustovu vôňu kosatcov i za tak krátku chvíľu.

Lupin neodpovedal, no čoskoro sa ozvalo buchnutie i jeho dverí.

Už by som sa to mala naučiť. Lupin je v mojej svorke. Musím si naňho začať dávať väčší pozor.

"Čo myslíš, že teraz príde?" spýtala som sa, keď sa mi konečne v ústach vytvoril priestor aj na slová, nie len na horúčkovité sucho.

Prižmúril oči a o kúsok sa odtiahol, no nepúšťal moju tvár. Stále zotrvával dlaňami na mojej pokožke, horko sa mi šírilo nie len po tvári, no po celom tele.

Len jeho výraz už nebol taký nežný. Skôr obozretný, hraničil s nepríjemným.

"Odpoveď," prehovoril prísnejšie, než by som pri tak jemnom dotyku čakala.

Prehltla som a chcela pokrútiť hlavou v nedostatku toho, čo on nazval odpoveďou, lenže stále držal moju tvár.

Začínala som si pripadať ako vo zveráku, každá moja myšlienka bola pomyselným otočením páky, pritiahnutím dvoch drviacich častí k sebe. Každá jedna pochybovačná myšlienka.

Bol tak blízko, tento faktor na mňa silne pôsobil, predsa ma čoraz viac zvnútra sťahovalo čosi iné.

Vyžadoval odpoveď. A ja som žiadnu nemala.

Nie hneď. Nie tak rýchlo.

Nie tak... Dočerta, čo tak povedať proste áno? Sama veľmi dobre viem, že to chcem!

Lenže...

Stisla som jeho zápästia a odstrčila ho od seba.

Pokrútila som hlavou.

"Nemôžeš ju po mne chcieť. Nie tak náhle."

"Obvykle nepotrebuješ toľko času na zodpovedanie jednoduchej otázky." Mračil sa. Jeho pohľad už nebol prísny, no bol chladný. Nie, nebol chladný- bol nazlostený.

Neodmietla som ho, ale ani som ho neprijala. To asi nie je reakcia, ktorú čakal.

"Jednoduchej?!" vyštekla som a nebola si istá, či ja situáciu preháňam, alebo ju on podceňuje.

Veď... Je to Faust! Ak poviem bezmyšlienkovite áno, čo to spôsobí?

Nikdy som nerozmýšľala nad tým, že by medzi mnou a Faustom skutočne mohlo niečo byť, takže som nikdy nemusela preberať dôsledky takého vzťahu.

Pretože s Faustom to nie je len "tak to skúsme". Ak prídem o kamaráta a potom i o priateľa, čo mi ostane?

Ak s Faustom naozaj niečo budem mať, bude to vážne. A nebude to na chvíľu. Budem sa musieť snažiť. Budem s ním musieť zdieľať veci, ktoré som s ním doposiaľ zdieľať nemusela. A niektoré veci s ním už nikdy môcť zdieľať nebudem.

No ak teraz poviem nie, nebude nič.

V hlave sa mi vynoril obraz jeho pier zovretých okolo mojej vidličky a mňa polialo horko. Opäť.

Rozhodne som mala chuť povedať áno. Avšak nebolo fér, že ma postavil pred hotovú vec.

"To nie je fér!" obvinila som ho okamžite, pretože niečo som povedať musela.

V ostrom oranžovom záblesku v jeho pohľade som mohla uvidieť fakt, že moje obvinenie sa ho dotklo. Asi by som sa mala cítiť zle- no skôr som pociťovala niečo medzi hnevom, úzkosťou, nedočkavosťou a ublíženosťou.

Možno presne tak sa on cítil posledných pár týždňov, keď musel stále riešiť moje problémy namiesto toho, aby sa dostalo i naňho.

"Nie je fér chcieť vedieť, na čom som?" prižmúril oči. Vyzeral, že má ťažkosti uveriť tomu, ako sa to celé zvrtlo.

"Vedel si, na čom si," povedala som tichšie, skôr som to len zamrmlala.

Samozrejme, že to vedel. Videl, ako reagujem na jeho prítomnosť, na jeho slová, na jeho dotyk.

Je skvelým pozorovateľom. Je chytrý, až príliš chytrý- vie ako sa rozhodnem vo veciach, o ktorých ja ešte len rozmýšľať budem.

"Ako som to asi mohol vedieť?" spýtal sa trpko, stále vyvedený z miery.

Vyviedla som ho z miery po tom, čo on konečne urobil prvý krok.

To je... nemilý vývoj udalostí.

Avšak nie som na vine len ja- takže sa teraz nebude tváriť ako obeť udalostí. Veľmi dobre si to vie zariadiť tak, aby bolo po jeho. Ani len netuším, ako veľme dokáže niečo prešpekulovať, aby sa stretol so žiadaným výsledkom.

"Netvár sa ako neviniatko, Faust! Stavím sa, že už teraz vieš, ako to celé dopadne!" odsekla som nahnevane a bola rada, že hnev začína preberať kontrolu nad zmätenosťou.

Možno vystrašenosťou- ale nie, to nahlas nepriznám.

"Tak prečo nepreskočiť rovno na koniec a nevynechať túto drámu?" povedal odrazu pokojným hlasom, odhodlaným, istým. Moc Faustovským- až príliš.

A skôr než som urobila čokoľvek- včetne nádychu- opäť bol pri mne, opäť držal moju tvár vo svojich dlaniach.

Čo však bolo nové, pritlačil pery na tie moje a tak úplne utlmil všetko, čo sa vo mne v ten okamih odohrávalo.

Len aby to v ďalšej sekunde mohol zostonásobiť.

Ako opísať okamih, ktorý sa opísať nedá? Nešlo len o fyzický aspekt toho okamihu- jeho pery sa dotýkali mojich, vpíjali sa do nich netolerujúc akékoľvek zaváhanie. Chcel to, užíval si to, a dal mi to pocítiť. Dotykom svojich pier na tých mojich sa akoby natiahol do temna môjho vnútra, našiel tam uzlíček pocitov, ktoré voči nemu chovám, a vylovil ho na povrch. Na svetle sa toto klbko rozmotalo len na to, aby ma mohlo priviazať... k nemu.

Moje ruky bez vyzvania zamierili k jeho krku, hrudi, ramenám, k jeho vlasom. Prsty vsávali dotyk jeho pokožky, akoby to malo byť to posledné, čo pocítia.

Moje pery už istú chvíľu s vervou reagovali na tie jeho, no až teraz som si uvedomila, ako vášnivý a odovzdaný ten ich boj bol. Chcela som všetko naraz- cítiť ho, vidieť ho, ochutnať ho. Chcela som byť nežná, drsná, vynútiť si svoje, podriadiť sa mu.

Chcela som ho. Celého. Nevynechajúc jediný kúsok, neprísť o žiaden detail. Chcela som ho mať pri sebe, pre seba. S nikým sa nedeliť. Pochváliť sa ním. Udržať ho ako svoje tajomstvo. Nenechať ho ísť, nenechať ho odtiahnuť sa, nenechať ho urobiť nič, čo by nezahŕňalo mňa.

Ak mám byť úprimná, ohúrilo ma, ako veľmi silný ten pocit bol. Toto všetko vo mne bolo? Ako to vedel? Ako to vedel, keď som to nevedela ani ja?

Náš bozk sa medzičasom prehĺbil, jedna jeho ruka skĺzla na môj chrbát, pritisla ma k nemu viac. Vymazala priestor medzi nami, vpila nás do seba telami tak, ako sa do seba vpili i naše pery.

Uvedomila som si, že mal pravdu- len preskočil na koniec. Muselo to tak skončiť- tak veľmi sa mi ten okamih páčil, že čokoľvek nepríjemné by prišlo po ňom, nedokázalo by to narušiť to vibrujúce, prenikavé maximum, ktoré sa vo mne ustálilo.

Pohyb jeho pier spomalil, na kúsok sa odtiahol, venoval mi ešte jeden posledný bozk a odtiahol sa.

Rukou ma však stále držal vo svojom objatí, nepustil ma, len sa odtiahol natoľko, aby mi mohol pozrieť do očí.

Nevadilo mi to- po jednom vneme prišiel druhý, takmer rovnako úžasný.

Jeho oči boli teplé, žiarivé, uspokojené. Vždy bol pôvabný, no teraz sa mi páčil ešte viac.

Bol môj.

"Už mi dáš konečne za pravdu?" šepol, očami si prezeral moju tvár a v jeho pohľade sa zračila podobná spokojnosť, aká musela byť i v tom mojom- to vedomie, že to, na čo sa pozerám, je moje, mi spôsobovalo ešte väčšiu rozkoš ako hladenie na mojom chrbte.

Ruky, ktorými som ho doposiaľ objímala okolo ramien, som vsunula pod ne, objala jeho trup a tak sa k nemu pritisla ešte viac.

"Obvykle nemám takú radosť, že máš v spore medzi nami pravdu ty," zamumlala som, položila si hlavu na jeho rameno a uspokojila i tretí zmysel- nasala som jeho kosatcovú vôňu v hlbokom nádychu. Do toho na mojej hrudi bilo jeho srdce, telom som tlmila jeho nádychy, druhou rukou zišiel od mojej tváre a pripojil ju k tej na mojom chrbte.

Z hrdla sa mi vydral pobavený smiech. Bola som tak spomalená, keď išlo oňho!

Aspoň jeden z nás nemá problém ísť si za tým, čo chce- a čo najdôležitejšie, učiniť tak bez meškania.

*****

Ďalšie ráno ma zobudil podivný pocit. Nedočkavosť. Očakávania. Nespokojnosť. Tieseň.

Vyskočila som na nohy a pozrela z okna. Pršalo. Prekvapivé. Nemožno tomu uveriť.

Zaškľabila som sa a uvedomila, že nemám až tak nadšenú náladu, akoby sa po včerajšku dalo čakať.

Zobrala som si všetko potrebné a zamierila pod sprchu. Včera som nemala chuť pod ňu ísť- nechcela som zo seba zmyť Faustovu vôňu, ani keby som pred jeho objatím vyložila kamión plný kameňov.

Dopadli na mňa prvé kvapky vody, ktoré boli ešte značne ľadové. Po pár sekundách sa teplota ustálila na teplej teplote- horúcej teplote- a mne na um zišlo, kedy opäť nasiaknem jeho vôňou.

Bolo to tak zvláštne- bolo to pre mňa úplne nové a priveľmi som nebola nadšená, čo to so mnou spravilo. Čo so mnou spravil on.

Včera sme sa rozlúčili s absolútnym pocitom eufórie. No tak ako mi on zišiel z očí, tak sa stratil i tento pocit. Predsa len- čo to znamená?

Aké to bude, až sa teraz uvidíme? Ako sa bude chovať on? Ako sa mám chovať ja?

Sme pár? Sme milenci? Sme priatelia s výhodami?

Mám ho pozdraviť? Mám ho objať? Mám ho pobozkať?

A prečo sa necítim komfortne ani u jednej možnosti?

To sa vymyká môjmu doposiaľ udržiavanému imidžu. Ja nie som tá, ktorá veci príliš rieši, nie som tá, ktorá sa bojí stretu.

No je to Faust. Uvedomujem si, že túto vetu používam ako výhovorku v poslednej dobe príliš často- a to tiež nie je vec, ktorá by ma upokojovala.

Celá táto... vec je skrátkapríliš nová, príliš divná.

Možno keby mi dal viac času prispôsobiť sa myšlienke nás dvoch... i keď to asi nebude ten problém. My dvaja sme tá jediná časť, ktorá mi na tom sedí. Všetko ostatné nedáva zmysel.

Včera sme to utli príliš skoro, to bude ten problém.

Keď už som na to tak dlho čakala, mohla som si to viac užiť. To by mi určite upokojilo nervy. Lenže on nechcel- ešte okamih sme zotrvali na tej chodbe, potom ale povedal, že musí dopísať list svojmu leprikonovi.

V podstate ma navnadil a potom odpálkoval.

Vypla som prúd vody s pochybami- ak je môj momentálny stav výsledkom jeho zákernosti, možno som urobila chybu, že som povedala áno.

Povedala som vôbec áno? Nepovedal ho za mňa?

Pozrela som na seba do zrkadla. Líca som mala červené zo sprchy, vyzerala som takmer veselo. Protestne som sa na svoj odraz zamračila.

Mala by som byť veselá. Faust je v podstate zhmotnením mojich túžob. Nie- moje túžby nikdy neboli tak smelé, kým nestretli jeho. To on stanovil ich laťku.

Možno mi to áno vtisol do úst- doslova- ale nie proti mojej vôli. Chcela som ho.

Kriste, chcem ho. Najlepšie keby vedľa mňa stál i pri umývaní zubov.

Napriek nespokojnosti som nedokázala potlačiť chvenie pri spomienke na včerajšok a pri vyhliadke na dnešok. Čokoľvek urobí, akokoľvek sa zachová- nie je to jedno?

Rozhodla som sa, že nebudem nič preháňať. Navodiť prehnane nadšený či prehnane chladný dojem je to posledné, čo chcem.

Keď sa nad tým zamyslím- nie je to tajomstvo?

Dočerta aj s tým jeho rýchlym vymiznutím zo scény. Nabudúce by mi aspoň mohol dať pokyny čo ďalej.

Obliekla som si školskú uniformu a vyšla z kúpeľne.

Lupin práve zatváral dvere svojej izby.

"Meškám?" vypadlo zo mňa okamžite, bez nejakých väčších zamýšľaní.

Okej- myšlienky boli z celého procesu vynechané.

Zdvihol ku mne zrak a zamračil sa. Asi sa spolu ešte nebavíme, že?

"O dvadsať minút začína prvá hodina," prehovoril po chvíli, netváriac sa úplne sebaisto v novej situácii.

Jo tak to sme dvaja.

Donútila som sa sústrediť na Lupina, aspoň na sekundu. Naposledy som mu pomohla. To bolo odo mňa pekné.

Ale asi to nezmylo fakt, že stále netuší, čo sa v tom lese stalo. To mi akosi vybzuklo z hlavy- Faust ma pobozkal, jedno s druhým...

Faust ma pobozkal. V podobe troch slov to znie strašne čudne. Stále akosi nereálne.

"Meškám," prikývla som. Ranná sprcha nie je na krátko, obzvlášť s mojimi vlasmi. Ale vďaka prútiku už boli suché- len to netrvalo práve 2 minúty.

Vošla som do izby a zavrela za sebou dvere, nejak neriešiac pozdravy. Keď sa spolu oficiálne nebavíme, pozdravy nie sú potrebné, predpokladám.

O pätnásť minút som už vbiehala do učebne transfigurácie a prisadla si na svoje obvyklé miesto vedľa Blacka.

Pohľadom som prebehla po lavici kúsok predo mnou, no miesto vedľa Snapea bolo prázdne.

Samovoľne som sa zamračila. To nemyslí vážne, že nepríde!

"Tu sa zasa niekto vyspinkal do ružova," ozvalo sa po mojej strane uchechtnutie.

Priznám sa, na mojej tvári musel byť hodne dementný výraz, keď som sa otočila na Blacka, ale korunu som tomu nasadila až tým: "Huh?"

"Opäť raz pozitívne naladená?"

"Nerýp," zamračila som sa rozladene a úkosom ešte raz pozrela na voľné miesto vedľa Snapea.

"Od svojej obľúbenej spolusediacej by som čakal viac ostrovtipu."

"Black, to ma balíš, alebo len hlúpo provokuješ?" opäť som sa k nemu otočila a uvedomila si, že sa mu dokonale podarilo upútať moju pozornosť.

No, Lupin to nezvládol, ale Black je holt Black.

"Samozrejme, že ťa balím. Ale skôr ako spyšnieš- to už vážne nepotrebuješ- ťa musím upozorniť, že v komunikácii s opačným pohlavím sa mi to stáva často."

"Bez tvojho pričinenia?" zdvihla som obočie. Napadlo mi, že v tomto ma za nos asi neťahá- naozaj sa mu to stávalo, len som myslela, že to robí zámerne.

Pokrčil ramenami. "Zvyk je železná košeľa."

"A čo až budeš mať dievča?"

"Ja mám vždy dievča," zazubil sa, na čom som prevrátila očami.

"Nie, Black... Myslím dievča-dievča. Nie dievča-dočasné-púzdro-pre-tvoj-jazyk-a-nechcem-vedieť-čo-ešte."

Black sa neudržal ani sekundu, okamžite spustil hurónsky smiech, ktorým na nás prilákal nejeden pohľad.

Pri rýchlom preletení pohľadom po triede som zistila, že Faustovo miesto už nie je prázdne. Stuhla som, ale nedala som to najavo. Ešte som úplne nezanevrela na samú seba.

Faust mi venoval zdvihnuté obočie, no inak sa netváril nijak konkrétne. Nedajbože žiarlivo- nebolo by to ale pekné?

Odpoveď- nie, nebolo. Ak by žiarlil na Blacka, naozaj by ma sklamal.

Z jeho znudeného pohľadu sa, každopádne, dalo vyčítať, že sa necíti byť Blackom ohrozený. Neviem, ako sa ešte v to ráno cítil, no túto položku som zo zoznamu mohla s pokojným svedomím vyškrtnúť.

Za to môj tep neostal pokojný. Rozbúšil sa ako pri rýchlom postavení z postele na slnku pri dehydratácii. Kombo XXL.

Len s ťažkosťami som od neho odtrhla pohľad a otočila sa na stále sa uchechtávajúceho Blacka.

"Ostrovtip. To bol on."

"Ani som si nevšimla," reagovala som trochu otupene, odolávajúc náporu celého môjho ja, ktoré chcelo opäť vidieť Fausta. Teraz, keď už som mala potvrdenú jeho prítomnosť, bolo ťažké nestáčať k nemu pohľad každú tretiu sekundu.

Čo si to tu nahováram- bolo ťažké nestáčať k nemu pohľad každý tretiu stotinu.

Trochu mi pomohlo, že pri ďalšom prieskumnom natočení hlavou som sa stretla s temenom jeho hlavy.

Keď bol otočený chrbtom, bolo to o málo znesiteľnejšie.

Každopádne ma vykoľajilo, ako málo vyzeral, že ho tankuje moja prítomnosť. On nešalel celé ráno z toho, ako to bude vyzerať? Ako sa k sebe budeme správať?

Jasné, že nešalel. Je to Faust.

"Predpokladám, že som ešte nestretol tú, ktorá by ma to mohla odnaučiť," nadviazal Black tam, kde sme prestali, no mne trvalo 2 večnosti, kým som sa chytila i ja.

"Možno ju ani nestretneš, kým sa to neodnaučíš."

"Hovorí tá, ktorá od seba každého odháňa."

"Mám na to svoje dôvody."

"A nechceš radšej chlapca-chlapca?"

"Snáď to nemá byť návrh." Napadol ma Faust. Samozrejme, že ma napadol Faust.

Bože, toto bude ešte dlhý proces adaptácie na novú situáciu.

"Opäť to tak vyznelo?" zamrkal Black a mne došlo, že našťastie máme každý vlastné problémy.

Niektorí z nás ich majú o málo serióznejšie.

"Vážne by som s tým mal niečo robiť," otočil sa Black trochu bezducho dopredu, na čo McGonagallová začala hodinu.

*****

Vyšla som z triedy medzi poslednými a stretla sa s pohľadom osoby, ktorá sa ležérne opierala o protiľahlú stenu. Na krku mi naskočila husia koža, keď som k nemu pomaly zamierila, upútaná jeho výrazom.

Bol zdanlivo znudený, no v očiach mu hralo oranžové lačné svetielko, ktoré skúmalo každý môj pohyb.

"Ahoj," zastala som krok od neho, trochu ťažko stravujúc fakt, že si ma celú hodinu ani len nevšimol- a že to musím vedieť, keď som na ňom visela pohľadom asi tak... celý čas?

"Ponáhľaš sa?" spýtal sa namiesto odzdravenia, stále sa chrbtom opierajúc o kamennú stenu za svojím chrbtom.

Pokrútila som hlavou, tak nejak sa nevyznajúc v tom, čo sa deje.

Faust pohľadom vyprevadil posledného Slizolinčana, ktorý sa stratil za rohom, potom sa konečne odtiahol od steny, rukou zovrel môj zátylok a pritiahol si ma v bozku- v bozku lenivom a pomalom, no úžasne labužníckom.

Bolo to ako s tými cestovinami včera- pomaly ich prevaľoval v ústach, vychutnával si ich chuť.

Teraz to isté robil so mnou, s mojimi perami. Druhou rukou sa ma nedotýkal, ja som sa nedotýkala jeho, len jedna jeho dlaň zvierala moju šiju, nepúšťajúc ma od seba ďalej, pokračujúc vo vychutnávacom bozku.

Jeho "ponáhľaš sa?" odrazu nabralo nový význam.

Skutočne som sa neponáhľala- len som si ten okamih užívala ďalej.

A odrazu som si uvedomila, že sa nemusím cítiť tak divne, že nad tým nemusím toľko premýšľať, že to nemusím toľko analyzovať.

Je to Faust. Stále ten istý Faust. A niet sa kam ponáhľať.

V jednu chvíľu som v slabom lúči svetla vychádzajúcom z konca prútika položeného na stole vedľa kochlíku lúštila svetlozelené lístky v tvare trojuholníkov na hnedastej stopke, ktorá rástla z drevnatej masy približne podobnej gule, v druhej chvíli sa mi zrak rozmazal, telo sa mi stočilo do strany a postava vyššia odo mňa sa ku mne sklonila a oprela mi tvár o pravú stranu hlavy.

Teplý dych dopadol na pokožku mojich spánkov, o ktoré sa otreli i pery a mňa objala stála, nevtieravá vôňa kosatcov.

Zamrkala som, s tvárou napoly zakrytou jeho ramenom, s očami rozpleštenými z malej časti prekvapením, no z oveľa väčšej časti to bolo z faktu, že ma Faust objal a jeho ruky si nachádzali cestičky po mojom chrbte.

Vydrala som zo seba pridusený rázny výdych a ruky mi vyleteli k jeho ramenám, ešte nerozhodné, či ho odo mňa odstrčia, alebo pritiahnu ešte bližšie.

A keď som prudké bubnovanie svojho tepu cítila už i na zadnom konci jazyku, a keď sa moje prsty kŕčovo zovreli okolo vrchnej časti jeho rúk, stalo sa niečo, dve po sebe nasledujúce veci, ktoré mi razom pomohli pochopiť.

Niekto za mojím chrbtom zakašľal a Faust ma od seba splašene odtiahol.

Prekvapene- na rozdiel od Fausta som túto časť vôbec nemusela predstierať- som od neho odskočila a otočila sa na dotyčného.

Slughorne.

"To sa mi snáď len sníva!" vyhŕkol napol otrasene, napol pohoršene Slughorne a jednu ruku si pritisol na srdce, druhou na nás zamieril svietiacim prútikom.

"Vlámali ste sa do školských skleníkov? Veď to je závažné porušenie pravidiel!"

Fuu, tak ten mi išiel na nervy. Jeho hlas bol prehnaný na to, že je to Rokfort. Takéto veci sa tu stávajú na dennom poriadku- nemyslím krádeže, ale dvaja hormónmi posadnutí jedinci prichytení na mieste, na ktorom nemajú čo pohľadávať, v polohe, ktorá by mala ostať nezverejnená? To tu ozaj nie je nič neobvyklé.

Okrem toho som na chrbte stále cítila Faustovu ruku. Pre zachovanie podstaty komédie, ktorú sme predvádzali, by možno bolo lepšie, keby odo mňa uskočil na meter ďaleko a tváril sa zahanbene, ale napokon- je to Faust.

Ak by ma tu Slughorne skutočne našiel v objatí s Faustom- v pravom, nie predstieranom- Faust by sa netváril zahanbene. Dosť možno by ho to vôbec nezaujímalo.

Ale keď objatie len predstierate a skutočným cieľom vášho pobytu na mieste, na ktorom nemáte čo pohľadávať, je krádež, úplne pravú reakciu nepredvediete.

Faust navyše nepredviedol ani "pravú", ani tú zahranú.

Neviem, prečo ma to zaujalo. Asi lepšie ako premýšľať nad tým, že budem musieť nahodiť strašné tváričky. To neznášam.

Napokon- nie sme v otvorených skleníkoch, ale v priestoroch Sproutovej. Tie sú až za normálnymi skleníkmi, ktoré síce sú cez deň otvorené, no teraz už je dávno po večeri, takže sme si museli kúzlami otvoriť hneď niekoľko dverí.

To až tak moc nekorešponduje s vidinou dvoch nadržaných pubertiakov, až to začína ukazovať na dvoch zlodejov.

Nehovoriac o mojom gangsterskom outfite.

Och joj, to budú musieť byť dobré tváričky.

"Dobrý večer, pán profesor," ozval sa Faust pokojne a ja som si uvedomila, že si Slughorna všimol skôr než ja. To je divné- nedávala som pozor. Až príliš som potlačila vlkodlačiu časť. Jasné- je medzi dvomi úplnkami, v túto dobu moje zmysli nikdy nie sú napnuté- ale aspoň sú v pozore. Ak ho zaregistroval Faust, mala som ho zaregistrovať i ja.

No ja som bola úplne mimo.

"Pán Michalak, to snáď nie! Práve vy!" skrivil tvár Slughorne teatrálne a ja som takmer prevrátila očami.

Herečka.

Jeho hlas bol falošný až hrôza, čo malo logicky jediný dôvod- už dávno vedel, že je to Faust. A svoju reakciu na to, že ho tu takto našiel, len značne prifarbil.

Slughorne obvykle nerozozná koňa od vola, no Fausta pozná po mene. To znamená, že je Faust niečím výnimočný, pretože len takí sa dokážu prebojovať cez vrstvu Slughornovho fanatizmu.

Nemusíte byť výnimočne bystrí na to, aby vám došlo, čo je na Faustovi výnimočné. Nemusíte byť výnimočné bystrí na to, aby vám došlo, že tých vecí je viac.

Slughorne si okrem talentu- Faust je v lektvaroch bezchybný, ale nijak nevyčnieva- lebedí ešte v jednej veci. V bohatom, dôležitom pôvode.

To viete, že moje meno nepozná.

"Pán profesor, uznávam, nemal som sem Myru doviesť. Bola to chyba," prehlásil Faust a jeho ruka stále spočívala na mojom chrbte. Niekde vo výške obličiek.

Ani tie nechápali, čo sa to deje. A hladivý pohyb jeho palca považovali za momentálne najprvoradejšiu vec záujmu- Slughorne nemal röntgenové videnie, takže to nebolo kvôli divadlu.

Hladil ma palcom na chrbte a dôvod mi ostával neznámy.

Narozdiel od jeho palca na mojom chrbte ale bez pohybu ostávala jeho tvár. Jeho výraz bol ako vždy kamenný, trochu mrzutý, trochu odmeraný, no inak nijak útočný. Ovládajúci sa.

Typický Faust, skrátka.

Ani sa neospravedlnil, ako by to urobil ten zahanbený pubertiak. Zachoval sa ako Michalak.

Došlo mi, že to je presne cesta, ktorá vedie cez Slughorna bez problémov. Udržať si svoju hrdosť, svoju tvár, svoju nadradenosť.

Slughorne z toho musel byť na pokraji orgazmu.

"Bola to chyba, práve preto by som to mal nahlásiť vyššie," pokrútil Slughorne hlavou a mne bolo jasné, že sa pri predstieraní ani nemusí snažiť. Keď niečo chcel, vedel byť veľmi... presvedčivý.

A tak pokračoval. "Možno som práve prichytil pri čine dvoch zlodejov."

"Chcete povedať, že potrebujem kradnúť?" spýtal sa Faust mrazivo, no s pokojom zdvihol obočie, akoby ho to nevzrušovalo.

Práve ten mrazivý nezáujem robil Fausta tak nebezpečným. Nepochybujem, že to bol práve on, ktorý robil nebezpečnou celú jeho rodinu.

Za mrazivým nezáujmom sa môže skrývať čokoľvek.

A ja som tam doposiaľ len stála ako tupá slečinka. Sústredená na Faustov palec na mojom chrbte, presviedčajúca obličky, nech ďalej pracujú.

Zrak mi padol na ruku, ktorú si Slughorne stále tisol k srdcu.

Zamračila som sa.

Mal ju zovretú, niečo v nej držal.

Bola to...?

Usmiala som sa. Držal sklenenú nádobku na karibannu. Drahú rastlinku pochádzajúcu z púšte, ktorá rastie len v tieni kaktusov. Treba na ňu špeciálnu hlinu s arómou kaktusu a Sproutová takú hlinu má- a má i výhonok karibanny. Výhonok karibanny, ktorý je možné prenášať len v špeciálnej nádobke s arómou kaktusu.

Je ľahšie si kúsok odlomiť než kúpiť si ho, obzvlášť pri jeho cene.

"Možno tu tí zlodeji nebudú len dvaja," prehovorila som posmešne a pozrela Slughornovi do očí.

Faustove prsty mi jemne zatlačili do chrbta na znak varovania, no bolo neskoro.

Slughorne v tvári nabral sýtejší odtieň a ruku s nádobkou stiahol k telu, trhnúc prútikom smerom k nám, akoby tak chcel zvýšiť intenzitu svetla.

Z miesta dotyku Faustových prstov sa mi po tele šírilo trasľavé teplo. To bolo zvláštne a tak ma to trápilo viac ako nejaký Slughorne. Ale uznávam- práve diplomatická poznámka to nebola.

"Naznačujete..."

"Pán profesor, je nejaký spôsob, akým by sme to mohli urovnať bez problémov?" ozval sa opäť Faust a Slughorna opustila jeho červená farba. Narovnal sa a trochu znížil prútik. I keď sa pokúšal tváriť prísne, pri pohľade na Fausta sa mu v očiach črtalo čosi mäkké. A podivne chtivé.

Začínam si o ňom myslieť svoje.

Napriek tomu mojím prvoradým záujmom stále ostával Faust. Jeho dlaň som na chrbte cítila ako závažie, no bolo to príjemnejšie než čokoľvek, čo som za posledný týždeň zažila. Hneď po jeho objatí (ktoré som si ale moc nestihla užiť).

Uznávam, nemala som práve ukážkový týždeň, ale nepochybujem o tom, že jeho dotyk a hladenie palcom by vyhrali i v akýkoľvek iný týždeň.

No najúžasnejšie na tom bolo, ako prirodzené mi v tú chvíľu prišlo stáť v jeho tesnej blízkosti, s jeho rukou na chrbte, lopatkou sa opierajúc o jeho rameno.

"Nuž, možno sa o tomto vašom incidente nebude musieť pani profesorka Sproutová dozvedieť."

Ak...

"Ak ma o tom presvedčíte tento piatok."

Faust sotva badateľne povzdychol, no niečo v jeho tvári mi hovorilo, že vedel, že to príde. Čakal to.

"Kvôli vám si nájdem čas," prehovoril napokon a z jeho len ledva zastieraného rozmrzenia som poznala, že tým nie je nadšený.

Cítila som sa pre to trochu previnilo, i keď bolo mne i jemu jasné, že tak či tak by k tomu došlo. Možno som to trochu urýchlila, ale nedalo sa tomu vyhnúť.

Ešte chvíľku sa tým budem kŕmiť, a možno tomu i uverím.

Slughorne sa zatváril víťazoslávne. Kto vie, ako dlho sa o to už pokúšal? O jeho "slávnych" večierkoch som už počula. Tento školský rok sa jeden či dva už konali.

"Dúfam ale, že sa to nebude opakovať. Jasné, pán Michalak? Jasné, slečna....?" Prižmúril oči.

Ak sa to snaží uhrať na to, že na mňa v tej tme nevidí, nech ide rovno do čerta.

"Courterová," takmer som vypľula.

Aj ja som v elixíroch bezchybná, no moje meno nevie. Pff.

"Slečna Courterová? Nepatríte k najlepším v ročníku?"

Pokrčila som ramenami, pri čom som sa jedným z nich otrela o Fausta. Stál blízko, to už som zmienila?

"Samozrejme, že očakávam i vašu účasť," dodal, akoby to tak bolo celú dobu. "Vyprevadíte sa sami?" zdvihol obočie a ustúpil nám z cesty, posvietiac nám na dvere.

Zdvihla som tvár k Faustovi, ten mi venoval len krátky pohľad, vzal zo stola môj prútik, ktorý stále previnilo svietil, a opäť mi dlaň položil na rovnaké miesto na chrbtici, tento raz ma však začal tlačiť preč z miestnosti.

Nuž, to asi nebol úspešný zločin.

*****

Vošli sme na hradskú chodbu a ja som konečne striasla jeho ruku a odstúpila o krok ďalej. Niežeby mi bol jeho dotyk nepríjemný, no už mi neprišiel tak prirodzený.

Skôr nepríjemne neprirodzený. A hlavne akoby... nedovolený. Rozhodne nesedel do rozmrzenosti, ktorú som pociťovala.

Dôvody? Jednoduché.

Nechcem ísť na Slughornovu VIP párty a sere ma, že nás s Faustom chytili. Keby chytili len mňa, nemôže mi to byť viac ukradnuté. Lenže dnes som do tých skleníkov Fausta dotiahla ja. A on preto musí ísť na Slughornovu VIP párty, ktorej sa ktovieako dlho vyhýbal.

Kvôli mne.

A ja musím ísť tiež.

Chytili nás ako dvoch pubertiakov.

Pokračovala som v chôdzi, no Faust ku mne opäť pristúpil a dlaň vrátil na miesto.

To miesto ma okamžite začalo nepríjemne svrbieť, no za to Faust nemohol. Momentálne som bola nedotklivá.

Ešte nepochopil, že nasratej ženskej sa radšej nemá dotýkať, alebo si len nevšimol, ako to vo mne vrie?

Nuž, nepochybujem o tom, že si to skôr či neskôr všimne.

Opäť som sa mu vyšmykla, ani nerozmýšľajúc nad tým, čo ho k tomu viedlo, no už som neustupovala. Ani som moc nemala kam- cez steny zatiaľ chodiť neviem, akokoľvek úžasná som.

Ale asi budem úžasná dosť, keďže ma Slughorne pozval na párty.

"Môžeš prestať, Slughorne tak skoro nevyjde. Ešte zďaleka neskončil."

Najskôr musí vykradnúť celý skleník.

Netrápila som sa s tým, že môj hlas znie ako rezanie plastu tupým nožom. Najradšej by som kopala do vecí okolo, takže mi taká maličkosť, akou je rozhnevaný hlas, vrásky nerobila.

"Čo ti je?!" oboril sa na mňa z ničoho nič a zastal. Nevstúpil mi do cesty, ani sa ma nijak nedotkol, ale niečo rozhodne spraviť musel, pretože som zastala aj ja. Bezmyšlienkovito- zastal on, tak som skrátka zastala aj ja.

Prižmúrila som oči, rozmýšľajúc, či môžem byť nasrdená ešte viac. Najskôr v jeho prítomnosti nevnímam, potom som ako hlúpučká slečinka a nakoniec poslušné šteňa?

Ak sa Faust čoskoro nevzdiali, neopodstatnene sa s ním pohádam. A to nechcem- pretože to bude len a len moja vina. Určite nebudem mať rozumný dôvod ani argumenty, takže sa budem cítiť ako idiot. Takže sa len viac naštvem. A celé dokola.

"Nič," odsekla som sa chcela pokračovať v ceste, no cestu mi prekrížil natiahnutou rukou a dlaňou sa oprel o stenu po mojej ľavici. Zahatal mi cestu úspešne, úspešne sa dostal do mojej blízkosti.

Ale teraz už si vyslovene koledoval!

Keď som k nemu zdvihla zrak, určite som v očiach nemala dúhu.

Skôr blesky.

Ruku stiahol- so všetkou majestátnosťou, aby mi ani náhodou nenapadlo, že to kvôli môjmu hnevu- a ustúpil o maličký krôčik. No ostal v blízkosti, v ktorej bolo stále možné ako výhodu pri rozhovore- tzv. hádke- využiť svoju výškovú prevahu.

Akokoľvek sexi to bolo, mala som sto chutí ho rozkúsať.

Jeho výraz napovedal, že sa kúsok môjho neopodstatneného hnevu prelial i naňho. Pohľad mu stvrdol, tvár skamenela. Nič na ňom nenaznačovalo, že by mal byť vytočený, len mierne zovreté pery. Chlad v očiach. Signály, ktoré by si nezasvätený divák nemusel všimnúť- no ja som mala sedadlo v prvej rade.

Jeho tvár bola prakticky asi 30cm odo mňa- z takej blízkosti by si i slepý všimol, ako mu pulzuje tep v spánku.

"Kvôli tvojmu nápadu musím ísť v piatok k Slughornovi, a ty si tu tá vytočená?"

"Nenútila som ťa ísť so mnou do skleníkov."

"To som ani nepovedal."

"Tak sa do mňa prestaň obúvať."

"Ja sa do teba obúvam?" zopakoval pomaly, ľadovo, no jeho oči ma pomaly vraždili.

Uvedomoval si, že som len nasraná ženská? Že je to chvíľkový stav a najlepšia vec, čo by mohol urobiť, je sa stiahnuť?

Vážne mu nedošlo, že ak bude pokračovať, len sa zbytočne pohádame?

Predpokladám, že "stiahnuť sa" Machalakovci nemajú v slovníku.

"Nemôžem za to, že sa tam ten starý idiot objavil. Nemôžem za to, že musíš ísť na jeho večeru. Napokon- to ty si to tak zariadil."

"Pretože nechať sa vylúčiť by bolo rozhodne lepšie."

"Vylúčiť? Ježiši, toto je Rokfort. Tu ťa nevylúčia ani za vraždu." Super, tak už začínam s nedomyslenými argumentmi. Prvý typ- preháňanie.

Teším sa, čo bude nasledovať.

"Je toto reakcia na niečo konkrétne?" zamračil sa odrazu, keď pochopil, že celá tá vec s "nehádž to na mňa, to nie je moja vina" je kravina.

Pretože to je moja vina. Na hlavu padnuté ale je, že keby som s tým nezačala, Faust by mi to pocítiť nedal. A keď už som s tým začala, obhajovala som sa popredu a ešte k tomu riadne útočne.

Babská logika, čo čakáte.

S Faustom sa nerada hádam. Radšej sa hádam s niekým, u koho viem, že vyhrám.

Prekrížila som ruky na hrudi a zahryzla si do jazyku. Pohľad som stočila do strany, aby som už nemusela čeliť tomu jeho.

Prvá rozumná vec, ktorú som za poslednú pol hodinu spravila.

"Ak ide o tú večeru, nič sa nedeje. Prežijem to," ozval sa po chvíli zmierlivým hlasom.

Nevedela som, ako sa tvári, no čosi mi hovorilo, že napäto. Hnev ho opustil rovnako rýchlo, ako sa naňho preniesol- nebol to jeho hnev.

Chcel to urovnať. Nechcel sa hádať.

Jeho zmierlivý hlas zafungoval lepšie ako rozbuška.

Sekla som po ňom pohľadom a naklonila sa výhražne bližšie. Keďže ma prevyšoval takmer o 10 centimetrov, asi to nepôsobilo až tak drsne, ako som sa cítila.

"Snáď nečakáš ospravedlnenie." Druhý typ debilných argumentov- bezdôvodná útočnosť.

"Dočerta!" vykríkol, a ako stál predo mnou, dlaňou ruky, ktorou mi pred chvíľou zahatal cestu, buchol do steny po svojej pravici. Mierne som nadskočila- na Fausta to bola príliš ľudská reakcia, príliš emotívna. "Ja už neviem, čo od teba čakať!"

Všimla som si, že je naozaj otrávený. Bez ohľadu na hnev, na môj či jeho, niečo ho už unavovalo.

"Čo tým chceš povedať?" zamračila som sa a uvedomila si, že už nezniem tak útočne. Skôr defenzívne, avšak ostražito.

"Si slepá alebo to len nechceš vidieť?!" Stále mal zvýšený hlas. Nekričal- Faust nikdy nekričal- no i tak som ho nikdy nepočula hovoriť takto.

Stratil kontrolu. Neskrýval všetko za maskou nezáujmu ani chladu.

Akoby ma prebral z môjho hnevu- ak sa nekontroloval, dialo sa niečo vážnejšie než len poskleníková roztržka.

Mala som pocit, že zmenil tému. Toto nebolo o Slughornovi, toto nebolo o tom, že sa chovám ako malá. Nešlo o to, čo je koho vina a kto sa má ospravedlniť komu.

Toto bolo o tom, čo ho tak otravovalo posledných pár dní.

Odtiahla som sa a otvorila ústa v reakcii, ktorá neprichádzala.

Ako reagovať na niečo, čo nechápete?

O krok som ustúpila, potom o ďalší.

Ak sa od neho dostanem dostatočne ďaleko, možno to pomôže. Možno mi to začne myslieť rýchlejšie. Možno v jeho blízkosti neviem rozmýšľať. Potrebujem priestor, rozhodne potrebujem priestor.

Zastala som, až keď som si uvedomila, že je na mojej tvári polohysterický výraz.

Prehltla som a prirýchlo sa nadýchla.

Akoby mi niečo začalo dochádzať, lenže ja som stále nevedela čo.

Opäť sa ku mne priblížil, nenechal ma ani vydýchnuť. Jeho tvár bola odrazu tak plná- náznakov, pocitov, zámerov. Jeho oči boli jasné ako nikdy pred tým, výraz veľmi intenzívny.

Zastal až blízko predo mnou a keď som zrak zdvihla k jeho tvári, strnula som.

Nebol nahnevaný, nebol otrávený. Bol odhodlaný. A bol tak blízko!

"Povedala si, že je po všetkom. Povedala si, že si ideš za tým, čo chceš. Tak v čom ešte väzí problém?" pre zmenu hovoril potichu, no rázne, a nakláňal sa ešte bližšie.

Skoro som automaticky ustúpila- naučila som sa pri ňom ovládať natoľko, že už som sa nedokázala správať prirodzene, ani keď konečne prišla vhodná chvíľa- ale potom mi došlo, o čom asi hovorí, a šok znehybnil ako moje nohy, tak moje hlasivky.

Strnulo som sledovala tie elektrizujúce oranžovo hnedé oči, ktoré mi behali po tvári, lačne sa vpíjajúc do jej čŕt.

Roztvorila som oči nad možný rozsah, keď zdvihol ruky a položil ich po stranách môjho krku. Dlane mal tak veľké, že sa dotýkal naraz priehlbiny medzi mojím krkom a ramenom, zatiaľ čo druhou ich hranou sa dotýkal obrysu mojej čeľuste. Pokryl nimi celé bočné plochy môjho krku. A to mám celkom dlhý krk.

Jeho dotyk bol nečakane nežný, až bolo ťažké uveriť, že jednou z tých rúk pred malou chvíľkou nahnevane udrel do steny.

Nie som citlivka, ale v tú chvíľu som bojovala s infarktom.

Čo sa to stalo? Ako sa to stalo? Kde bol nejaký varovný výstrel?

Pohľad mu zmäkol podobne, ako zmäkol ten Slughornov pri pohľade naňho.

Túto podivnú myšlienku som však z hlavy ani nemusela vyháňať- Faustova prítomnosť prebrala kontrolu.

Očami naďalej preskúmaval moju tvár, takže mu nemohla ujsť moja paralýza.

Skláňal sa ku mne, bol tak blízko, že som dokázala spočítať jeho vrásky, tak blízko, že by stačil jediný pohyb a...

"Tak sa ešte raz pýtam- vieš, čo chceš?" stíšil ešte viac hlas, jeho tón ma pohladil na pokožke rovnako intenzívne ako jeho teplý dych. Pohľadom väznil ten môj, nechcel mi dopriať ani chvíľku slobody.

Novosť celej situácie mi stále bránila vidieť celý obraz.

Dýchali sme v podstate rovnaký vzduch, dotýkal sa ma a z ničoho nič urobil reálnou situáciu, o ktorej som si nikdy nemyslela, že by sa reálnou mohla stať. Podivné však bolo, že niekde vnútri som posledné dni vedela, že to k tomu i tak speje.

Cítila som jeho dlane, z ktorých sa mi do tváre hrnulo teplo. Môj tep sa snažil prekonať svoj rekord spred pár minút a dlane som bez rozmýšľania zdvihla k jeho rukám a prsty obtočila okolo jeho chladných zápästí. To len dlane mal tak horúce, alebo to som si ich pomýlila so svojou pokožkou?

Bolo to tak intímne, tak náhle a tak všetko pohlcujúce!

Telom sa mi prehnalo tornádo pocitov, ktoré ma zanechalo rozklepanú, rozhorúčenú. No neprinieslo žiadnu odpoveď.

Veď ja na jeho otázku neviem ani odpovedať, nie to ešte skutočne vedieť, čo chcem!

Dych sa mi zasekol v hrdle, keď mi to došlo.

Došlo mi, čo sa ma pýta. Uvedomila som si, čo sa skrýva za jeho slovami, čo znamenajú tie posledné štyri vety.

Bolo po všetkom. Lovec je preč. Lupin sa so mnou nebaví. Iliana je mŕtva. A mne nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

V podstate už neexistuje nič, čo by malo oddialiť položenie otázky, na ktorú po mne chcel odpoveď.

Chcem jeho?

Je zvláštne sledovať, ako dokáže mozog v určitých prípadoch zoskratovať.

Môžete byť perfektne racionálny, pokojný človek, no pri správnom podnete rozstrieľate susedovu verandu.
Môžete byť citlivý, empatický človek, avšak určité veci vás dokážu dohnať ku krutej agresii voči ježkovi.

Môžete byť sebavedomý, sústredený človek, potom príde záhadné čosi a vy s plačom hystericky pobehujete po ulici.

Nemala som v pláne hystericky pobehovať, strieľať, ani byť krutá k akýmkoľvek zvieratám. No môj mozog i tak prežíval skrat.

Každá myšlienka, ktorá sa mi v hlave zjavila, sa hneď aj stratila. Nenachádzala som argument, nevedela som, čo povedať. Nedokázala som vymyslieť ani jeden svoj skurvený cieľ. Čo chcem od života? Čo chcem od Fausta? A čo chce Faust počuť?

Ako zreagovať, keď neviete, čo po vás chcú?

Čo po mne Faust chcel? Čo po mne Faust sústavne chce už pár mesiacov?
Čo znamenajú tie narážky, tie pohľady, to skúmanie?

Je chladný a odrazu sa chová ako môj najlepší priateľ. Je povýšenecký a odrazu vyzerá, že by urobil čokoľvek k mojej spokojnosti. Je starostlivý a odrazu akoby ma nepoznal.

Čo presne ním zmieta, ako to súvisí so mnou a prečo mi to, dočerta, nepovie na rovinu?

S trhnutím som zareagovala na skupinu deciek, ktoré prešli medzi nami. Pretože schody nie sú dosť veľké na to, aby nás obišli, že?

"Navrhujem presun," zdvihla som k nemu odrazu tvár a on prikývol s inak nečitateľnou tvárou. Bol to opäť on- Faust, ktorého navonok nič nezaujíma, no ktorý všetko bedlivo pozoruje.

Pokračovali sme v ceste, i keď sme ani jeden nemali potuchy o tom, kam presne mierime.

"Tak neviem, či je to nami, alebo či len naozaj na Rokforte nie je čo robiť."

"A pri tom je to tak zábavné miesto," poznamenal cynicky Faust a ja som sa zaškľabila. Strašne zábavné miesto.

"Čo by si povedal na ďalšiu epizódu s tvojou skvelou vodnicou?"

Faust ku mne pri chôdzi natočil tvár s pobaveným úsmevom.

"Zapáčila sa ti?"

Tuším sme tému 'ciele' opustili. Salazar zaplať.

"Skôr som si ju zamilovala."

"Vieš, že čarodejnícke tabaky môžu byť silne návykové?"

"Brzdi. Fajčili sme ju koľko? Raz v živote? Strašná závislosť."

"Ty si ju fajčila raz v živote."

"Aha! Takže mňa budeš pokrytecky varovať pre závislosťou, ale sám si každý večer pofajčievaš, ty lakomec!"

Faust prevrátil očami a zastal. To asi nebolo od veci, keďže sme mierili presne opačným smerom, než sa nachádzala jeho fajka. Teda jeho izba.

"Fajn, fajka môže byť, no najskôr potrebujem napísať Danannovi. Takže sa buď rozdeľme a ja prídem k tebe, alebo môžeš ísť so mnou a počkáš."

Mrkla som a chcela sa rozhodnúť, keď som sa zasekla.

"Komu?"

"Danannovi."

"Opakujem... Komu?"

"Môj leprikón."

Mrkla som, tentoraz preto, aby mi nevypadli oči z jamiek.

"To myslíš tú malú vec s palicou a hrncom zlata?"

"Zaujímavé," zamračil sa Faust, no vôbec sa netváril tak, že by narazil na niečo zaujímavé. Skôr akoby narazil na niečo, čo smrdí.

"Čo?"

"Myslel som, že si sčítanejšia."

"No dovoľ!" ohradila som sa. Vzdychol.

"Leprikón je poddruh škriatka z Írskych ostrovov. Ako všetci škriatkovia, i leprikóni slúžia čarodejníkom. Nerobia tak však z povinnosti, no za zlato. Ich lojalita je však oveľa väčšia. A vedia skvele spravovať topánky."

"Aha."

Môj mozog sa ešte len spamätával zo skratu a Faust na mňa vybalí niečo také. Asi si nájdem nového kamaráta.

Ha-ha. Ak nechcem ostať doživotne sama, Fausta nesmiem pustiť.

"Ako to, že nie sú známejší?"

"Leprikóna je ťažké chytiť. Preto sú nesmierne drahí. Nie veľa rodín sa môže pochváliť tým, že im slúžia leprikóni."

"Ak je ťažké ich chytiť, asi nechcú byť chytení. Prečo potom pracujú za peniaze, i keď nie sú viazaní povinnosťou ako ostatní škriatkovia?"

"Nepracujú za peniaze, ale za zlato. Je to vec cti. Leprikóna môžeš zajať len pohľadom. Je potrebný vytrvalý, silný pohľad na to, aby si udržal leprikóna. Ak to ale dokážeš, za trochu zlata, ktoré je skôr prejavom tvojej dobrej vôle, získaš výborného sluhu."

"A tento Danann slúži tvojej rodine."

"Nie."

"Ale veď si vravel-"

"Slúži mne. Otec má svojho, starý otec má svojho."

"A ženy ostali záhadne vynechané."

"Žena nemá pohľad na to, aby zajala leprikóna."

To ma pobúrilo. Rovno mohol povedať, že sú ženy slabšie ako muži.

Na túto tému som citlivá. I keď je to z veľkej väčšiny pravda- hlavne keď si vezmem za modelový príklad tvrdú väčšinu svojich spolužiačok. No existujú výnimky- a vedzte, že silná žena je silnejšia než silný muž.

Samozrejme silou nemyslím schopnosť zodvihnúť Hagrida, hovorím o sile mysle.

"Choď do čerta," oznámila som mu bez štipky hnevu v hlase, no mohol vybadať môj nesúhlas.

"Nie je to vec presvedčenia, no faktu. Rozčuľuj sa koľko chceš."

"Poznáš ma moc dobre na to, aby si vedel, že sa nerozčuľujem." I tak by som ale chcela jedného takého leprikóna skúsiť zajať. A rovno si to píšem na svoj zbrusu nový List životných cieľov.

Tak.

Faust pokrčil ramenami, skôr ich len jemne podvihol, a potom pozrel smerom ku schodisku.

"Tak ideš so mnou, alebo počkáš?"

To ma vytrhlo zo zamyslenia- ako taký leprikón asi vyzerá? Nakoľko sa líši od škriatka? Čo presne znamená 'zajať pohľadom'?

"Hm?"

"Teraz nezaspíš, čo?" uchechtol sa Faust, pretože mu došlo, čo mi behá hlavou. Samozrejme, že mu to došlo.

"Niekedy by som ho chcela vidieť," prehlásila som úplne vážne. Jasné, že som mnohokrát rozmýšľala nad tým, ako to asi vyzerá u Michalakovcov. Akí su Faustovi rodičia. Ako by sa správali k niekomu, kto je všetkým, len nie vhodným spoločníkom ich syna (v tejto časti si nerobím priveľké nádeje).

No toto je najnaliehavejšia zvedavosť, momentálne.

"Možno uvidíš," odvetil Faust a jeho pohľad ostával pevný a chladný, no mňa pri tých slovách, prenesených s hravou ľahkosťou, pokryla husia koža.

Chvíľu som mu opätovala pohľad, no potom som sa pohla jeho smerom a zamierili sme do Slizolinu.

"Prečo mu vlastne ideš písať?"

"Aby mi poslal nejaké veci."

"Aké veci?"

"Rôzne."

"Napríklad?"

"Napríklad knihu Nebuď zvedavá a košeľu Máš priveľa otázok."

Spražila som ho otráveným pohľadom, no nenechala si vziať vietor z plachiet. Tentoraz nie. Tento raz sa doplavím do cieľa, moja loď je nezastaviteľná.

"Nie, vážne. Alebo je to tajomstvo?" zdvihla som obočie provokatívne a on na mňa pozrel len na malý okamih, no i tak som mohla vidieť uvoľnenie v jeho tvári. Akékoľvek napätie medzi nami je, niekedy ho cítiť viac a niekedy menej. Teraz to bolo jedno z tých menej.

Vzdychol a s hranou neochotou odpovedal: "Hlavne chcem nejaké prísady do elixírov. Rokfort v tejto oblasti neposkytuje práve najlepší servis."

"Čože? Ty si nikdy nenavštívil Sproutovej výpredaj?"

Nechápavo po mne pozrel- len málokedy Faust dáva najavo, že niečo nechápe- a ja som sa zasmiala.

"Kde si myslíš, že beriem prísady na všetky tie liečivé elixíry? Nebodaj si ich mám stále kupovať."

"Chceš povedať, že chodíš kradnúť do školských skleníkov? To je... žalostné."

"Beriem to ako splátku za to, že dávam na hodinách pozor," pokrčila som ramenami a možno to aj myslela vážne.

Ale inak sa nezamýšľam nad tým, že je to krádež. Alebo, že sa to nesmie. Proste tie veci potrebujem.

Navyše je to jedna z mála aktivít, ktoré tu vo svojom voľnom čase robím pravidelne. Niečo ako šport.

Faust pokrútil hlavou.

"Niekedy ma prekvapuješ."

"Len niekedy?" zdvihla som obočie.

"Obvykle si ľahko čitateľná."

"Ty si dneska koleduješ o facku."

"Vďaka, ale ďalšiu už nechcem."

Usmiala som sa s podivnou trémou pri spomienke na facku, ktorú som mu nie tak dávno uštedrila pred celou jedálňou. To sa mu do pamäti asi zapísalo.

"Zaslúžil si si ju."

Faust zastal, už pred dverami Slizolinu, a venoval mi pohľad, pri ktorom som začala sumarizovať únikové cesty.

V jeho pohľade v tú chvíľu nebolo nič priateľské a mne došlo, že 'zapísať do pamäti' je asi slabý výraz pre to, čo som urobila.

A keď som sa zamyslela ešte lepšie, uvedomila som si, že o tom už nikdy nebudem vtipkovať. Pretože je to Michalak. Má vlastného leprikóna a jeho otec ťahá aj za také nitky, o ktorých 98% čarodejníckeho sveta nemá potuchy, že vôbec existujú. A ja som mu dala facku pred tými, ktorí v podstate niekedy v budúcnosti možno tiež budú tými, ktorých bude ovládať.

Potupila som ho.

A to som nemala robiť.

Odrazu prikývol a mňa napadlo, že uznal moju pravdu. Potom- keď som sa zobudila z vlastnej naivity- mi došlo, že len videl, že dosiahol svoje. Že som pochopila, že to nie je záležitosť, ktorú by bral ako vtip. Že ma dostatočne vydesil na to, aby som to už nikdy viac nerobila.

V podstate tým povedal 'tak to by sme mali'.

Prešiel cez stenu a ja, než som ho nasledovala, som sa nepríjemne zachvela.

*****

"Posaď sa, nebude to trvať dlho," povedal, keď sme vošli do jeho izby, a hneď zasadol ku stolu, kde mal už nachystaný pergamen a brko. Takže to mal v pláne.

I tak však po večeri išiel so mnou.

Po každej stránke bezvýznamné zistenie, no mňa zaujalo.

Posadila som sa na posteľ a schválne si vybrala tú jeho a nie tú prázdnu.

Ešte nepísal, bol otočený ku mne a sledoval, ako sa ozberám.

"Ako to, že tu máš vždy taký poriadok?"

"Mám rád poriadok. Je priehľadný, systém a usporiadanosť veci urýchľujú."

"U niekoho, za koho celý život upratovali iní, je to zvláštna vlastnosť."

Faust opäť pokrčil ramenami na znamenie toho, že nemá potrebu sa nad tým zamýšľať.

"Naučilo ma to poriadok oceniť. A zvykol som si naňho."

Prikývla som a rukami prešla po jeho návliečkach. To mi do hlavy vohnalo nápad, ktorý som hneď i zrealizovala.

Položila som sa na chrbát. Okrem perín ma okamžite objala i Faustova vôňa. Rovnako ako naposledy.

Zhlboka som sa nadýchal a potom vydýchla.

"Prečo vždy chodíme ku mne? Prečo nebývame častejšie u teba?"

"Pretože vždy zaspíš," odvetil s jemným pobavením, no z momentálnej polohy som jeho tvár nevidela, takže neviem, ako sa tváril.

"To je fakt. Každopádne tu máš dve postele, takže to je hodne chabý dôvod."

Okamih bol ticho a ja som zistila, že mám zavreté oči. Nechcelo sa mi spať, ale odstránením jedného zmyslu som sa viac dokázala sústrediť na ostatné. Najmä na pachy okolo seba. Okrem jeho prirodzeného pachu dominovali kosatce. Keďže do postele sa asi ničím nevonia, predpokladám, že tak vonia jeho mydlo.

"Mám rád pohľad z okna a tých v Slizoline veľa nie je," ozval sa odrazu a ja som otvorila oči. Nie kvôli jeho prehláseniu- všimla som si, ako často pozerá z okna, najmä keď rozmýšľa- no zarazil ma tón jeho hlasu. Akoby mi prezradil nejaké tajomstvo.

Opäť som oči zatvorila a pokračovala v nič nerobení.

Faust sa na stoličke otočil ku stolu a začal písať. Zvuk brka na pergamene bol príjemný, celkovo by sa ten moment dal označiť za pekný po každej stránke. No v tom som sa zdvihla na lakte.

Nuž čo, pekné momenty nikdy netrvajú dlho, keď k tomu mám čo povedať ja.

"Hej, veď Sproutová je dnes mimo hradu."

Jeho ruka zastala, zdvihol hlavu a okamih tak zotrval, až potom sa ku mne podozrievavo otočil.

"A?"

Usmiala som sa veľmi záškodníckym úsmevom.

Od Blacka chytám blbé zvyky.

"Takže Sproutová má opäť výpredaj."

Faust na mňa okamih hľadel a potom prižmúril oči.

"Napriek tomu, že na to absolútne nie som odkázaný, tebe by to spravilo radosť, nemám pravdu?"

"Nebudem zapierať- na okrádaní Rokfortu ma niečo baví."

Ešte chvíľu na mňa hľadel, no Faust nebýva nerozhodný.

Takže po sekunde či dvoch prikývol a postavil sa.

"Ak nás chytia, poviem, že si ma donútila."

*****

"Kam ideš?" spýtal sa môj kolega zločinec, keď sme vyšli slizolinské schody. Ja som totiž zamierila ku schodom na poschodie- on zamieril von ku skleníkom.

"No predsa do izby."

"Na čo?"

"Prezliecť sa."

Okamih na mňa pozeral a myslím, že si nevedel rady. To bolo vtipné. A znepokojujúce.

"Na čo?" zamračil sa bezradne, pretože ho skutočne nenapadal dôvod, prečo by som sa mala ísť prezliecť, keď sme sa rozhodli, že ideme okradnúť Sproutovú.

Pozrela som na svoju školskú uniformu- on sa stihol prezliecť už pred večerou, no ja som medzi písaním eseje a poletovaním po škole jak šarkan proste nemala čas.

"Pretože sa chystáme na životu nebezpečnú misiu, musím byť lepšie ustrojená," nahodila som vážny tón, ale hlavne som si z neho robila dobrý deň.

"Žartuješ," usúdil. Mal polovičnú pravdu- žartovala som. No stále som mala v pláne sa ísť prezliecť.

"Možno. No prezliecť sa idem i tak."

"A to si mi nemohla povedať ešte na izbe?"

"Zmenilo by to niečo?"

"Za prvé by to možno ovplyvnilo moje rozhodnutie s tebou túto somarinu podstúpiť. Za druhé si sa mohla ísť prezliecť a ja som zatiaľ mohol pokojne dopísať svoj list."

Prevrátila som očami a založila ruky na hrudi.

Fakt sa teším, až si tú uniformu dám dole.

"Už si skončil?"

"S čím?"

"S fňukaním."

V stotine sekundy sa jeho oči rozšírili šokom a v ďalšej stotine sa jeho tvár zmenila v kameň.

V značne otrávený kameň.

"Štveš ma."

"Veď na to sú priatelia," usmiala som, obraz čistej nevinnosti, a pokračovala v ceste.

Po troch schodoch som počula, ako ma jeho kroky nasledujú.

*****

Hodila som na seba čierne džínsy, svetlošedý nátelník s dlhým rukávom a na to pánsku- čítaj voľnú- čiernu mikinu s kapucňou.

Pohľad do zrkadla ma usvedčil- naozaj vyzerám ako nachystaná na krádež.

Faust pukne od smiechu. Hneď ako prestane prevracať očami.

Pre vtip som si dokonca kapucňu prehodila cez hlavu- bola dosť veľká, už len kvôli väčšej mikine- takže mi zakryla polovicu tváre.

Vyšla som von, no zháčila sa už medzi dverami.

Ušlo mi to- ako to, že mi to ušlo?- no Faust v spoločenskej nebol sám. Spoločnosť mal asi tak tri sekundy, napriek tomu som to mohla zaregistrovať ešte v izbe.

Dala som si kapucňu dolu a pozrela na Lupina. Ten na mňa hľadel nedôverčivo, priam podozrievavo.

Samozrejme, veď som bola oblečená ako z debilnej kriminálky. A nie ako detektív.

Skúste podozrivého číslo jeden.

"Z primusského hľadiska- mám sa pýtať?" spýtal sa, jeho hlas bol chladný a nepripúšťal si ma k sebe, no aspoň bol pokojný.

Jeho postoj ku mne dnes večer neobsahoval hnev ani nenávisť, bol profesionálny a skôr neutrálny. Stále som z neho cítila isté cukanie, nechuť byť v mojej blízkosti, no i to bol pokrok od nenávisti.

Kto vie, čo cítil on zo mňa.

"A chceš to vedieť?" zdvihla som rovnako chladne a rovnako profesionálne (no dobre, možno trochu menej profesionálne a viac urazene) obočie a on na mňa okamih ostal zahľadený.

Potom mu zrak padol na Fausta, jemne sa zamračil a opäť pozrel na mňa, no to ja už som zišla schody a postavila sa vedľa gauča, na ktorom sedel môj komplic.

"Nie," odvetil Lupin s akousi nechuťou v hlase.

"Tak sa nepýtaj," odpísala som ho, pozrela na Fausta s výzvou na odchod, on sa postavil a nasledoval ma von z miestnosti.

"Nevedel som, že ste tak za dobre," nadhodil Faust, nepočkal ani kým zájdeme za roh.

"Za dobre? Asi sme boli každý svedkom niečoho iného."

"Oproti tomu, ako ešte pred dvoma dňami prskal, toto považujem za vyznanie lásky."

"Nebuď smiešny," uchechtla som sa, no viac úzkostne než pobavene.

Faust po mne pozrel a zišiel ma pozorným, no pobaveným pohľadom.

"To skôr ty si smiešna. Vyzeráš, akoby si išla prepadnúť obchod s alkoholom a potom sa ísť dať tetovať. Normálne mám chuť ísť niekoľko krokov za tebou, aby ľudia nevedeli, že sme spolu."

"Že sme spolu? Brzdi, kámo, nepleť city do biznisu, kapišto?" napodobnila som gangsterský prízvuk, no asi tak po dvoch sekundách sme obaja vybuchli do smiechu.

Môj gangsterský prízvuk za veľa nestál, čo vám poviem.

"Niekto ťa v noci vymenil?" spýtal sa Faust, len čo sa trochu upokojil a pozrel na mňa s prekvapeným potešením.

Aj mňa by potešilo, keby sa môj priateľ zombie/mám-zlé-sny/mám-zlú-náladu/vyzerám-ako-mŕtvola zmenil v nesmejte-sa-môjmu-gangsterskému-prízvuku/som-cool-a-opäť-som-to-ja.

"Sama som sa vymenila. Mala som sa totiž tak trochu po krk."

"Ako to?" vyzvedal s úprimným záujmom.

"Všetko čo sa stalo... Chcelo to nejaký čas, než to vstrebám. Čím nechcem povedať, že už je všetko dobré, ale uvedomila som si... Tak nejak cítim, že je po všetkom."

Faust zastal, čo som si všimla až po dvoch či troch krokoch. Spýtavo som sa po ňom otočila a našla ho v podivnom rozpoložení.

Pozeral na mňa nedôverčivo, no v jeho tvári sa dala jasne vybadať akási neveriaca, potešená reakcia.

Akoby neveril tomu, čo počuje. Chcel tomu veriť, no nechcel už len preto, že to chcel.

Dáva to zmysel?

"Po všetkom?"

Pokrčila som ramenami. "Všetko raz musí skončiť, nie?"

"Si si istá?" spýtal sa a pristúpil o krok bližšie.

Akákoľvek zábava, pobavenie z jeho tváre zmizli. Jeho výraz zvážnel, jeho pohľad sťažel. Moja odpoveď preňho ktovieprečo mala význam.

"Nie je to práve kniha, aby si vedel určiť začiatok a koniec... Ale cítim sa lepšie. A to je to podstatné, myslím."

Faust na mňa ešte okamih hľadel, ešte okamih sa jeho pohľad snažil preplávať až do najhlbších vôd môjho vnútra.

Možno našiel čo hľadal, možno našiel niečo nečakané, možno nenašiel nič.

Každopádne sa v jeho očiach zjavilo čosi, čo som po tých otázkach nečakala.

Podivné vzrušenie, ktorého podstata bola temnejšia a zákernejšia než aby som dokázala určiť, čo ho tak potešilo.

Potom len prikývol, obišiel ma a pokračoval v ceste.

No mne akoby niekto ukradol mapu, kompas a napokon i samotnú loď.

Tuším som doplávala.

V utorok som za sebou absolvovala dve hodiny, na čom som hneď vystrelila poslať list našim.
Niežeby som sa až tak hrnula do hlásenia, ale v ten deň som sa zobudila čerstvá ako ryba. Síce až na štvrtý pokus, ale to je detail.
Ledva som dobehla na prvú hodinu s tým, že cestou som sa len stavila v jedálni ukradnúť malinovú taštičku.

Sladké hneď po ránu, to si užijem.

Fajn bol ten moment, kedy si na dejinách Binns všimol, že pod lavicou ujedám. Prisahám, že taká kravina sa mi nestala snáď 4 roky. A pred tým to obvykle bolo zapríčinené poúplnkovým hladom.

Mám mu po večeri odovzdať prácu na tému Historická typológia čarodejníckeho športu. Hej- čarodejnícky šport.

Ja.
Na mašľu, že?

Hlavne to ale znamená, že ešte pred večerou musím navštíviť knižnicu a splátať nejaké keci dohromady.
Neuveríte, ale ani to ma nenasralo natoľko, aby som sa zo sovinca nevracala v dobrej nálade. Nemusíte byť nijak zvlášť obdarený empatiou, aby vám došlo, že to vďaka neprítomnej bolesti. Oveľa lepšie som sa cítila. Oveľa lepšie som vyzerala- nebola som bledá, nebola zo mňa cítiť posteľ, nemala som splyhnuté vlasy z nedostatku umývacích procesov v dôsledku paranoidného strachu z bolesti.
A hlavne bol vonku teplejší deň, i keď pod mrakom. Taká prechádza mi vôbec nepokazila môj nečakaný luxusný stav.

Zrýchlila som obed, aby som využila energiu a aspoň zohnala literatúru, z ktorej budem opisovať... ehm, s ktorou budem pracovať. Dobrá literatúra je základ akejkoľvek školskej práce- a samozrejme schopnosť opisovať tak, aby vám na to neprišli.
I keď Binns nevyzerá byť na jedného "z tých bystrých", o ktorých tu kolujú reči. Zatiaľ som si tu však ani jedného z nich (s malou výnimkou Gonagallky, česť a sláva jej) nevšimla. Možno sú až tak bystrí, že nechcú, aby sa o nich vedelo.

Zaujímavá úvaha.

V knižnici som pochodila oddelenie histórie a zistila, že o čarodejníckom športe sa toho zase toľko nepopísalo. Koľko vlastne existuje športových disciplín pre čarodejníkov?
Napokon som si u knihovníčky odložila dve knihy.

"Nechajte tie knihy v policiach, ak ich budú potrebovať iní študenti," vyskočila na mňa, keď som jej vyjavila svoju žiadosť.

To ma podrž- tie knihy nikto nevidel minimálne od čias samotného Slizolina, aj to len preto, lebo vtedy ich niekto dával do police (no dobre, knihy boli vydané cca 10 rokov dozadu, ale chápete kam tým mierim). A zrazu sa po nich pôjdu všetci utĺcť?

"Za pár hodín som tu. Ak sa na ne niekto bude pýtať, proste mu ich dajte, ale zatiaľ si ich tu nechajte položené, dobre?" snažila som sa o aspoň-nie-nepríjemný tón, pretože o príjemný som sa nesnažila, no ona i tak vyzerala neochotne. "Prosím," dodala som, no takým hlasom, že som celkom dobre mohla povedať i "choď do riti". Čo som si napokon i myslela.

Prižmúrila oči, no potom knihy schmatla a položila si ich za výpožičný pult.

Ak ich na tie police vráti a ja ich tam budem zase hodinu hľadať, schovám jej okuliare tak, že už ich ani vyhľadávacie kúzlo nenájde! Som skrátka zlosyn všetkých zlosynov.

Dobehla som do triedy práve včas (vlastne som vo dverách míňala profesorku Trelawneyovú) a hodila sa na miesto vedľa Snapea a Fausta.
Snape sa neobťažoval zaregistrovať moju existenciu a Faust na mňa len divne pozrel. Dnes sme toho spolu moc nenahovorili. Buď som mala ústa plné taštičky, alebo som sa niekam ponáhľala.

Veštenie je príležitosť na hovor ako vyšitá, ale asi mi nemal čo povedať, pretože bol ticho a nijak zvlášť mi nevenoval pozornosť.

To mi bolo celkom jedno, sústredila som sa na svoju škoricu vo vývare z octového drozda, ktorá mi mala vyjaviť, aké bude počasie. A keďže mi vyjavila len paru, tipujem to na hmlu.

Veštenie je strašný zabijak času, buniek, trpezlivosti a nálady. Asi si to myslel i Faust, pretože sa na jeho tvári dala postrehnúť zmena nálady. A tá sa zhoršovala nepriamo úmerne s časom ostávajúcim do konca hodiny. To je čudné- malo by to byť práve naopak.

Možno sa len neteší, až to úžasne zaujímavé a obohacujúce veštenie skončí?

Keď som po škole prišla do knižnice- ešte stále pobavená poslednou myšlienkou z veštenia, taká veľká kravina to bola- na moje veľké prekvapenie som mala knihy nachystané na pulte.

Splieskala som niečo do hromady, odovzdala to Binnsovi a dovliekla sa do jedálne. Dobrá nálada nenávratne v trape.

Hodila som sa na lavicu a nabrala si plný tanier všetkého, čo nebolo dostatočne rýchle, aby mi to uniklo. Malý príval dobrej nálady- alebo možno len vzrušenia- som pocítila, keď som na vidličku nabodla cestovinové kolienko, vymáchala ho v syrovej omáčke a pozdvihla k ústam.

Lenže ma vyrušil Faust, ktorý sa niekde v procese posadil oproti mne.

"Mám otázku- vyhýbaš sa mi?" spýtal sa a jeho hlas bol rovnako odmeraný ako jeho tvár.

Hm... Čo? Kde? Prečo?

Ruka mi poklesla opäť na stolík, na čo moje srdce zaplakalo. A žalúdok zaškŕkal. Raňajky chabé, obed chabý a ešte aj navečerať sa ma nenechajú. Kde je spravodlivosť?!
"Nie," zaškľabila som sa, keď ma nenapadla lepšia odpoveď. "Alebo som niečo zmeškala?"

"Myslel som, že to mi povieš ty," reagoval a jeho aristokratická nátura zasvietila viac než obvykle. Občas sa mu to stáva, i keď so mnou nie až tak často.

Okej, so mnou sa mu to stáva občas a u ostatných sa tak správa stále.

"Ak ide o ten dnešok, mala som plno vecí. Zaspala som, zabehla som do sovinca, musela som písať prácu pre Binnsa... Ak máš pocit, že som ťa zanedbala, hlboko sa ospravedlňujem a po večeri som len tvoja." Rozhodla som sa pre jemný prístup a trochu dvojzmyslu, navyše som sa nechcela hádať. Ani len o niečom diskutovať- chcela som proste jesť!

Vložila som si svoje sústo do úst a zavrela oči v rozkoši. Cestoviny sú jediným jedlom, v ktorom rokfortská kuchyňa nikdy nesklame.
Keď som oči opäť otvorila- a opäť cítila príval energie, i keď nevylučujem, že to bol placebo efekt- stretla som sa Faustovým vyvaleným pohľadom (ok, bolo tam len mierne začudovanie, proste je to Faust, tak čo by ste chceli? musím trochu preháňať).

"To si nečakal?" zaškerila som sa a on jemne zdvihol kútiky úst. Aristokratický odstup a chlad vystriedal bežný aristokratický výraz na každodenné použitie, no oči jeho výraz robili príjemnejším a vrelejším, než tomu bolo pár sekúnd dozadu.

Po druhom hlte už mi začal opäť fungovať mozog a po treťom sa naštartovali i zmysly.

Všimla som si, že Faust vyzerá dobre. Veľmi dobre, ak mám byť menej objektívna. Neskutočne, ak mám hovoriť len a len za seba. Oblečený mal obyčajný čierny pulóver, no strihom mu sedel tak presne, až ma to nútilo závidieť, seriózne závidieť. Na druhú stranu tento pocit vyvažovala skutočnosť, ako skvele sa naňho pozeralo, ako príjemné bolo byť v spoločnosti niekoho tak pôvabného. Jeho pohyby boli elegantné a sebavedomé, vystupovanie rezervované a uhladené. Jeho pleť bola aristokraticky bledá, bezchybná, no na rozdiel od mojej bledej kože mala zdravý, zlatavý nádych. Jemne podlhovastá, štíhla tvár sa zdala pôvabnou, no akýmsi odťažitým, nevypočítateľným spôsobom. Rysy mal jemné, elegantné, čeľusť vytvarovanú do dokonalosti. Farba jeho dúhoviek bola to jediné, čo kazilo chladnú nádheru starej aristokracie, ich oranžovo-hnedý nádych nezapadal do jej obvyklého obrazu. Tie oči boli nekonečnom plným prísľubov, tajomstiev, radostí i bolesti, no neukazovali akúkoľvek emóciu. Vy ste však vedeli, že vás sleduje a počúva, pretože v nich zároveň bolo niečo bystré, bedlivé, pozorné.
"Niečo ťa snáď zaujalo?" spýtal sa, keď som odložila nacpávanie sa- cestoviny! milujem cestoviny!- a len naňho hľadela. Nijak debilne som pri tom nevyzerala, nebolo to práve zasnené pozorovanie v ružovom kuželi svetla so sentimentálnou hudbou v pozadí. Bolo to pozorovanie, akého sa i on sám dopúšťal často.

Prižmúrila som oči a neponáhľala sa uhnúť pohľadom. To už by debilne vyzeralo. Navyše sa mi páčilo, čo som videla, a ešte som sa toho pohľadu zďaleka nenabažila.

"Je na tebe niečo iné?"

"Iné?" spýtal sa, no pohľadom prečesával stôl, jeho oči rýchle prelietali z jedla na jedlo, sústredené a zvažujúce dostupné možnosti.

"Neviem, vyzeráš nejak..." Chcelo by to viac než tých pár súst na to, aby som vymyslela najvhodnejšie slovo. Zatiaľ ma napadalo len "Chcem sa ťa dotýkať. Hneď. Teraz." a to nie je práve kóšer.

"Nejak?" zdvihol ku mne pohľad a jeho hlas sa podivne zatriasol. Na okamih som tak mohla spozorovať nejaké emóciu. A i keď v tom nie som príliš dobrá, znelo mi to ako prekvapenie.

Dobre, už len z kontextu nemusíte byť nijak veľký pozorovateľ, aby ste vyvodili zrovna "prekvapenie".

No čo, ešte sa len učím.

V nedostatku odpovedí- a nedostatku potreby pokračovať v rozhovore- som pokrčila ramenami a pokračovala v jedení s vervou, ktorá vynahradzovala preplýtvané sekundy.

"Si tak hladná, alebo ti to vážne chutí?" spýtal sa po chvíli, keď som ja ticho šrotovala- prídel kravín na týchto 5 minút aj na 5 minút budúcich som si už vyčerpala- a on sa opäť obzeral po stole.

"Som hladná. Ale chutí mi to."

"Tebe to chutí," zopakoval a tak trochu mi neveril. Rozšírila som oči a na chvíľu aj prestala jesť, aby som naňho mohla plnohodnotne pozrieť.

"Čo?! Veď mne na Rokforte chutí všetko!"

Faust zdvihol obočie a nevysmieval sa mi, ale v očiach k tomu mal nábeh. V takých chvíľam vyzeral ešte menej aristokraticky- veselý, pobavený lesk očí jeho tvári dodával výrazne nearistokratickú hravosť.

A ja pochybujem, že v jeho rodine uznávajú vtipy.

"Prestaň s tým výrazom! Minimálne počkaj, kým to ochutnáš. Syrovo-brokolicové cestoviny sú tu jednou z najväčším pochúťok." Škoda, že ich varia asi tak dva razy do roka.

Oni totiž vedia, že ich mám rada.

"Tak to musím ochutnať," pokýval uznanlivo hlavou, i keď si zo mňa skôr naďalej uťahoval.

Pff.

Bezmyšlienkovite som nabodla cestoviny zo svojho taniera na svoju vidličku a cez stôl sa k nemu natiahla.

Až v stotine, kedy som to urobila, mi došlo, že to vyzerá divne. To bolo za hranicou kamarátstva, obzvlášť pseudo-kamarátstva, ktoré medzi sebou máme my dvaja.

Videla som to i v jeho výraze, ktorý v rovnakej stotine sekundy podivne zvážnel, no zároveň sa v jeho očiach mihlo čosi... Opäť raz som zlyhávala na poli empatie, napriek tomu som sa zachvela.

Každopádne Faust na to zareagoval svojsky, keď s elegantným sebavedomým- akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete, vôbec nie trapas- pôvabne vykrútil vidličku z mojich prstov, vložil si ju do úst a perami z nej dve a pol napichnutej cestoviny vymanil.

Pár krát prežul, potom prehltol, okamih na mňa hľadel nepohnuto a potom sa jal naložiť si tiež.

Celé som to sledovala akosi vyvedene z miery a keď mal konečne naložené, pokračoval v pojedaní cestovín.

Stále. S mojou. Vidličkou.

Sledovala som jeho pery a sánku, ako sa pomaly pohybujú a v hlave mala stále živý obraz toho, ako otvoril ústa a objal nimi cestoviny na tom hlúpom príbore.

Začína mi šibať, keď ma vzrušuje niečo také?

Prišlo mi trápne, keď som si uvedomila, že voči tým skurveným cestovinám na jeho jazyku a voči tej skurvenej vidličke, ktorej sa dotýkajú jeho pery, cítim závisť.

"Chutilo?" spýtala som sa, keď sa môj mozog prestal hrať na mozog nadržaného tínedžera, no môj hlas nabral temnejší, zlostnejší tón.

Dobre, to mi až tak nevadí.

Faust zdvihol pohľad od svojho taniera a dnes už po niekoľký krát na mňa ostal skúmavo pozerať.

Ak ma bude ešte chvíľu prepaľovať očami, zhorím. Vážne- zhorím. Zlosťou i vzrušením. Taký táborák Rokfort ešte nezažil, to vám zaručujem.

"Veľmi," odvetil jednoducho, stále mi pozerajúc do očí rovnako intenzívne, a mne jeho hlas zarezonoval v ušiach.

A môj mozog začal iskriť. Mala som chuť po ňom cez stôl skočiť, vytrhnúť mu tú vidličku z ruky a odhodiť ju preč, ale to by sa mi vysvetľovalo ťažko. Historku 'Tá vidlička ťa chcela zabiť' by mi asi neuveril.

Rozladene som pokračovala v jedení a nejak sa nemala k slovu.

*****

Vychádzajúc zo siene už som bola opäť v poriadku, s vidličkou sme si to vyjasnili pohľadmi, a práve som Faustovi referovala o dnešnom dni.

Odrazu sa pri mne ale zastavila Poppy a to má úplne vytrhlo.

"Slečna Courterová, počula som, že váš otec vlastní akýsi podnik so zábavnými predmetmi."

Nie, na formality si vážne nepotrpela.

"Podnik nie je to správne slovo," zareagovala som nepohnuto, no vzápätí sa vo mne zjavil prudký pocit nepríjemnosti.

'Podnik' môjho otca je tá posledná vec, ktorú chcem riešiť pred Faustom. Ak je on v normálnom stave nadpozemská bytosť a ja len človek, v tejto chvíli som sa začala zmenšovať na hlodavca.

"Aby ste vedeli, váš včerajší zákrok u pána Lupina ma priviedol k zaujímavej myšlienke. Mali by ste čas to so mnou prebrať? Týka sa to podniku vášho otca."

Cítila som, ako Faust svoj pohľad preniesol z nej na mňa, i keď som to nevidela. Akoby sa ku mne odrazu otočil zdroj akéhosi pulzovania. Cítila som jeho jemné účinky na koži a bolo mi to zvláštne nepríjemné.

Otázne je, čo to spôsobilo? Podnik môjho otca? Žiadosť Pomfreyovej na moju osobu obecne? Môj zákrok na Lupinovi?

"Ako konkrétne sa ho to týka?" prižmúrila som oči- čo už len Pomfreyová môže chcieť s obchodom s nepotrebnými kravinami? Ona, taká praktická, realistická žena?

Zvedavosť prekonala i moju zdržanlivosť preberať to pred Faustom.

"Rada by som poznatky z jeho oblasti pôsobenia využila k rozšíreniu vedomostí ohľadne zranení spôsobených týmto typom čarodejníckych výdobytkov."

"Výdobytkov? Vy považujete lepiacu nohu kuraťa, ktorá tancuje, za výdobytok?" neskryla som pobavenie v hlase, no so žartami som u Poppy na zlej adrese.

Prevrátila by som očami, keby som nebola vychovaná inak. A tak som sa zdržala ďalších komentárov- napokon, jej žiadosť je chvályhodná. Dobrovoľne sa bude zaoberať niečím tak bezvýznamným, hlúpym a detinským, ako sú čarodejnícke hračky a žartíky.

Statočná a obetavá, lež hlúpa žena.

"Dobre, tak ja sa za vami niekedy stavím."

"Kedy niekedy?" vyskočila, jej hlas sa prudko zvýšil. Niežeby to myslela zle, len sa, žiaľ, narodila s takým hlasom. Hlasový prejav, ktorému sa v živote naučila, to tiež bohvieako nezlepšoval.

"Neviem, až budem mať čas," pokrčila som ramenami a vôbec sa nehrala na slušnú.

Vlastne- tak trochu áno, hrala. Nepovedala som jej úplnú pravdu, a teda že sa zastavím, až sa mi bude chcieť zaoberať takou blbosťou.

Asi to chvíľu potrvá, popravde.

"Mohli by ste to stihnúť ešte tento týždeň?"

Ježiši.

"Pokúsim sa?" vypadlo zo mňa takmer v otázke. Neviem, či sa pokúsim. No neviem ani, či ma nepochytí masochistická túžba dobrovoľne sa rozprávať o hlúpostiach, ktoré predáva môj otec.

"Očakávam vás. Len nie už dnes," dodala a chcela sa pojať k odchodu.

'Len nie už dnes'? Takže ona po mne niečo chce, a ešte si aj bude diktovať podmienky?

Pff.

"Dnes by sami to práve hodilo," zastavila som ju v odchode, premknutá nečakanou zvedavosťou nad jej plánmi. Čo má zásadová Poppy také dôležité, že kvôli tomu odmietne moju vyberanú spoločnosť?

"Žiaľ, s profesorkou Sproutovou ideme na konferenciu lekárskych bylín, takže dnes to nebude možné."

Aha. To je o čosi menej štipľavé, než som očakávala.

"Tak nič," pokynula som a sama sa otočila k odchodu.

*****

"O podniku svojho otca si mi toho ešte príliš nepovedala," začal Faust len po pár krokoch, len po pár sekundách od stretnutia s Poppy.

Naučila som sa, že Faust nie je typ, ktorý sa nejakým témam vyhýba s využitím kúzla zvaného 'takt'. Napriek tomu- ak si niečo neprajete, môžete byť akýkoľvek realisti, i tak vo vás drieme malá nádej, že sa to nestane.

Faust túto moju nádej práve rozdupal.

"Nie je to vec, s ktorou by som sa išla chváliť," odvetila som a napriek sklamaniu nedávala nič najavo. Napokon- bola to téma ako každá iná. Za svojich rodičov sa nehanbím, napriek tomu, že vám to tak pripadá. Som príliš... no, som to príliš ja na to, aby mi robilo starosti, čo si kto myslí. Pretože na konci dňa to stále budú moji rodičia, stále to bude ten párik trhnutých ľudí, ktorí sa i po tých rokoch milujú, ktorí i po tých rokoch milujú mňa (a tomu už sa hovorí výkon!) a ktorí ma vychovali. Takže, i keď je otec tragédia sám o sebe i so svojou naivitou, dobrosrdečnosťou a podivínstvom, i keď je mama hyperaktívna, prehnane starostlivá a zvedavá, nebudem ich skrývať a zapierať len preto, aby som tým neurazila slizolinský jemnocit.

Ale Faust bol iný. Moje pohnútky nechcieť o rodičoch hovoriť u jeho osoby boli iné. Skrátka a dobre- jeho rod existuje snáď odjakživa a ich majetok niekoľko stonásobne prevyšuje hodnotu mojej existencie (a to som sa ocenila celkom draho). A navyše je to Faust, to tak nejak hovorí za všetko. Obzvlášť v mojom prípade.

"Má vlastný obchod, zarába si na živobytie bez toho, aby komukoľvek slúžil. Čo sa ti na tom nezdá?" spýtal sa Faust a jeho hlas bol neutrálny, no akýmsi jemným spôsobom prívetivý.

A jeho slová šokujúce.

"Naozaj si to myslíš?" zastala som v strede schodov a chcela mu vidieť do očí, snáď aby som si mohla byť istá jeho odpoveďou.

Tiež zastal a otočil sa ku mne, okamih mi pohľad opätoval a potom elegantne pokrčil ramenami.

"Mal svoj cieľ. Dosiahol ho. Nie každý pochádza z privilegovanej rodiny a nie každý má dostatok zdrojov. Alebo si si myslela, že ma moja modrá krv zaslepuje a ja to nechápem?" spýtal sa nakoniec s jemným pozdvihnutím obočia a jeho hlas sa nedal špecifikovať. Bol urazený, pobavený či rozhorčený? Neviem, no tak či tak, jeho oči ma zatláčali až k okraju schodiska.
Bolo zvláštne, ako inak Faust na svoj vek rozmýšľal. Keď sa nad tým zamyslím- a najlepšie mať pri tom zavreté oči- toto bola jedna z vecí, ktoré ma na ňom najviac fascinovali, najviac ma k nemu ťahali.

Potlačila som tendenciu ustúpiť a namiesto toho sa k tomu postavila ako chlap.

"Treba však do úvahy brať i cieľ, ktorý si človek vytýči. Cieľ pribrať 50 kilogramov nemá rovnakú hodnotu ako cieľ stať sa prezidentom." Uvedomila som si, že Faust ma zahnal k tomu, aby som sa postavila na stranu proti svojmu otcovi, napriek tomu, že presne to som nechcela.

Za túto jeho schopnosť ho síce tiež obdivujem, ale hlavne ho neznášam.

"Hovorí tá, ktorá sa sama dosahovaním cieľom príliš netrápi?" Teraz už som jasne mohla rozpoznať agresívnejšie zafarbenie jeho hlasu. Provokoval ma, no nie tým sexy spôsobom. Provokoval ma spôsobom, ktorým sa začínajú hádky.

"Príde ti, že nedosahujem svoje ciele?"

"Myslím, že sa o to nesnažíš."

Toto jeho prehlásenie mi na okamih vzalo vietor z plachiet.

Čože?!

Lenže on pokračoval.

"Myslím, že buď nevieš, čo chceš, alebo sa nesnažíš to získať."

Bezmála som roztvorila oči pohoršením, rozhorčením, prekvapením, neviem čím ešte. Jeho tón získal ľadový, nepríjemný, do mäsa zarývajúci sa odtieň a jeho oči, stále ma tlačiace k ústupu, tomu len zdatne sekundovali.

"Viem, čo chcem," bez mála som zavrčala a rozhodla sa neustúpiť, aj keby mi mala vybuchnúť hlava.

"Vieš?"

Medzi nami ostalo ticho a mne sa v hlave stále ozývala jeho posledná otázka. Výzva, ktorá ma zároveň pokorovala i povzbudzovala. Pochybnosť a pohŕdanie v jeho hlase zmiešané s prudkým návalom niečoho temného, čo ma vábilo, lákalo.

"Áno," odvetila som presvedčene, i keď som viac než čokoľvek iné v tú chvíľu bola zmätená.

"Tak prečo si za tým nejdeš?"

Návrat do školy prebehol v pohode, to čo sa odohralo potom, už v pohode nebolo.

Hneď ako sme sa s Blackom totiž ocitli na chodbe, začal rozprávať. A keď Black rozpráva, obvykle to má následky.

"Hm... Môžeš mi to zopakovať?" zamračila som sa, keď skončil. Niežeby som mu nerozumela- ale to, čo navrhol, mi nešlo na myseľ.

"Ideme s Peterom pred večerou k jazeru skúšať nejaké nové hračky, tak sa pýtam, či sa nepridáš," zopakoval a udržal si uvoľnený tón, nedávajúc najavo, že vidí, že nebudem súhlasiť.

Že prečo nebude súhlasiť?

Že lebo: a) Pettigrew; b) k jazeru; c) hračky.

Čo tým chcel akože povedať? Vyzerám, že som sa zbláznila alebo že som prešla kompletnou premenou osobnosti?

"Ja to asi stále nechápem. To má byť vtipné alebo mi uniká pointa?"

Black prevrátil očami. "U Merlina, ideme skúšať nejaké kraviny, čo sme si objednali po tom trhu. Určite to nebude ani spolovice tak strašné, ako sa tváriš."

"A Lupin s Potterom sa predpokladám pridajú hneď ako sa vrátia."

"Tak je to naplánované."

"A ty chceš, aby som išla niekam s tými dvomi?" Mala som čo robiť, aby som sa pohrdlivo nezasmiala. Zastavila ma len novonadobudnutá úcta k Blackovi.

"Možno to bude fajn na prelomenie ľadov."

"Prelomenie ľadov? Kriste, ty si naivný," teraz už som sa ale zasmiala, ani úcta k Blackovi to nezachránila.

Black si to predstavuje ako nejaký detský spor o to, kto si hračku zobral prvý. Toto však nie je súboj o hračku- Lupin mnou pohŕda a niekde v hĺbke svojho vnútra, kam až siahajú moje schopnosti orientovať sa vo vnútri členov svorky, sa ma i bojí. Nie spôsobom "nezhasínajte, Myra je pod posteľou". Horšie.

Vyrazila som do svojej izby, nech to stihnem skôr než sa tam bude pohybovať Lupin. Chcem byť v bezpečí zákrytu, keď spustí paľbu.

"Počkaj, kam ideš?"

"Ehm... Preč?"

"Takže nejdeš?"

"Black, padol si na hlavu? Okrem toho, ako vrcholne nemiestne je ísť skúšať nejaké hračky 5 minút po návrate z pohrebu, snáď si nemyslíš, že pôjdem niekam, kde budú tamtí dvaja?"

"Práve preto, že bol dnes ten pohreb, všetci potrebujeme nejaké odreagovanie. Ak sa Lupin rýchlo nespamätá, bojím sa, čo to s ním spraví."

"Kravina. No i keby- stále tam bude Potter, ktorý si na mne s chuťou vyskúša nejakú bolestivú somarinu," môj otec s podobnými kravinami obchoduje a ja viem, že niektoré vedia byť pekne nebezpečné, "a Lupin, ktorý sa strasie, len čo sa priblížim na 10 metrov."

"Len preto, že nikomu nechceš povedať, čo sa tam stalo," oponoval Black a už sa skutočne dostal do varu. Videla som to v jeho napnutom obočí, v pevnej linke inokedy zmyselných pier a sústredenom pohľade.

Škoda, že som to ja- nijaké obočie, pery ani pohľad, ani obočie, pery a pohľad samotného diabla ma neprimäjú ísť sa hrať s Potterom a Lupinom. A už vôbec nie niekam, kde bude plno záškodníckych vychytávok určených k deštrukcii. Ešte som kompletne neosprostela.

"O to ide? Nalákať ma s vami štyrmi do súkromia a tam zo mňa vytiahnuť informácie? Skús byť menej priehľadný."

"Okej, nikam nechoď, ostaň sama trčať na izbe. Je mi to jedno. No uvedom si, že nepovedať nikomu, čo sa tam stalo, je sebecké a kruté. A Remus si to nezaslúži."

S tým sa otočil na päte a zmizol. Gavaliersky ma neodprevadil do izby.

To, že mi nenadával, nekričal na mňa, ani nedal inak najavo agresiu, ale len rozčúlene odišiel, ma dostalo. Bolo to inteligentné- o to viac ma to dožralo.

A ešte viac mi tým vstúpil do svedomia.

Neznášam Blacka. Obzvlášť, keď má pravdu.

*****

To, že má Black pravdu, neznamená, že ho počúvnem a poviem im celý príbeh. Na to som príliš hrdá.

No ak sa Black niekedy spýta- a on sa spýta- odpoviem mu. Ale len Blackovi. Ten nech to posunie ďalej, ak chce.

Lupin prišiel asi hodinu potom, čo som prišla ja. V izbe sa zdržal asi polhodinu, zastavil sa v kúpeľni a potom zamieril preč.

No v spoločenskej zastal. Pocítila som jemnú nerozhodnosť, ale nebolo mi úplne jasné, či to bol jeho pocit alebo môj. Než som na to mohla prísť, odišiel a miestnosti ostali opäť prázdne.

Takže kúpeľ.

*****

Sledovala som svoju ranu pod vodou s nedôverou. Už sa v podstate jednalo len o jazvu, naružovelú a citlivú na dotyk, ale stále jazvu.

Takže už aj táto epizóda, posledná vec živo spájajúca moju osobu s udalosťami tej noci vymizla.

Faust mal pravdu. Napokon, mal ju i Black.

Skončilo to, bol koniec. Mŕtvi už neožijú. Jazvy nezmiznú. Spomienky ostanú.

No to je všetko, viac toho nebude, bude toho už len menej.

Ponorila som sa a nechala vodu prenikať do každého kúta tváre, ku každému vlasu. Cítila som teplo i uvoľnenie.

A cítila som pokoj.

Rozčesala som si vlasy, nakrémovala pokožku a čarodejníckou mastičkou natrela ranu, no už som ju nezalepovala, neobväzovala. Rozhodla som sa, že ju nechám dýchať.

Okrem toho ma napadlo napísať rodičom o skvelom pokroku v mojej liečbe, nech upokojím matku. Tiež som sa rozhodla, že skočím ešte k Pomfreyovej, aby sa mi na to pozrela. To mi nezaškodí a i tak nemám nič lepšie na práci.

Obliekla som si bavlnené tričko s krátkym dlhým v príjemnej hnedej farbe s šedomodrým kvetinovým vzorom lemujúcim výstrih, keď som sa zasekla.

Žeby nastal ten okamih? Žeby som si konečne dala na seba nohavice?

Neverím, no prečo to neskúsiť.

Okej, netrúfla som si ešte na plnohodnotné nohavice, ale čierne tepláky mi tiež spravili radosť. Neboli síce tak pohodlné ako Faustove pyžamo- ktoré jediné mi nevadilo ani včera ani predvčerom a celkom iste by mi nevadilo nikdy pred tým ani potom. No i tak to bola príjemná zmena.

Prešla som sa po izbe, potom znovu a potom znovu, keď som sa usmiala.

Bolo to zvláštne, dnes som bola na pohrebe svojej priateľky, ktorej smrť som v podstate zapríčinila ja. A napriek tomu môžem povedať, že som cítila pokoj.

Usadla som ku stolu, napísala mame i otcovi a celkom bez výčitiek vynechala fakt, že som dnes bola na pohrebe Iliany. Moc som sa nerozpisovala ani o svojich vzťahoch s Lupinom, no zmieniť som ho musela. Je v ich svorke, budú o ňom chcieť niečo vedieť. A oni vedia, že ja viem, že to tak je.

A tak som napísala len toľko, že Lupin žije, spamätáva sa dobre a inak si dávame pokoj. To znie celkom ako ja.

List som zbalila a nechal na stole. Zajtra skočím do sovinca, dnes to radšej ešte nechám tak.

Zišla som do nemocničného krídla, kde mi Poppy prezrela ranu.

Tvárila sa viac ako len prekvapene, ako skvele sa to zahojilo- Lope asi bude naozaj taká dobrá, ako sa tvári- no neviem, ako veľmi som tomu mohla veriť, keďže Poppy ono zranenie nevidela.

Avšak odobrila mi používanie danej mastičky, ktorou si mám jazvy zvlhčovať ešte pár dní a potom sa jej mám prísť opäť ukázať.

Spokojne som chcela odísť, keď sa odrazu rozrazili dvere a dnu vbehli... No hádajte kto.

Záškodníci pod pazuchou viedli Lupina, ktorý sa tváril akosi dezorientovane. Dokázal chodiť, ani nebol nijak fyzicky indisponovaný, no akoby sám nedokázal určiť smer, udržať balanc.

"Pre Merlinove fúzy, čo ste porobili tentoraz?!" skríkla Poppy a už sa k nim hrnula, aby im Lupina pomohla usadiť na posteľ. Okamžite ho začala prezerať.

Lupin sa trošku kýval, jeho zrak vyzeral trochu rozostrene, akoby ju nedokázal úplne... Neviem, nie som doktor, proste to bolo divné.

"Pán Lupin, vnímate ma?"

"Čože?!" odvetil Lupin neprimerane nahlas a prižmúril oči.

"Počujete ma?" spýtala sa Poppy hlasnejšie.

"Áno, nemusíte na mňa kričať!"

"To vy kričíte na mňa!"

"Ja nekričím!" odvetil jej Lupin a ja ako nezainteresovaný svedok môžem povedať, že vyslovene hulákal na pol hradu.

Predchol ma známy pocit a keď som sa po niekoľkých sekundách dopátrala k tomu, čo mi to pripomína, objal ma víťazoslávny pocit.

Pristúpila som bližšie- až teraz si ma všimli.

V ich tvárach som čítala podobný výraz, aký bol asi i na mojej tvári, keď sem vpadli.

Tento hrad obýva niekoľko stoviek študentov, profesorov, škriatkov a iných potvor, no my by sme sa sebe nevyhli ani keby ich tu boli tisíce a hrad mal rozmery Londýna.

Proste nie- tu platí pravidlo z nechvaľne známeho kódexu Zákon schválnosti- vždy narazíte na toho, na koho naraziť nechcete.

V mojom prípade to vynásobte štyrmi.

"Čo tu zase robí táto?" zamračil sa Potter, na čo som len prevrátila očami a seriózne zvážila odchod.

No to, že by som Lupinovi mala pomôcť, mi prišlo ešte krutejšie ako nechať ich potrápiť sa.

Nechcete, aby vám pomáhal niekto, koho nemáte radi. Vsadím sa, že Lupin by radšej ohluchol, než aby som mu pomohla ja.

"Skúsim hádať- Výbušník," pozrela som na Blacka a ten zdvihol obočie.

"Ako vieš?"

"Vieš, čo s tým?" spýtal sa Pettigrew, ktorého dojemný príbeh môjho stretnutia s Výbušníkom zrejme nezaujímal až tak ako Blacka.

Dve sekundy som na ňom zotrvala pohľadom, no potom som opäť prevrátila očami.

Poppy mu zatiaľ pozrela uši, oči a iné otvory, no keď som pristúpila, nedôverčivo na mňa pozrela.

"Slečna Courterová, viete, čo robíte?"

"Snáď ho to nezabije," pokrčila som ramenami, no ona môj vtip neocenila. Napriek tomu odstúpila a ja som sa postavila pred Lupina.

V jeho tvári sa zračilo niečo až príliš podobné tiku utiecť, no keď som zdvihla ruky k jeho tvári, mikol sa len trochu.

Ruky som priložila k jeho ušiam a dovolila si pohľad do jeho tváre. Normálny, neuponáhľaný pohľad.

Pozeral na mňa s nedôverou, no i zvedavým očakávaním. Za svetlohnedými očami sa mu mihalo množstvo pocitov, no cez puto som cítila len ich jemné odtienky.

Snažil sa, aby som nezistila, čo cíti. A išlo mu to dobre. V podstate som z neho cítila najmä túto jeho snahu. Už mu ostáva len skryť i tú a možno ma dokáže i oklamať.

Rozšírila som oči a uvedomila si, že som naňho takmer hrdá. Obvykle trvá dlhšie, než sa to nový člen svorky naučí. Teda... Aspoň mne to trvalo dlhšie.

"Čo ideš robiť?!" spýtal sa. I keď sa snažil hovoriť potichu, stále tak trochu kričal.

To si pamätám. Stavím sa, že vo svojej hlave mal pocit, akoby šepkal.

Bez odpovede som mu chytila uši po vzore toho malého mužíka z trhu a zatrepala mu hlavou.

Neviem, či to zabralo- moc som to netrénovala, popravde- a tak som mu hlavou zatrepala znovu.

Odrazu sa jeho oči rozšírili a to som brala ako signál, že už sa ho môžem pustiť. No neustúpila som.

"Zvony a činely, čo?" spýtala som sa bez známky emócie, ale ak sa mám priznať, bolo to zvláštne. Už len stáť tak blízko k nemu, no tiež sa ho dotýkať a hovoriť s ním. Nečakala som, že také niečo zažijem, obzvlášť nie tak skoro.

Nečakala som, že sa pri tom budem cítiť zrovna takto.

Lupin prikývol a na okamih som pocítila čosi z jeho vnútra, no to sa hneď opäť stiahlo a mňa to donútilo ustúpiť.

Lupin mi chcel očividne niečo povedať, dokonca som postrehla náznak toho, že sa chce postaviť, no to mu cestu zahatala Poppy a začala mu klásť rôzne otázky.

Keď jej odpovedal normálnym hlasom a keď jej začal popisovať, čo sa tam vonku stalo a čo po Výbušníku cítil, Záškodníci za zgrcli okolo nich a nikto mi už nevenoval pozornosť.

Zamierila som preč, no keď som bola pri dverách, pocítila som akési nutkanie zastať. Nechcela som to ja sama, no chcel to člen mojej svorky.

Poslúchnete člena svojej svorky, poslúchnete člena svojej rodiny. A tak som zastala a otočila sa.

Lupin bol stále stredobodom pozornosti, no keď som sa otočila, venoval mi krátky pohľad a niečo v mojom vnútri sa zovrelo.

Jeho pohľad bol chladný- nezabudol na to, že som ho podviedla a že mu dlžím vysvetlenie- no i tak v jeho pohľade prebehlo zaváhanie. A on chcel, aby som to zaváhanie videla.

Viac podnetov som nepotrebovala. Otočila som sa a radšej odtiaľ vypadla.

Sedela som na kraji cintorína- bližšie som to neskúmala, ale typujem, že kedysi to býval náhrobný kameň- a trepala nohami. Bolo zvláštne, že som to robila už asi minútu, než mi došlo, že ma to nebolí.

Takže už si zvykám na to, že ma pohyby nebolia. To je dobré znamenia.

Sledovala som slnko, keď sa mu občas podarilo predrať sa spomedzi mrakov. Nebolo príliš teplé, ale na marec v Anglicku to nebolo zase až tak tragické.

Sledovala som vrany, ktoré sa krátkymi letmi presúvali z miesta na miesto. Asi si pôjdem o nich nájsť nejakú knihu do knižnice- zaujímalo by ma, čo robia. Nezdalo sa, že by to bol výlet za potravou, ani že by sa nejak socializovali. Len sa tak pohybovali a malými pichľavými očkami sledovali okolie v trhavých pohyboch hláv.

Sledovala som postupne sa rozchádzajúcich návštevníkov. Skupina išla k Plačúcemu slnku, asi sa tam konalo niečo na spôsob karu. Väčšina však vstupovala do malej budovy pohrebného ústavu a odtiaľ sa premiestňovala domov.

Sledovala som Blacka, ktorý ku mne mieril, prechádzajúc medzi náhrobnými kameňmi. Kombinácia vetra a miernych, no snaživých lúčov z jeho príchodu robila takmer filmovú scénu. V čiernom kabáte pod zadok, s vlasmi rozhádzanými tým skvelým spôsobom, akým to len Blackove vlasy vedia, a s chladom vyblednutou tvárou pôsobil čarovne. Pochmúrne, no zároveň pokojne.

"Chalani už išli, tak by sme tiež mohli pomaly ísť, nie?"

Viem, že chalani už išli. Aj tých som sledovala- ako odchádzajú z cintorína pekne pešky, zatiaľ čo ja s Blackom pôjdeme krbom. Potter sa nezdal, že by vôbec vytušil moju prítomnosť- pozrel na mňa jeden jediný krát, počas pohrebu. Jeho pohľad bol chladný, no v očiach mu horel plameň nenávisti. To je možno trochu silný výraz- ako veľmi môže nenávidieť sedemnásť ročný chalan?- ale i tak som vedela, že si naňho mám dať pozor. To ma na tom ale neupútalo až toľko- zaujímavejšie bolo, že Potter na mňa pozrel potom, ako mu Lupin niečo šepol do ucha.

To nevyvolá práve príjemný pocit a obvykle to končí ošívaním a kontrolovaním sa. Človeka zožiera otázka- čo je na mojom výzore divné? A keď príde na to, že výzoru sa to netýka, zožiera ho ešte pálčivejšia otázka- čo je divné na mne?

Z Lupina som necítila nič moc, buď sa to postupne učí držať pekne pod pokličkou, alebo mi len nemal čo "povedať". Bol smutný, cítil sa stiesnene a zožierala ho vina. To je ale každodenný Lupin.

Silnejšiu emóciu som z neho zacítila len raz, no i tak neviem, čo ju vyvolalo. Nad čím asi rozmýšľal. Bolo to chvíľu pred tým, než sa naklonil k Potterovi, čo však neznamená, že tieto dve veci spolu súviseli.

Možno som len príliš riešivá.

Každopádne na mňa Lupin na odchode pozrel a nebolo to len pozerám-okolie-a-zrazu-Myra-v-zornom-uhle. Pozrel na mňa priamo, sebaisto- cez puto najskôr zistil, kde som, až potom na mňa pozrel- a okamih ma pozoroval. Bol ďaleko, tak neviem ako sa tváril, putom som ale cítila jemné chvenie. To mohlo znamenať milión vecí, tak som to príliš neriešila.

Dobre, skôr- než som sa dostala k nejakému záveru, otočil sa preč a pokračoval v ceste.

"Hej, môžeme," prikývla som a zosadla z toho bližšie nedefinovaného kameňa. Zamierili sme k pohrebnému ústavu, no netlačili sme príliš na plyn- masa ľudí sa zmenšovala, no stále ich bolo pár pred nami, čo chceli tiež využiť ponuku transportu.
"Ďakujem. Že si sem išiel so mnou. Že si ma aspoň dnes nesúdil a nepýtal sa."

Okamih bol ticho, počula som len jeho kroky v tráve.

"Bol to smutný deň," reagoval po chvíli a prižmúrenými očami sledoval tie hŕstky ľudí.

"Bol to smutný deň," potvrdila som a pozrela k miestu, kde ju uložili do zeme. Marcus tam stále stál a pozeral jej smerom. Bolo to smutné a trochu divné, no mal zlomené srdce. Mohol si dovoliť robiť oveľa podivnejšie veci.

"No je to za nami. Treba sa pohnúť ďalej," vyrušil ma z myšlienok Blackov hlas a ja som zastala. Prekvapene som k nemu vzhliadla a počkala si, kým tiež zastane a ja si získam jeho pozornosť.

"Akože to nechať za sebou? Zmieriť sa s tým?"

Asi nepochopil o čo mi ide, no po predchádzajúcich skúsenostiach so mnou sa pripravoval na najhoršie. Prižmúril oči a ja som mohla vidieť ostražitosť v jeho očiach.

"Máš iný nápad?"

Medzi nami nastalo ticho a ja som premýšľala. Nad Faustom, nad Blackom, nad Marcusom.

"Je koniec, že?"

Jeho výraz sa nijak závažne nezmenil, no i tak som mohla vidieť odtienok úľavy v jeho očiach.

Je koniec. Lovec je preč. Iliana má svoj odpočinok. A i keď si to nezaslúžila, teraz už sa s tým nedá nič robiť. Nemusím zabudnúť, no môžem sa s tým zmieriť.

"Skutočne je po všetkom," vydýchla som a pocítila, ako z mojich ramien spadol ťažký náklad.

Stále som to cítila v hrudi- kúsok Marcusovej bolesti- no cítila som i svieži vietor na tvári.

Black sa jemne usmial a prikývol.

"Zdáš sa akási rozrušená."

"Možno som len nečakala, že to niekedy naozaj skončí."

"A možno sa len tešíš na to, čo môže začať."