"Odísť?"
"Asi chceš súkromie."
"To je pekný luxus, avšak potrebujem ťa do úlohy zdravotnej sestry."
Faust ma nechal sedieť na svojej posteli potom, ako ma dotasil do svojej izby pomocou kombinácie podpierania a čarodejníckych nosidiel. Tie som žiaľ nebola ochotná použiť v častiach hradu, kde by nás mohol niekto vidieť- nie, to nie je typ reputácie, ktorý potrebujem- takže som v tejto chvíli tak trochu na odpadnutie. Ale len trochu.
Nechal ma samú len na chvíľu, iba čo sa dostane do mojej izby a nájde moje čarovné vrecko plné pochutín a v ňom náhradný obklad. Podľa pokynov by som si ho mala vymeniť až zajtra. No obklad okrem iného zmierňuje pálenie a to je niečo, čo by sa mi momentálne dosť šiklo. Takže čert vezmi akékoľvek pokyny. Stav núdze si vyžaduje špeciálne opatrenia.
Bol preč asi tri minúty, keď som bola konečne ochotná sa pohnúť. Najradšej by som si ľahla, zatvorila oči a prehĺtala bolesť, no ranu mám na dosť blbom mieste.
Mieste, ktoré vôbec, ale vôbec nekorešponduje so šatami, ktoré mám práve na sebe. Pretože aby sa Faust dostal k obkladu- vy ste si mysleli, že to budem robiť sama?- šaty si budem musieť buď vyhrnúť nad pás, alebo vyzliecť. Jedno či druhé- nesúhlasím.
Takže sa musím prezliecť. Tak ma napadá, že som to mohla povedať Faustovi ešte pred odchodom, pretože do skrine sa mi mu liezť nechce. A nie pre moje bezchybné vychovanie- nič tak povrchné- ale preto, lebo sa nepostavím ani keby tá posteľ začala horieť.
Takže musím aj tak počkať. Takže som si zrovna mohla ľahnúť. Takže sedím zbytočne.
Niečo mi prišlo na um a tak som zašmátrala rukami okolo seba. Je to posteľ- je to Faustova posteľ. Nie tá druhá, ktorá v jeho izbe nemá obyvateľa a tak by sa dalo povedať, že nemá žiadnu opodstatnenosť- čo fakt nemá.
Čo znamená, že je tu akási šanca, že tu bude niekde jeho pyžamo.
Faustovo pyžamo.
Už len to spojenie znie dosť trápne, pri tom každý musí v niečom spať.
Myslíme si, že Faust spí nahý? Ok, je to hrad. Pochybujem, že by niekto spal na hrade nahý. Asi je to tým kameňom všade okolo, niečo na ňom je strašne nekonformné pre nahotu.
Bingo! Našla som úhľadne zloženú kôpku oblečenia, ktorá pozostávala z bavlnených nohavíc v čiernej farbe a bavlneného trička s krátkym rukávom vo farbe bielej.
Bolo neľudsky mäkké a mne neostáva nič iné, len poďakovať Bohu za to, že je Faust tak vo vate.
Vyzliecť šaty každopádne nebolo až tak zložité, ako som si predstavovala. Skoro som sa zadusila vlastnou pýchou- aký som len borec, keď ma pri rutinných činnostiach nič nebolí- ale potom prišla tá horšia časť, ktorá ma nenapadla. Obliekanie. Dať si nohavice znamenalo zohnúť sa k nohám alebo nohy zdvihnúť k telu. To bol kameň úrazu celej misie, napriek tomu som to dokázala.
Tou dobou už na pol v mdlobách, ale to je vedľajšie.
Každopádne, keď už som musela nohy dostať na posteľ, rozhodla som sa využiť to naplno. Je ťažké zlúčiť prianie "zatvoriť oči a na chvíľu si odpočinúť" s "ostať v bdelom stave".
Vytuhnúť ešte pred Faustovým návratom fakt nepotrebujem.
Napriek tomu, moje odhodlanie bolo hodené z útesu skôr než si stihlo dať plavky. Pretože posteľ bola pod mojím chrbtom pohodlná, vankúš presne v polohe, ktorá bola niečo medzi ležaním a sedením a viete čo na tom bolo vážne najlepšie?
Faust všade okolo mňa. Jeho vôňa, jeho veci, pozostatky jeho prítomnosti.
Odrazu sa otvorili dvere a ja som otvorila oči, aby som uvidela Fausta idúceho ku mne i s malou papierovou taškou v ruke.
Zastal pri posteli, pohľadom si premeral moje šaty na zemi i svoje pyžamo na mojom tele a potom sa posadil vedľa mňa a tašku položil na nočný stolík.
"Spravila si si pohodlie?"
"To pyžamo je brutálne mäkké."
"Cítiš sa lepšie?"
"Teraz už áno." Hm, prosím?
Nemala som čas sa presne zamyslieť nad tým, ako som z úst mohla vypustiť niečo tak príšerne sentimentálne, pretože sa v miestnosti zjavil šimpanz v brnení a vystrelil mi mozog z hlavy. Inak povedané- Faust sa ku mne naklonil a pobozkal ma.
A keď sa môj mozog pozviechal a vrátil späť na svoje miesto, zdvihla som ruky a dlaňami sa mu zavesila na krk, keby ho náhodou napadlo prestať.
Ozval sa zvuk dverí, no v tú chvíľu mi to bolo tak prekliato jedno, že som nebola ochotná ani len otvoriť oči. Slasť, ktorá prúdila cez jeho pery do tých mojich a šírila sa ďalej do tela bola akási otupená, no i tak dôležitejšia než akákoľvek iná udalosť, ktorá sa mohla v miestnosti odohrávať.
Bod na posteli niekde v miestach, kde práve sedel Faust a skláňal sa z neho ku mne, sa akosi zvláštne prehol- akoby si naňho niekto sadol, čo nedávalo zmysel (z logického dôvodu proste preto, lebo tam už sedel Faust)- no viac ma vystrašil fakt, že menovaný sa mierne odtiahol.
"Faust..." šepla som dychtivo a chcela si ho pritiahnuť bližšie, keď odrazu-
"Myra?" ozvalo sa z reality, čo ma vytrhlo zo sna.
Oči som otvorila s miernym trhnutím a uvedomila si, že to moje posledné roztúžené "Faust" bola jediná vec z toho sna, ktorá bola skutočná.
Tomu sa hovorí dvojitá katastrofa.
Pohľadom som sa stretla s Faustom, ktorý sedel na rovnakom mieste vedľa mňa ako pred chvíľou jeho snové alterego, akurát že tašku s liekmi mal na kolenách a namiesto vášnivo na mňa hľadel akosi vyvedene z miery. Oh, a stále kurevsky prenikavo. Juchú.
Schopnosť nepozerať tak asi už definitívne stratil.
"To bola rýchlosť."
"Zobudil som ťa," preniesol a v očiach sa mu zjavilo akési podivné pochopenie a zároveň ešte väčšie nepochopenie.
Dočerta, predsa ho nenechám rozmýšľať nad tým, o čom sa mi asi tak vášnivo snívalo!
"Máš všetko?" vyhŕkla som impulzívne.
"Nič som nevyťahoval, ak ide o to. A povedala si len tú tašku."
No nie som inteligentná?
Prikývla som a o málo sa posunula vyššie, no ako som zistila, pálenie sa len tak nestratilo. Len si dalo malú pauzu, pretože vedelo, že nechať ma zaspať je najlepšia šanca, ako ma strápniť.
"Prezliekla si sa," nadhodil s miernym zamračením a zletel pohľadom celé svoje pyžamo. Bolo úplne jedno, že mi bolo o niečo väčšie, pretože som ležala- takže trapas, pri ktorom mi pri chôdzi spadnú gate, nehrozil.
"Snáď to nie je problém."
"Myslel som, že máš bolesti."
"Zvládla som prechádzku hradom. Jedno prezlečenie nebol zas až taký ťažký proces." Hej, po boji je každý hrdina.
"Cítiš sa lepšie?"
Zamrkala som, keď som si uvedomila, že je to rovnaká otázka, ako položil jeho "predchodca". Čo by sa stalo, keby bola i moja odpoveď rovnaká?
Pokrčila som ramenami.
"Na to si mi doniesol ten obklad."
Faust na mňa okamih hľadel úplne nevypočítateľne, keď sa odrazu postavil a na svoje miesto položil papierové vrecko s liekmi.
"Nechám ťa osamote."
Vyplašene som k nemu zdvihla zrak.
"Čože?!"
Fasut zaváhal- asi nečakal tak prudkú reakciu- a potom sa zamračil.
"Chystám sa odísť."
"Odísť?"
"Asi chceš súkromie."
"To je pekný luxus, avšak potrebujem ťa do úlohy zdravotnej sestry."
Prisahám, že som sa v jeho očiach stretla s akousi neistotou. A hlavne nedôverou.
Čo?! Neistota, nedôvera a Faust? To musí byť nejaký omyl.
"Nezvládneš to sama?"
"Zvládnem. Ale kto mi zaručí, že neodpadnem v polovici?"
"Čo je na tom také ťažké?"
Zamrkala som a rozmýšľala, či na to treba slová, alebo si vystačím s empirickým dôkazom.
"Predpokladám, že to skoro uvidíš," zároveň so svojimi slovami som zodvihla vrecko a podala mu ho.
Neochotne si ho vzal a posadil sa opäť vedľa mňa.
"Takže preto si sa prezliekla."
"To a ešte som si zamilovala fakt, že máš tak mäkké pyžamo."
Faust mi pozrel do očí a v tom pohľade bolo niečo zvláštne, niečo nepreniknuteľné a príťažlivé zároveň.
Podnietilo ma to k hľadaniu dvojzmyslu v tej vete, ale nevedela som prísť na žiadny, čo by nebol pritiahnutý za vlasy.
"Toto?" Faust vytiahol balíček magickej gázy.
"Ešte masť."
"Masť?"
"Tú, čo patrí na ranu."
Opäť nazrel do tašky a chvíľu sa v nej nerozhodne prehrabával- už som bola na dobrej ceste stratiť trpezlivosť a nájsť tú poondiatu masť sama- keď vytiahol kruhovú uzavretú misku.
"Šikula," ocenila som ho, no on sa ani len neusmial. Iba sa natočil ku mne a bez toho, aby mi venoval pohľad, upriamil zrak na moje brucho.
"I tak som ťa už nahú videl," vypadlo z neho odrazu a ja som sa takmer zadusila na vlastnej sline.
A to, povedzme si na rovinu, by bola tá najtrápnejšia neúmyselná samovražda vo vesmíre.
"Musel to byť nádherný pohľad. Krv všade, diera v bruchu, ja v bezvedomí."
"Nebol to nádherný pohľad," zdvihol ku mne odrazu zrak a mňa podľa niečoho tvrdého v tom pohľade zmrazila hanba. Vtipkovať o takom niečom je asi nad mieru. Napadlo mi, ako sa asi cítil. Nikdy som to tak nebrala- keď som tento bod v hlave rekonštruovala, zamieravala som sa skôr na okamih mojej blížiacej sa smrti a v tom detinskejšom prípade na to, že som bola kompletne nahá v náručí kompletne faustovského Fausta.
Nikdy mi na um nezišlo, ako to bral on. Bola som v bezvedomí. Zrovna nemálo som krvácala. Okrem toho som bola celá pokrytá krvou (i keď poväčšine nie vlastnou).
A i keď si o hĺbke Faustových citov ku mne nerobím žiadne nádeje, to asi predsa len nebol pohľad, ktorý by ho nechal nedotknutým.
"Prepáč."
Opäť ostal ticho a len ma prepaľoval pohľadom- a mňa už začínalo poriadne štvať, že som sa nedokázala prebiť cez tú neviditeľnú bariéru, ktorá odrážala moje pokusy preniknúť do toho pohľadu.
"Vyhrň si to tričko," ozval sa odrazu a mne opäť skoro zabehlo.
*****
Necítila som sa úplne príjemne s tričkom vyhrnutým pod prsia a s nohavicami stiahnutými podivným šikmým spôsobom tak, že mi v podstate bolo úplne vidieť spodné prádlo- a ja viem, prečo v čase choroby a zranení nosím len obyčajné čierne kúsky bez príkras- no keď už som i to spodné prádlo musela mať mierne stiahnuté, to už ma robilo nesvojou kúštek viac.
A predsa, ani to nedokázalo konkurovať bolesti, ktorá sa mi šírila do celého tela, keď Faust jemne zdvihol starý obklad.
Stisla som zuby, no zasyčanie som nedokázala potlačiť.
Magický obklad pôsobil ako zázrak- keď si človek zvykol na zopár vedľajších efektov a prvotnú bolesť- ale jeho výmena bola desivo bolestivá. Mágia, ktoré hojila ranu, má vo zvyku sa k telu akoby prisať. A keď ju človek odtŕha ešte úplne nevyminutú- čo teraz je, no bez tak je slabšia než momentálne potrebujem- nechce sa pustiť a jej odtrhnutie je tak možné prirovnať k odtrhnutiu nití spájajúcich gázu a miesto zranenia.
Faust stuhol a keď som otvorila oči- keď najväčšia bolesť pominula a ja som si bola istá, že v nich nemám slzy- videla som jeho strach pokračovať.
"Už chápeš, prečo to nedokážem urobiť sama?"
Prikývol. Jedna vec je bolesť zniesť. Druhá vec je spôsobiť si ju sama. To máte ako s depiláciou- tú si sama síce spravíte, ale chce to veľké sebazaprenie. Také, ktoré v salóne nepotrebujete.
A sebazaprenie nepatrí medzi moje silné stránky.
"Čo teraz?" Spýtal sa zároveň s tým, ako gázu opatrne zmotal suchou stranou von a odložil ju bokom.
"Vyber z balíčku novú gázu a tak, aby si sa dotýkal len vonkajšej strany, na ňu naber zmes z tej misky. Prilož to k rane. Opatrne, netlač príliš ani málo."
Najradšej by som mala zavreté oči, no potrebovala som vidieť, či robí, čo som mu povedala.
Faust spravil požadované, no s rukami nad ranou zaváhal. Nie- nezaváhal, len ho upútal pohľad na to miesto. Ja sa mu snažím vyhýbať- ten pohľad mi zdvíha žalúdok. Príliš mi pripomína bolesť.
Rana bola začervenaná, hrboľatá, nepríjemná. Blížilo sa to už k jazve, no niečo na tom bolo stále príliš... Citlivé. Bolestivé. Nepekné.
Zaváhal a pozrel mi do očí.
"Bude i táto časť bolieť rovnako?"
"Viac."
Ledva som stihla dopovedať, priložil gázu k rane a ja som sa napla. Cítila som tie nite, ktoré z masti prenikajú do môjho tela a šíria sa do okolia rany. Akoby sa prebíjali medzi bunkami, a prebíjali sa násilím. Cítila som, ako sa mi žily smerujúce od toho miesta plnili horúcou mágiou.
Po pár minútach som otvorila oči, po tom, čo ten pocit kompletne zmizol. Namiesto neho som začínala pociťovať úľavu, pálenie sa rozptýlilo do celého tela a postupne vymizlo.
Vydýchla som.
Zistila som, že gate sa mi pri tom kŕči zosunuli o málo nižšie a že Faust stále hľadí na miesto rany. Gáza samovoľne priľnula k telu, no on mal na jej krajoch stále položené prsty.
Mierne som sa pohla, na čo sa jeho prsty zachveli, no nezdvihol ruku. Namiesto toho zdvihol zrak a oprel sa ním do mňa.
"Prepáč."
"Čo?"
"Bolelo ťa to."
"To rany robievajú."
"Nehojí sa to tak, akoby som čakal."
"Ja viem, magické hojenie je zázrak."
"Práveže nie. Nemalo by ťa to tak bolieť."
Naozaj znel, akoby bol nahnevaný?
"Faust, Lupin mi doslova vykúsol dieru do brucha. Vzhľadom na to sa to hojí fakt rýchlo."
"Takže to bol Lupin?"
Uvedomila som si, že Faust tiež nevie, čo sa stalo. Vie viac než všetci ostatní, no nevie všetko. Nevie čo ja. To nevie nikto- jediná ďalšia osoba, ktorá sa zúčastnila celého procesu, je mŕtva. Lupinovou vinou.
Sklonila som pohľad, takže som si opäť všimla faktu, že jeho prsty neopustili gázu.
Odrazu sa ale pohli- neodtiahol ich, len posunul. A mne do tela vstúpilo horko z toho, kam ich posunul.
Zišiel nimi nižšie, čo bolo miesto nebezpečne blízko okraju spodného prádla. Bez ohľadu na ranu- hranica podbruška a stehna je veľmi citlivé miesto.
A keď prstami opäť pohol nižšie, došlo mi, že ide po línii žíl, ktoré boli vďaka kombinácii svetlej pokožky a účinku obkladu obzvlášť viditeľné.
"To robí tá masť," vysvetlila som, no hlas som mala tichý a podivne pohnutý. Asi to bolo tým, že ani rana nedokázala potlačiť hlad, ktorý sa z miest jeho dotyku rozšíril do celého môjho tela.
Nechcel by prísť ten snový Faust? Jeho technika sa mi celkom páčila.
A napriek tomu, pocit, ktorý ma v realite objímal z tohto jeho dotyku celkom prevažoval pocit jeho pier na mojich v sne. Akoby som teraz zareagovala na bozk? Zložila sa?
Pozrel na mňa a mne sa zovrel žalúdok. Neviem, kto prišiel s frázou "motýle v bruchu", ale dotyčný celkom určite nepoznal Fausta. Ak by ho poznal, nejaké motýle by nemali šancu.
"Je to lepšie?" spýtal sa a ja som musela prehltnúť, aby som bola schopná niečo povedať. Úplne mi vyschlo v ústach. Váhu jeho prstov som stále cítila na pokožke, i ich teplo.
"Trochu. Áno."
"Chceš spať?"
Preboha, nie!
Tento raz som si tak úprimnú reakciu nechala pre seba a len pokrútila hlavou.
Prikývol, zdvihol prsty z mojej pokožky a narovnal sa.
"Tak by si mi mohla objasniť tú časť, ako ťa Lupin skoro zabil."
*****
Rozmýšľala som, či Faustovi povedať priebeh celej noci, no keď som nedokázala vymyslieť pádnejší dôvod ako "nikdy nepovedz celú pravdu" prečo to neurobiť, urobila som to. Až tak jednoduché moje rozmýšľanie bolo.
Keď som skončila- a skončila som niekde pri tom, ako sa zjavil pri mojej osudovej lavičke- musela som si na reakciu počkať celé dve sekundy.
"Urobila si zo seba martýrku. Nechápem prečo."
Počas môjho rozhovoru sa posadil vedľa mňa na posteľ, ale oprel sa o trám pri jej nohách, takže bol vlastne skôr oproti mne. To bolo fajn, aspoň som sa konečne vnútorne upokojila. Rozhodne tomu pomohlo i to, že už sa ma nedotýkal a že som bola kompletne zahalená. Aha- a ešte že obklad zmiernil bolesť na minimum.
"Myslím, že moje dôvody sú celkom jasné."
"Popravde, ani moc nie."
"Lupina by to dokonale psychicky zabilo."
"A?" zdvihol Faust obočie a ja som rozhorčene pokrútila hlavou.
"Je zbytočné, aby vedel pravdu."
"Tak mu budeš klamať. To nie je práve najlepšia cesta, ako si ho udobriť."
"Udobriť?" vyštekla som, bezmála vykríkla. "To je práve to, Faust. S Lupinom už v živote zadobre nebudem."
"Buď sa očistíš a tým zničíš jeho, alebo ho necháš ťa nenávidieť. To si chcela?"
"Nič z toho som nechcela. No akosi som sa tomu nevyhla."
"Ale lovca zabil on. A to dievča zabil lovec. Prečo to má byť všetko na tvojich ramenách?"
"Pretože to kvôli mne si vybral ju. To kvôli mne je teraz mŕtva."
"Prosím, preber sa zo svojho egocentrizmu. Ty si nebola tá, ktorá ju dobodala k smrti. Ty si tá, ktorú si vyhliadol chorý psychopat."
"To je to isté."
"Ak si to naozaj myslíš, moja mienka o tebe nemálo klesne."
"To nie je práve to, čo chce každé dievča počuť."
"Nie som tu od toho, aby som ti hovoril, čo počuť chceš, ale pravdu. Myslel som, že v tomto sme na rovnakej vlne."
Okamih som naňho pozerala zožieraná hnevom k nemu i k sebe, no potom som si povzdychla.
"Máš pravdu. No i tak mohla byť Iliana v poriadku, keby sa nezačala baviť so mnou."
"To je hlúpa úvaha. Keby to nebola Iliana, bol by to niekto iný. Alebo by to bol niekto cudzí."
"Radšej cudzinec ako Iliana."
Faust na mňa významne po tomto mojom prehlásení pozrel a mne došlo, kam tým mieri.
Odvrátila som sa- nepotrebovala som vidieť vlastné myšlienky v jeho tvári. Nepotrebovala som, aby ma ešte niekto presviedčal o tom, že to nie je moja vina.
Pretože niečo v mojom vnútri sa zubami nechtami rozhodlo bojovať za to, že to skutočne moja vina je.
Možno i pre to som sa rozhodla mlčať pred Lupinom a čo viac, rozhodla sa mlčať pred Blackom.
Som naozaj taká hlúpa?
"Naozaj som to chcela byť ja... Ktorá ho zabije. Ktorá mu ublíži za to, čo jej urobil. Ktorá ju pomstí."
Faust naklonil hlavu do strany a v jeho tvári sa zjavilo zaujatie. Počúval ma celú dobu, celú dobu mi naslúchal. No až teraz som mohla vidieť, že sa dostávame k téme, ktorá ho upútala.
Ani Faust nie je úplne v poriadku, ale kto z môjho okolia je, že?
"Keď sme u toho, ako to, že ten tvoj uspávací zázrak prestal fungovať, dočerta?!" napadlo mi odrazu, keď sa mi pred očami zjavil obraz veľkého vlka, ktorý zboku skolil utekajúceho lovca. Ako sa to stalo?
Faust sa napriamil a jeho výraz stvrdol.
"Nepredpokladal som to. Ten elixír uspí draka. No premena zo sebou nesie oveľa viac magickej energie, než som myslel. Tá energia ho doslova spálila."
To bolo dokonale postačujúce vysvetlenie, avšak nebol to dôvod, prečo som ostala ticho.
Faust sa okamih nehýbal, no potom prižmúril oči a videla som, že sa snaží rozlúštiť, prečo sa tvárim tak nerozhodne. Hádal, čo sa chystám povedať.
"Ty... Videl si ma premeniť sa. Videl si ma ako vlka."
Svaly okolo jeho očí sa uvoľnili a v jeho očiach sa odrazu zjavilo niečo silné, intenzívne. Niečo spaľujúco podmanivé a zároveň odovzdané.
"Nikdy pred tým som také niečo nevidel. Premena vlkodlaka je..."
"Nechutná, ja viem," doplnila som ho, keď nevedel nájsť správne slovo.
"Nechutná?" zamračil sa odrazu a ja som pokrčila ramenami. "Nebol to najkrajší pohľad, pretože to vyzeralo bolestivo. No vôbec to nebolo to nechutné."
"Ale prosím ťa. Je to celé o lámaní a trhaní a zrastaní a transformovaní. Je to hnus. Okrem toho, už len pohľad na to, ako vyzerám vo vlčej podobe musel byť odporný."
"Vôbec nebol odporný."
"Neurazím sa, ok? Proste je to mutant, škaredý, odporný mutant. To sa ti nemohlo páčiť."
"To? Bol to vlkodlak. Navyše to bol..." z ničoho nič sa zasekol a všetko, čo na ňom vypovedalo o nejakej emócii, sa uzamklo.
Zo živého človeka opäť ostala len socha.
"Navyše čo?" pokrútila som hlavou a nebála sa vo svojom hlase použiť hĺbku toho, ako veľmi ma zaujímal zvyšok tej vety.
Videla som, ako váha, no to niečo nedotknuteľné v ňom víťazilo. To niečo, čo okolo neho obraňovalo hradby.
"Faust?" skúsila som to znovu, tichšie, no naliehavejšie.
Prudko sa postavil, na čom od prekvapenia nadskočila. Obišiel posteľ a postavil sa k oknu.
Mával to vo zvyku- pozeral z okna a za jeho očami sa mihali stovky myšlienok. Možno mu ten pohľad z okna pomáhal ich zoradiť. Možno to bol len manéver, aby sa nemusel na ľudí pozerať priamo.
Každopádne to bola jeho slabina.
Postavila som sa, napriek tomu ako neodporúčané to bolo- deväť z desať lekárov to výrazne neodporúča- a pristúpila k nemu.
Vytrhla som ho zo zamyslenia, vytrhla som ho z hlbiny jeho myšlienok. Prekvapene na mňa pozrel a potom sa zamračil.
"Blázniš? Vráť sa do postele!"
"Neumieram, upokoj sa."
"Okamžite choď do tej postele," zopakoval, no už o niečo pokojnejšie. Za to však oveľa rozhodnejšie.
"Nebuď moja matka a radšej mi odpovedz. Navyše čo?"
V krátkom tichu, v ktorom sa jeho pohľad ponáral do môjho, mnou prebleskla celá zmeť emócií. A potom ma odrazu držal v zovretí a jeho tvár bola od tej mojej sotva na vzdialenosť pera.
"Bol to tvoj vlkodlak. Nemohol mi byť odporný."
Z extrému do extrému
Přidat první komentář
