"Ale no tak. Vieš čo myslím."
"Asi skorej nie. Pretože nikdy by si si nemohol myslieť to, čo si myslím, že si myslíš."
Energia mi prúdila po tele a ja som vedela, že sa mi to nepáči. A že zároveň chcem, aby to pokračovalo. Aby sa to zmocnilo môjho tela, mojich svalov, mojich kostí. A aby ma to premenilo.
"Si v pohode?" zjavil sa v mojom zornom uhle Faust a ja som zamrkala.
"Ak to čoskoro nepríde, tá energia ma roztrhá zvnútra," odpovedala som. Nechcela som ho desiť, tak som zmiernila svoju výpoveď.
Bolo fajn pre zmenu nič netajiť. Môcť sa sťažovať, čo mi hrdlo ráči. Tak to mám rada.
Faust prižmúril oči, okamih na mňa hľadel a potom pokračoval v ceste. Vykročila som za ním- smerom do Dumbledorovej pracovne- a po piatich či dvadsiatich krokoch sa moje telo uvoľnilo. Chôdza bola ľahšia, hlava už nebola tak plná nepokoja a pokožka mohla dýchať.
"To ty?" zastala som po chvíli opäť, keď mi došlo, že viem, prečo sa to niekedy stane.
Faust môže ísť vedľa mňa priamou cestou k úplnku, i tak zabudnem, že je to repressor.
"Lepšie?" mrkol na mňa a ja som pocítila, ako ma niečo zohrialo až po končeky prstov.
Divné, divné, divné.
"Prosím, nechceš ísť so mnou radšej ty?" spýtala som sa teatrálne, ale slová som myslela vážne. Nemôže to byť on?
Najmä teraz, posledné týždne, keď sa chová tak inak? Tak prívetivejšie? Tak priateľsky?
"Budem ti chýbať?" zamrkal opäť, na čo sme prešli za roh a pred nami sa zjavil Lupin.
"Zase tak do extrému by som nešla. Len si užitočný."
"Priznaj si to- budem ti chýbať."
"Pekný oblek," stočila som pozornosť na Lupina, aby Faust nepokračoval v otázkach. Nechcela som sa červenať- nenávidím to. A je iba málo vecí, ktoré ma k tomu donútia.
"Hej, pekné tepláky," odvrkol Lupin- isto narážajúc na paradox môjho pohodlného oblečenia, keď on sa musí variť v obleku.
Každopádne som si neodpustila krátky pohľad. Ten oblek poznám- mal ho už na oslave samhainu. Už vtedy mu pasoval.
"Aby som teda išiel," začal Faust, na čo som ho chcela pozdraviť z otočky, namiesto toho som sa otočila priamo v ústrety jeho objatiu.
Skamenela som, na čo nasledoval výbuch v mojom tele. Explózia horka so sebou vzala i moje ruky, ktoré sa samovoľne obtočili okolo mužsky štíhleho pása a dotkli sa jeho chrbta.
Prešiel mnou ďalší výboj energie a ja som si zahryzla do pery. Ešteže stojím Lupinovi chrbtom- nechcem ani len pomyslieť, čo všetko mi bolo vidieť v tvári. Ak ma Faust pustí príliš skoro, stále to tam bude.
To našťastie nebol problém, pretože Faust nevyzeral, že by ma chcel pustiť. A ja som sa topila v slasti.
Jeho ruky si ma k sebe nežne, no pevne tisli a ja som mohla cítiť pružnú krivku jeho tela, len o niečo vyššieho než je to moje, ktorá mi poskytovala bezpečný a slastný úkryt. Skláňal sa, no ja som svojím telom vychádzala v ústrety tomu jeho, čo som si uvedomila až v zápätí.
A vtedy ma pustil. Avšak iba natoľko, aby sa jeho pery dostali dostatočne blízko môjho ucha.
"Občas za to trochu risku stojí," pošepol mi, čo mi okamžite v mysli vyhodilo množstvo scenárov, ktoré by som nepriznala živej duši. Niečo tu stojí za risk? Môj? Jeho? Čo za to stojí?
Potom som si ale spomenula na jeho sľub, že ma prekvapí, až sa niekedy budeme lúčiť.
Toto za risk vážne stálo.
"Toto kolo si vyhral," chcela som povedať, namiesto toho som to ale iba šepla. Takmer som vypúlila oči od šoku a hanby- veď nemám štrnáť, pre pána- no nechcela som sa strápniť ešte viac a tak som sa tvárila, akože som to skutočne chcela povedať ako zamilovaná, rozhorúčená, odovzdaná a hlavne sexuchtivá slečinka.
Faust sa odtiahol iba toľko, aby mi mohol pozerať do tváre a ja som si dovolila pohľad do jeho očí.
Chyba.
Tento moment bude v učebnici označený za okamih, kedy bolo rozhodnuté o spustení bomb.
Jeho nekonečné, nebezpečné oranžové oči ma vzali ako tlaková vlna ďalšej z explózií.
Asi by som sa mala prestať tváriť, akože sa mi Faust nepáči.
Dočerta, takto sa to nemalo vyvinúť.
"Maj sa," zachránila som napokon už normálnym hlasom, ale vyčerpala som tým svoje herecké schopnosti na dva roky dopredu.
Ale stálo to za to. Faust sa usmial, otočil k Lupinovi, pobavene kývol a stratil sa za rohom na konci chodby.
Keď sa napokon pohlo schodisko na mojím chrbtom, od ľaku som nadskočila.
*****
"Myslel som si, že Sirius len tára, keď hovoril, že ty a on..."
Vzhliadla som k Lupinovi, čo asi zastavilo ten mohutný príval slov v jeho hrdle.
Rodičia nám konečne dali pokoj, no trvali na tom, že mu budem robiť spoločnosť do odchodu. A tak sme skončili zavretí v mojej izbe a v tichu.
Ticho mi nevadí, ticho je ok. S jeho rečami až taký dobrý vzťah nemám.
"Že ja a on čo?"
"No..."
"No?"
"Ale no tak. Vieš čo myslím."
"Asi skorej nie. Pretože nikdy by si si nemohol myslieť to, čo si myslím, že si myslíš."
Ja a Faust nikdy nebudeme... To. Sama sebe rozumiem dosť na to, aby som vedela, že to, čo ma k nemu priťahuje, by splasklo ako jedna obrovská bublina, keby mi to začal opäťovať. Náznaky sú fajn- živia moju chtivú fantáziu. Ale čaro sa vždy vytratí, keď začne byť fantázia príliš reálna.
Takto mi to nevyhovuje, no potom by mi to vyhovovalo ešte menej. Viem, že Faust by to nikdy nechcel. A to je možno i to, čo ma tak dráždi. A tak je to v poriadku.
"Nikdy? To myslíš vážne?" dokončil takmer šeptom Lupin a ja som sa zamračila.
"Ty to ignoruješ," pokrútil hlavou a očividne mu to nešlo na myseľ. Akoby jeho vedecký experiment do školy nevyšiel tak, ako očakával.
"Čo ignorujem?!"
"Veď ten človek si ťa až značkuje, ako si si to nemohla všimnúť?"
"Hovoríme stále o Faustovi, áno?" nevychádzala som z nechápavosti.
"Kašli na to."
"Prosím?"
"Nebudem sa s tebou rozprávať o ňom. Mám svoju hrdosť, vieš?"
"Ako s tým súvisí tvoja hrdosť?" pokrútila som hlavou, na čo po mne sekol svojím mandľovým, svetlým pohľadom. Tým, ktorý bol plný trpezlivosti, pokoja a až mŕtvolného vyčkávania. Skrútil sa mi žalúdok. Ten pohľad som poznala. Patril k tomu najlepšiu z Lupina. A tiež mi to pripomenulo, že my dvaja sme spolu už čosi mali. A že to nebolo len tak niečo.
A tiež mi došlo, že práve na túto oblasť Lupin naráža.
A to nie je oblasť, do ktorej chcem rýpať. I keď nerozumiem.
Preto som zmĺkla a skontrolovala čas.
Telom mi prešla energia, ktorá to potvrdila.
Blížilo sa to.
*****
Zabudla som, aké sú úplnky s mojou rodinou príjemné. Doteraz som to nikdy nedokázala oceniť, no po pár úplnkoch strávených s Lupinom- len a len Lupinom- som prehodnotila priority.
Slobodne som sa rozbehla popredu, nechajúc Lupina na starosť im.
Mama nemala najmenší problém ho udržať, vždy bola vyššie ako ja. A môj otec- rokmi skrotený, vycvičený k inštinktívnej poslušnosti- bol iba bonusom.
Zavetrila som králika, na čo som sa šprintom rozbehla jeho smerom. Stratila som ho, no len čo som zavetrila veveričku, nič nemohlo zastaviť moje smrtiace inštinkty.
Bolo zvláštne, že práve nad tou malou mŕtvolkou ma napadli Lupinove slová. A odrazu dali zmysel- a to práve ona časť s metaforou na značkovanie.
Ale no tak. Snáď nemám uveriť tomu, že...
Nie. Proste nie.
*****
Roztvorila som viečka a pohľad mi osvietil ranný jas februárového slnka. Nešlo o nič ostré, za to sneh pod mojím nahým chrbtom začínal riadne studiť.
Zamrkala som, na čo moje telo hneď zaliala bolesť. Svaly akoby mi celú noc naťahovali na škripce, kosti akoby čerstvo zrástli.
"To bolo super," vydýchla som. Tak skvelú noc som dlho nezažila.
"Žiješ?" zjavila sa nado mnou Lupinova hlava a ja som sa usmiala.
"S ťažkosťami. Ale je to úžasné."
"Niečo mi o tom hovor. Toto bola moja najlepšia noc v kožuchu."
Usmiala som sa nad jeho formuláciou slov, na čo som prijala jeho ruku a postavila sa.
Telo mi zaplakalo, no ja som sa pretiahla a rozhýbala kĺby. Lupin ma sledoval, no na hlas môjho otca sa strhol.
"Ste vy dvaja v poriadku?" ozval sa z väčšej diaľky, na čo som sa otočila jeho smerom. Prichádzal medzi stromami, na sebe mal kabát, spod ktorého mu trčali nahé, bosé nohy. Nebolo to vtipné a nebolo to ani trápne. Nevadilo mi ani že som nahá a Lupin je nahý tiež. Necítila som skúmavé pohľady, nepotrebovala som očami zísť nižšie a červenať sa. Nemyslela som na to, že je to trápne. Sme vlkodlaci. A po noci strávenej behaním, šantením, bitkami a hrami, sme boli rodina.
Do nosa mi udrel zvláštny pach, no ja som to hodila za hlavu, pretože to už mi Lupin podával kabát, ktorý som nechala zavesený na strome. Obaja sme sa premenili iba pár metrov od prenášadla- od nášho stanovišťa.
Vlci majú dobrý orientačný zmysel, o tom žiadna.
"V úplnom," usmiali sme sa na seba s Lupinom a zamierili k prenášadlu.
Cítila som sa dobre ako už dlho nie. Akoby som práve vyšla z posilňovne. Telo som mala unavené tým príjemným spôsobom, myseľ čistú a pokojnú. Svorka tak vždy pôsobí.
Zasekla som sa a telo mi zamrelo v šoku. Otočila som sa na otca, ktorý sledoval Lupina s úsmevom v očiach. On už to vedel. Mama vyšla spoza otca a jej srdečný úsmev mi potvrdil, že to iba mne to nedošlo hneď.
"Deje sa niečo?" spýtal sa ostražito Lupin a ja som sa naňho otočila. Jeho oči boli zmätené, ústa mal pootvorené a odpoveď chcel vyčítať z mojej tváre.
Jeho nozdry sa zachveli a v tom to došlo i jemu.
"Vitaj do rodiny, synak," potlapkal ho po ramene otec.
"Remus, srdiečko, som tak šťastná," objala ho mama. Lupin na mňa pozrel ponad jej rameno a v jeho očiach som videla okrem zmätku i radosť. Pokoj. Ten mne dobre známy pocit, že niekam patrí. Tento pocit mávam len po úplnku strávenom so svojou svorkou.
So svorkou, do ktorej od dnešnej noci patrí i Lupin.
No to nebolo všetko, čo som zazrela v jeho pohľade. Ten pohľad sa pýtal, čo si o tom myslím ja. Nedokázal by sa radovať, ak by mi to vadilo. Jeho dobrý pocit by tým nezmizol, ale zmenšil by sa. A to som nechcela. Patril predsa do mojej svorky.
Usmiala som sa a prikývla. A jeho radostný smiech za to stál.
*****
"Tie palacinky sú naozaj úžasné, pani Courterová."
"Remus, nemusíš ich stále chváliť. I keď ma tvoje slová tešia. Nie všetci v tejto domácnosti totiž ocenia, že sa trápim," zazrela po mne moja mama a ja som to odignorovala. Povznesená nálada z lesa nám nemohla vydržať dlho, ale že začne rýpať tak skoro?
Namiesto toho som si opäť začala ozberať ruku. Tá modrina, ktorú mám na lakti, nielenže hnusne vyzerá, ona i hnusne bolí.
"Dala si si elixír?" spýtal sa môj otec a ja som prikývla.
"Nemyslím, že by na to stačil."
"Tiež som si poriadne narazil členok. Ešteže nemusím dochádzať do práce," usmial sa a ja som pozrela na Lupina.
"Ty si v pohode?"
"Okrem toho, že si musím zvyknúť na ten divný... Je to vôbec pach?"
"Niečo také," pokrčila som ramenami. Mama ho pohladila po vlasoch.
"Neboj sa, zvykneš si. A postupne sa naučíš z tohto puta čítať."
Lupin pozrel na mňa, akože mám tlmočiť.
"Je to ako vlkodlačí pach, len silnejšie. Budeš vedieť kde sme, ak budeme dostatočne blízko. I to, ako sa cítime. Spoznáš nás v akejkoľvek podobne v akomkoľvek prostredí. Akoby nám nad hlavou svietila červená žiarovka."
"Ale tebe to nevadí," pokrútil hlavou zmätene.
"To bola otázka?" zamračila som sa.
"Nie, myslím. Chcem povedať... cítil by som, keby ti to nejak významnejšie vadilo. Teraz z teba cítim len..." zamračil sa. Snažila sa pohľadom doplniť informácie, ktoré mu poskytovalo puto, no nerozumel im. A keď sa mu objavila vráska medzi očami, vedela som, že sa to naučí rýchlo. "Únavu," dokončil.
Jasné, cítila som toho viac, ale únava dominovala. Na začiatok to nebolo zlé.
Prikývla som a vložila so do úst ďalšie sústo. Hladná som bola tiež.
*****
Po raňajkách som vyšla do svojej izby a čas, ktorý mi ostával do odchodu, som sa rozhodla stráviť v posteli. To by sa ale nemohlo ozvať zaklopanie na moje dvere.
Mne nie je súdené, aby mi bolo dobre. "Poď ďalej, Lupin," ozvala som sa.
"Neruším?"
"Skús to uhádnuť." Posadila som sa a oprela sa o čelo postele. Posadil sa na stoličku pri stole a zahľadel sa na mňa. Opäť som videla to pekelné sústredenie v jeho tvári a takmer sa rozosmiala.
"Zabávaš sa na mne."
"To je divoký odhad," uchechtal som sa.
"Nie, to by som vedel i nebyť v tvojej svorke."
"V našej," opravila som ho. Zdvihol obočie, očividne to nepochopiac.
Vzdychla som.
"V našej svorke. Svorka nepatrí jednotlivcovi, ale všetkým jej členom."
"Naozaj to tak chápeš?"
"Klamem ti snáď?"
"Aj to viem vycítiť?"
"Nie," pokrčila som pobavene ramenami. "Ale časom- ak budeš dobrý- sa môžeš naučiť vycítiť príznaky, podľa ktorých to spoznáš."
"Ty to vieš?"
"U otca áno, ale u mamy nie. Vie svoje pocity dobre skryť."
Lupin ostal ticho a pozrel z okna. Počasie bolo chladné a vlhké. V teplej posteli mi to až tak nevadilo.
"Prial by som si, aby som sa o tebe dozvedel skôr," ozval sa odrazu do ticha a ja som pocítila smútok, ktorý ho objal.
Neteším sa, že teraz budem vedieť, ako sa cíti. Na druhú stranu mi to dávalo nádej, že nebudem zvolená sociopatom roka.
A možno sa to naučím ignorovať, ako u otca a mamy.
"Možno by som potom nebol v takej prdeli."
Zamračila som sa. Jeho smútok sa mi nepáčil- no jeho slová ešte viac.
"Ako to myslíš?"
Jeho zrak sa mi zabodol do očí a mnou razom prešla mizéria, akú som ešte nezažila.
Otvorila som ústa v tichom šoku a on sa pousmial.
"Ak na ten pocit nie si zvyknutá, môže byť pekne silný."
"Ale prečo?" šepla som, keď som na to nabrala odvahu.
"Bojoval som s tým. Stále s tým tak trochu bojujem. To až ty... Až ty si mi pomohla zmieriť sa s tým, že je to mojou súčasťou."
"Ja som nič neurobila," pokrútila som hlavou a pocítila niečo blízke hnevu. Nie naňho, ale na ten pocit. Nemal ho cítiť- nebolo to fér.
"Iba o tom nevieš," usmial sa a ja som sa postavila a podišla k nemu. Až keď som stála pri ňom, uvedomila som si, že ho chcem objať. Bolo to silnejšie ako ja- bol to pud ochrániť člena svorky. Nemal so mnou nič spoločné, nebola som to ja.
Strhla som sa a zamierial ku dverám.
"Mali by sme ísť."
Z extrému do extrému
Přidat první komentář
